Archív

Slávnosti voľakedy

Povojnové roky boli ťažké a skromné pre každého človeka v každom ohľade. I napriek ťažkostiam, nerestiam, chudobe Slovenské národné slávnosti sa bez ohľadu na to, že Matica slovenská v Juhoslávii v tom období nepôsobila, organizovali až do roku 1953. „Možno ako nikdy predtým a nikdy potom v období po druhej svetovej vojne na tomto najväčšom slovenskom podujatí vo vtedajšej Juhoslávii mohutnel pocit bratstva a jednoty. Bolo to vidno na ústrednom programe, ktorý prebiehal v nedeľu na ihrisku vo Vrbare, počas spoločnej besedy." Tak si spomínala na zašlé časy učiteľka vo výslužbe Alžbeta Pucovská z Kulpína a tak o tom písala Vladimíra Dorčová-Valtnerová v týždenníku Hlas ľudu.

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine

 

Učiteľka Pucovská, teraz už nebohá a vtedy zo dvadsaťročná študentka Učiteľskej školy v Petrovci, prejavovala obdiv k dobre nacvičeným tancom. "Viete, tanečníci zo všetkých slovenských osád, hoci v rozdielnych krojoch, tancovali naraz, a to rovnaké tanečné kroky. Beseda akoby bola symbolom bratstva a jednoty, ktoré vtedy dožívali rozkvet. Veľký dôraz sa dával aj na životné krédo: v zdravom tele, zdravý duch, keďže záväznou časťou programu bola aj športová gymnastika. Alžbeta Pucovská, vtedy Gierová bola výbornou gymnastkou na kladine.

"Športovú gymnastiku a besedu mali na starosti učitelia Štefan a Olga Labátovci, ktorí to nacvičili, a potom zorganizovali samotné vystúpenia na výbornú. Pomáhali im sestry — učiteľky Milina Bartóková a Anna Majerová. Podľa mňa aj beseda, aj gymnastika dávali Slávnostiam taký iný šmrnc... ten už menej na súčasných SNS badám..."

 

kp

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články