Povojnové roky boli ťažké a skromné pre každého človeka v každom ohľade. I napriek ťažkostiam, nerestiam, chudobe Slovenské národné slávnosti sa bez ohľadu na to, že Matica slovenská v Juhoslávii v tom období nepôsobila, organizovali až do roku 1953. „Možno ako nikdy predtým a nikdy potom v období po druhej svetovej vojne na tomto najväčšom slovenskom podujatí vo vtedajšej Juhoslávii mohutnel pocit bratstva a jednoty. Bolo to vidno na ústrednom programe, ktorý prebiehal v nedeľu na ihrisku vo Vrbare, počas spoločnej besedy." Tak si spomínala na zašlé časy učiteľka vo výslužbe Alžbeta Pucovská z Kulpína a tak o tom písala Vladimíra Dorčová-Valtnerová v týždenníku Hlas ľudu.
Alžbeta Gierová na slávnostiach roku 1953 v skupinovej a jednotliveckej cvičbe na kladine
Učiteľka Pucovská, teraz už nebohá a vtedy zo dvadsaťročná študentka Učiteľskej školy v Petrovci, prejavovala obdiv k dobre nacvičeným tancom. "Viete, tanečníci zo všetkých slovenských osád, hoci v rozdielnych krojoch, tancovali naraz, a to rovnaké tanečné kroky. Beseda akoby bola symbolom bratstva a jednoty, ktoré vtedy dožívali rozkvet. Veľký dôraz sa dával aj na životné krédo: v zdravom tele, zdravý duch, keďže záväznou časťou programu bola aj športová gymnastika. Alžbeta Pucovská, vtedy Gierová bola výbornou gymnastkou na kladine.
"Športovú gymnastiku a besedu mali na starosti učitelia Štefan a Olga Labátovci, ktorí to nacvičili, a potom zorganizovali samotné vystúpenia na výbornú. Pomáhali im sestry — učiteľky Milina Bartóková a Anna Majerová. Podľa mňa aj beseda, aj gymnastika dávali Slávnostiam taký iný šmrnc... ten už menej na súčasných SNS badám..."
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)