K nedožitej 50-tke Ľubomíra Častvena

K nedožitej 50-tke Ľubomíra Častvena
(1959 – 1998)
 
Keby bol s nami, svojej päťdesiatky by sa tohto roku dožil novinár, spisovateľ a básnik Ľubomír Častven.
 
Narodil sa 9. októbra roku 1959 v Novom Sade. Základnú školu a gymnázium ukončil v Petrovci, po čom študoval najprv na Poľnohospodárskej fakulte, neskôr na Filozofickej fakulte v Novom sade. Po 5 ročnej spolupráci s Novosadským rozhlasom sa tu 1. júla 1988 aj zamestnal. Jeho novinárske schopnosti a intelektuálna rozvaha boli roku 1988 korunované novinárskou cenou za najlepší komentár na úrovni všetkých redakcií Novosadského rozhlasu. Bol erudovaným znalcom filozofie a najmä kultúry Ďalekého Východu. Pravidelne informoval zo sympózia poézie a prózy z macedónskej Strugy. Tiež bol spisovateľom a v svojej tvorbe sa zameral na haiku poéziu. Roku 1994 mu nákladom SVS tlačou vyšla bibliofília Haiku, no jednotlivé básne sú zaradené aj do dvoch panorám juhoslovanskej poézie tohto druhu: Grana koja maše a Ptice u plavetnilu, ktoré knižne vyšli r. 1991 v Požege. Vlastnú tvorbu a literárne kritiky uverejňoval nielen v rozhlase, ale aj vo Vzlete, Novom živote, Tme, Aurore a v časopisoch Polja a Paun. Pohľad na jeho život a tvorbu ponúka aj spomienková kniha Neviditeľná jabloň, ktorú posthumne zostavil Víťazoslav Hronec (edícia Živý prúd, 2004) a zaradený je aj do Slovníka spisovateľov Dolnej zeme /1994/. Nebola mu cudzia ani prekladateľská činnosť - prekladal zo slovenčiny do srbčiny, z angličtiny do slovenčiny. Od roku 1994 bol členom Výkonného výboru Spolku vojvodinských slovakistov, na ktorého pôde sa tiež prejavil spôsob jeho hĺbavého prístupu k problémom rôzneho druhu, práve tak ako na poste redaktora v kultúrnej rubrike, či predtým redaktora vysielania Mikrofón mladých. So zanietenosťou, dobrodružnosťou a neopakovateľnosťou Ľubomíra Častvena sa však priatelia jeho osobnosti a milovníci jeho tvorby museli predčasne rozlúčiť. Životnú púť dokráčal 21. marca roku 1998 (úradne 31.marca) a pochovaný bol 2. apríla v Petrovci.
 
Praskanie hromov.
Raz – raz sa všetky zviažu
Do mocných uzlov.
 
Niet – vraj – žiadneho
Dobráckeho bôžika?
Sú – čuť ozvenu.
 
Hľa, tu som, môj majstre.
Zaliečam sa dvojmocným,
Farizejským zorám.
 
S hlbokou úctou Andrea Speváková