Nezaťažoval pravopis s ypsilonom

12. januára 2011 si pripomíname 155. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra
 
Nezaťažoval pravopis s ypsilonom
 
Dvadsaťosemročný absolvent univerzity v Halle Ľudovít Štúr pochopil, že Slováci prežijú ako národ len s vlastným spisovným jazykom. Veril v slovenčinu a za slovenský spisovný jazyk kodifikoval živú hovorovú reč ľudovej slovesnosti - kultúrnu stredoslovenčinu. Zvolil si moderný foneticko-morfologický prístup, laicky povedané, píš, ako počuješ a pôvodný Štúrov pravopis nezaťažoval gramatiku ani s tvrdým y. Ľudovít Štúr zomrel v najkrajšom veku – v 41. roku života po tragickej nehode na poľovačke.
 
foto
Ľudovít Štúr, ako jazykovedec (okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbsko-chorvátsky, rusky a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu), má hlavnú zásluhu na uzákonení spisovnej slovenčiny, čím naplnil v tomto smere svoje predurčenie. Podrobne o tom vypovedajú diela „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ a „Náuka reči slovenskej“, ktorá v sebe zároveň zahŕňa systémovú gramatiku.
 
Ľudovít Štúr vydal i básnickú zbierku s veľkomoravským motívom pod názvom „Spevy a piesne“. Známy je jeho spis „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“. V tomto spise Štúr žiadal, aby štúrovci, jeho chovanci videli v piesňach a ľudovej slovesnosti základ svojej tvorby. O Slovanoch v ňom hovoril ako o najspevavejšom národe a tvrdil, že „pieseň je zrkadlom duše národa“, ktorý i svoje meno odvodil od piesne, lebo pieseň – to je slovo a od slova je odvodené pomenovanie Slovan.
 
Vedúcu osobnosť slovenskej romantickej generácie Ľudovíta Štúra jeho súčasník Daniel Lichard opísal takto: "... bol vysokej, mužsky peknej postavy, s cholerickým výrazom tváre; najmä čierne oči, ukryté pod hustým obočím, prezrádzali oheň jeho ducha. Štúr bol, pokiaľ ide o myseľ, človek ideálov; pokiaľ ide o srdce, šľachetná, úprimná duša."
 
Na modranskom cintoríne, v hrobe neďaleko hlavnej brány, odpočíva muž, ktorý stál na počiatku moderných slovenských dejín - Ľudovít Štúr. Na poslednej ceste ho odprevádzali ako národného hrdinu. Rakvu striedavo niesli zástupcovia troch stavov: bratislavskí študenti, modranskí mešťania i vinohradníci. Na mramorový náhrobný kameň sa skladali po mestečkách i dedinách Slováci, ktorí verili, že s telom nezomrelo aj dielo.