Serge Butkov mýtický Petrovec...

Serge Butkov mýtický Petrovec...
 
...dozvuky z premiéry Ódy na rovinu z pera Viery Benkovej
 
Včera sa na petrovskej ochotníckej scéne odohralo niečo, čo ma naviedlo hlboko sa zamyslieť a vrátiť do minulosti; do nevšedného habitu nášho človeka, obyvateľa tejto roviny, čiže jeho predka – kedysi prišelca dnes už írečitého obyvateľa Panónskej nížiny. Roviny, ktorá sa v tejto divadelno-filmovej hre predstavila v plnej kráse a bola neskutočne prekvapivá s mytologickými farbami, zábermi a ľuďmi, ktorí túto Ódu na rovinu vyrozprávali v úprave, v predstavách a najmä “filmodivadle“ režiséra Petra Serge Butka!...
 
foto
 
Foto: http://www.sergeart.com
 
Vlani sme sa na petrovskej profesionálnej divadelnej scéne mohli pokochať v typických insitných idylických panónskych obrázkoch akoby vybratých z dedinskej galérie majstra Martina Jonáša z Kovačice, ktoré nám pôsobivo a veľmi plasticky i poeticky v pohybovej reči, svojimi očami podal mág scény, režisér Miroslav Benka. V sobotu večer, 19.novembra 2011, sa na petrovskej ochotníckej scéne odohralo pred našimi očami (takmer do posledného miesta vyplneného priestoru prevažne mladými ľuďmi!) niečo, čo ma naviedlo hlboko sa zamyslieť a vrátiť do minulosti; do nevšedného habitu nášho človeka, obyvateľa tejto roviny, čiže jeho predka – kedysi prišelca dnes už írečitého obyvateľa tejto Panónskej roviny, ktorá sa v tejto divadelno-filmovej hre predstavila v plnej kráse a bola neskutočne prekvapivá s mytologickými farbami, zábermi a ľuďmi, ktorí túto Ódu na rovinu vyrozprávali v úprave, v predstavách a najmä “filmodivadle“ režiséra Petra Serge Butka!...
 
V skutku režisér Peter Serge Butko, i sám vari básnik ale iste umelec, rodák zo Slovenska žijúci dnes v Česku kde i tvorí, cestujúc snije a snijúc cestuje; vo svojej Óde na rovinu podáva taký Petrovec a takých jeho obyvateľov, ktorých dennodenne vídame ale sú pre nezvedavcov a nebásnikov nezaujímaví, teda obyčajných ľudí z krvi a mäsa! Vlastne, tí praví sú kdesi skrytí v šume kukuričniska, medzi navŕšenými kôpkami tekvíc a olások, papriky či na poliach svojej roviny, doma v metľíňom humne, v izbiciach a v pochôdzi petrovskými ulicami, pokrivenými ako hadie chvosty... možno sú skrytí ako to bezdno hlbokej mnohohlasnej studne do ktorej sa nesmie človek pozerať v noci lebo tam uvidí iba sám seba, ale ani zrána, vtedy uvidí celý svet, plus aby vo vode nepoblúdil!...Ale, keď padne noc, na zvlnené a upotené temeno roviny, človek sa započúva do jej priam povestných hlasov; vtedy môže vydolovať nejednu ódu či povesť o rovine ale i o človeku. A kto je zasa zvedavý, ako umelec či básnik, postretne tam nad ránom, ale už nad hmlistými dunajskými vodami, aj dcéru veľkostatkára, ktorá sa zaľúbila do správcu otcových majerov ale po čase sa z nešťastnej a neopätovanej lásky skántrila, utopila v Dunaji...Obmeny tejto povesti nájdeme v diele, teda v próze dobrého znalca panónskych ľudí a života u Jána Čajaka ml.(napr. Dumný briežok!) a najmä u Gustava Maršala Petrovského (Baronica), tiež i u niektorých ešte živých súčasníkov, spisovateľov, Petrovčanov...
 
Avšak nazvime ho poeticky „výťažok“ - sú jeho scénicko-živí ale i nafilmovaní ľudia (napr. Mária Mocková, Miroslav Lainović, Ondrej Brna, Chlipocovci, gitarista, mládenci a dievčence, kolorit ulíc a uličiek, zábery z niektorých petrovských domov a rodín!) ale ich drsnošťavnaté samomluvy, zážitky, príbehy a povesti(, ktoré vyprávajú pri pracovnom úkone alebo iba tak ako „kedysi v nedeľnej rade“ všetkým zvedavcom...A Butkovo oko kamery je ako to biblické – všeoko a zachytáva práve tú podstatu, ktorá z nich premoká! V režisérom zámere, ktorý podáva jasne ale najmä poeticky, je to vari pravý výťažok života v Petrovci kedysi a dnes, skutočná Óda! My ju môžeme nazvať aj „podajtoďalej povesť“, ktorá sa najlepšie rozpráva pri pálení pálenky, či v rajskej záhrade s divožienkami - ženami Petrovčankami v jablkovom sade, ktoré s otvorenými očami snijú sen o pravom / či rajskom jablku?! Možno tam chybovali iba vysoké a dlhé, až po samé nebo vysunuté, „lojtre“, rebrík, aby sa sen uskutočnil v rozhovore s Bohom a pozmenil na sen o sne!
 
A videli sme na scéne i nekaždodenné zábery z archívy ľudskej pamäte, ktoré presvedčivo podal kedysi filmový mág Juraj Jakubisko vo svojich filmoch, nuž nie div, že sa umelec Peter Serge Butko mal u koho dobre priučiť a vydať sa na svoju originálnu a vlastnú cestu, k tejto óde tu na rovine a u nás...
 
...inšpirovaný mágiou roviny a jej írečitým magickým realizmom Peter Serge Butko smelo načrel i do jej fádnosti a každodennosti; i z nej vytvoril poetické obrazy (pálenie pálenky, stiebanie papriky, chlapská bitka, potulky gitaristu poľom a traťou, dozvuky baladických piesní a pod.).Takto nevšedne nazrel do knihy života našej roviny, do Petrovca a okolia. Sú tu ľudia z krvi a mäsa, snívajúci a vítajúci švíky zmien času a chvíle, sviatkov a nevšedností;, nie každý pobadá ich poéziu a ktoré sa dejú pri striedaní noci so zorou, večera s dňom, oblakov a vody a pod. Sú i v šepote vôd, v erotických šumoch kukuričniska a pohládzania vetrov i hladiny vody; tej vody, ktorá pred dvesto rokmi pohltila vo veľkých záplavách starý kostolík Begeča vyfarbený namodro a ktorý sa iba starým ľuďom zjavuje v sne, alebo keď sú veľké suchá! Vtedy je raz sen a raz vidina...
 
A či je nie táto naša rovina i sen i vidina? Nehovorí o tom práve takýmto projektom scénicko - filmovým Peter Serge Butko!? Veľký zaľúbenec a milovník tej mýtickej roviny a toho petrovského naturelu, ktorý spoznal na cestách k nám a takú rovinu sa pokúša svetu predstaviť; veru a celkom inak než tú nudnú a jednotvárnu! Jeho je vari ako tá naša petrovská handrovka po ktorej sa stúpa do neba! Sú tam na nej prestreté pravé našské perličky od šúľkov kukurice, pálenky, hrachoviny až po tekvice a olásky a na nej sú praví pravučičkí ľudia roviny- dnešní my! Sú ako ľudia z románu veľkého narátora Margueza, jeho archovia keď vyprávajú príbehy o sebe...
 
Nuž takto sme akosi videli Petrovu Serge Butkovu Ódu na rovinu postavenú na divadelnú scénu VHV v Petrovci ako premiéru 19.novembra, zachytenú i očami zaujímavej a pritom inventívnej filmovej kamery. S údivom pozerali sme sa na jednoduchosť takejto scény, na jej možnosti z mnohorakosti kombinícií, na výborné využitie striedania svetla a tieňov (laterna magica!). Bol vtedy na scéne pravý mýtický človek tejto roviny, „videný“ inými cudzími očami, ale veľmi blízkými, jemnohumornými, s nadhľadom, očami veľkého umelca - režisíra! Bol tam náš človek ošľahaný vetrom, zimou a kanikulou leta, obliaty rudými papršlekmi slnka a najmä jeho slnečným západom, bol pri striedaní noci s ránom, láskavý ale i omámený pálenkou a ženou, zadumaný ako brehy Dunaja a kanálskych vôd, pracovitý ale i zasnený...Človek roviny vtiahnutý napevno k nej na svojej životnej ceste hĺbkou jej koreňov...A bol to autentický človek takej roviny, ktorá je „rovná ako čiara či povrch vody“, povedal nám autor textu a réžie Peter Serge Butko a všetko toto sprostredkoval ako baladu či ódu na scéne VHV v Petrovci spomínaného novembra za účasti mladého hereckého kolektívu, ktorý vraj nikdy na scéne nevystupoval a nehral. Ale si zahrali na výbornú, vďaka im...A vďaka i režisérovi autorovi predstavenia Óda na rovinu Petrovi Serge Butkovi za plný umelecký zážitok!