Sódovkáreň a Devićovci

Podrobnosti

Uverejnené 28. 02. 2024

V Petrovci bola v minulosti známa Čuhova sódovkáreň a v Kulpíne Devićova. Sódovkári mávali veľa roboty, keďže sódovka bol obľúbený nealkoholický osviežujúci nápoj našich rodičov a starých rodičov. Bola to sýtená studňová voda obohatená kysličníkom uhličitým. Deťom však viac chutila sinálka. Jej ružová farba, malinová vôňa a atraktívnejšie malé fľaškové balenie boli neodolateľnými lákadlami pre deti žiadostivé sladkostí a sladkých nápojov. Netrpezlivo preto čakali sódovkára prichádzajúceho na voze, aby im rodičia kúpili fľašku sinálky, s ktorej si potom na ulici s ostatnými deťmi pomaly s pôžitkom dlho upíjali. Sinálka bola slabšie sýtená a predávala sa v malých sklenených fľašiach so špeciálnymi zátkami, kým sódovka bola vo veľkých fľašiach, ako rodinné balenie. Tie fľaše si vyžadovali donášku do domu, keďže sódové boli najčastejšie dvojlitrové a boli z hrubého skla, teda aj ťažké. Devićovci ich rozvážali nielen po Kulpíne, ale aj po Petrovci, kde mali hodne stálych zákazníkov. Sódovkáreň mali na hlavnej ulici v Kulpíne a ten ich niekdajší dom vedľa hostinca Lipa, aj dnes upomína na staré časy. Zamurovaný vchod na budove napovedá, že tam bola akási predajňa.

Sódovkové a sinálkové fľaše

Niekdajší Devićov dom v Kulpíne

Pred druhou svetovou vojnou Devićovci boli majetná remeselnícka rodina. V dome mali predajňu zmiešaného tovaru a vo dvore sódovkáreň. Milan Dević s manželkou Danicou mali dvoch synov: Petra (1913) a Stevana (1918). Remeslo a obchod sa darili, deti vyrástli a mali už aj vlastný chlieb v rukách. Avšak na jar 1941 sa všetko zmenilo. Dlhé a široké kulpínske ulice v apríli odrazu spustli. Prvé dni okupácie vniesli medzi ľud strach a zlé tušenia. Horthyho maďarské vojsko všade kam prichádzalo páchalo zločiny na civilistoch. Práceschopných mužov odvádzali na nútené práce do Maďarska a na Východný front a okupované územia v Sovietskom zväze. Mobilizovaní a odvádzaní boli predovšetkým tí, čo predstavovali potenciálne nebezpečenstvo pre okupantov. Práve takí boli aj bratia Devićovci. Silní, vyrastení, vyškolení – rozhľadení. V roku 1942 obaja boli mobilizovaní na nútené práce. Z dobre situovaných mladých mužov odrazu sa stali ubiedení munkáši. Všetky kategórie nútených pracovníkov sa nazývali „munkáši". Odvedení boli najprv do tábora v Maďarsku a odtiaľ boli so skupinou munkášov prepravení na okupované ruské územia. Tam si rýchlo uvedomili, že pracujú a bojujú proti bratskému slovanskému národu, čo oni nechceli. Keď sa im tam naskytla príležitosť na útek, využili ju. Mladší Stevan bol prvým z „munkášov", ktorý tajne prebehol na sovietsku stranu, aby bojoval proti fašistickým okupantom. V bojoch bol dvakrát zranený. Po zakončení 2. svetovej vojny obaja bratia sa z Ruska vrátili do Kulpína.

Fotografia Stevana Devića z knihy Stevana Vrgovića „Rame uz rame"

Niekdajší Devićov dom v Novom Sade na ulici Zlatne grede 25

Začínala sa nová kapitola života. Šťastnejšia, povojnová, rozvojová. Milan Dević v roku 1946 kúpil na licitácii väčší dom v Novom Sade, v ulici Zlatne grede 25. Dražbu organizovala Matica srbská, ktorá si predajom všetkých svojich základín chcela zabezpečiť prostriedky na obnovu. Tak sa synovia Petar a Stevan presťahovali do Nového Sadu. Starší Petar už bol ženatý a za manželku si vyvolil dievča z ďalšej známej kulpínskej srbskej rodiny Popjovanov. V Kulpíne sa im narodila dcéra Mira (1946), ktorá sa neskôr v Novom Sade stala známou sólistkou baletu Srbského národného divadla, kým syn Aleksandar (1953) sa už narodil v Novom Sade. V časti Devićovho domu v ulici Zlatne grede 25 v Novom Sade v súčasnosti pôsobí Baletski Studio Ludens, ktorého majiteľkou je Mira Ruškuc rod. Dević, baletka na dôchodku.

Aleksandar Dević, syn Peru Devića, počas návštevy u Dušana Plachtinského v Kulpíne

Doba je už zasa iná. Sódovka a sifón – fľaša na prípravu sódovej vody, sa už vytrácajú z pamäti. Ešte v 90-tych rokoch minulého storočia sa ojedinele objavovali na stoloch, no v poslednom tridsaťročí ich nájdeme iba ak niekde v kútoch na povalách. Uprednostnili sme minerálku v PET fľašiach. Z praktického hľadiska je to, samozrejme, celkom pochopiteľné – každý si tak môže vybrať najvhodnejší druh minerálky a najzodpovedajúcejšie balenie: sýtenú, jemne sýtenú, alebo nesýtenú, litrovú, pollitrovú, alebo ešte menšiu, ktorá sa zmestí i do kabelky. A fľašu netreba umývať ani vláčiť, len ju zahodiť.

Naučili sme sa zahadzovať veci. Tiež aj produkovať enormné množstvá odpadu.

Katarína Pucovská

Twitter