Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku, a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (zriaďovatelia Ceny Pro Cultura Slovaca) vyzývajú organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v Slovenskej republike, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, aby podľa priloženého Štatútu Ceny Pro Cultura Slovaca navrhli potenciálnych ocenených na rok 2025, a to najneskôr do 28. februára 2025 e-mailom a následne aj v tlačenej podobe na adresu Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, ulica Arsu Teodorovića 11, 21000 Nový Sad, Srbsko.
Ďalší fragment z dejín Petrovca spred osemdesiatpäť rokov sa dozvedáme vďaka PhDr. Martinovi Lackovi, PhD., ktorý nám zaslal dokument zo svojho archívu. Ide o výpisky z Vojenského historického archívu v Bratislave, fondu 53, označené značkou „D" – dôverné. Údaje boli získané v roku 1942 od utečenca Jána Bohuša, o ktorom sa konštatuje, že má meštianske školy a o ktorom je aj záznam: „Vypočúvaný je celkom inteligentný, jeho údaje, ktoré získal vlastným pozorovaním, nakoľko sa pripravoval pre zbehnutie, sú celkove presné a možno ich brať za vierohodné." Uvádzame časť z jeho výpovedí, predovšetkým o udalostiach v januári 1940 v Petrovci, ktoré donútili mnohých, hlavne študentov, aby ilegálne opustili Báčku okupovanú Maďarskom a hľadali záchranu na Slovensku.
S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že nás 13. januára 2025 náhle a nečakane navždy opustil Mgr. Pavel Naď Ďuriš Krokoš. Slovenská komunita v Nadlaku, ale aj v Rumunsku vôbec sa zahalila do smútočného rúcha, pretože sme opäť chudobnejší o výraznú osobnosť.
Počet obyvateľstva v Srbsku v posledných dekádach klesá. Aj keď si druhá svetová vojna vyžiadala mnoho obetí a podstatne znížila počet obyvateľov nielen v Srbsku a vtedajšej Federatívnej Národnej Republike Juhoslávii lež aj širšie, predsa, v povojnovom roku 1948 v Kulpíne žilo o 1147 obyvateľov viac než v súčasnosti. V porovnaní s rokom 1961 pokles obyvateľstva je ešte výraznejší, čiže v roku 2022 v Kulpíne žije o 1311 obyvateľov menej než v roku 1961, čo predstavuje zníženie až o 35%. Podľa sčítania ľudu z roku 2022 Kulpín má 2431 obyvateľov. Aj v ostatných slovenských osadách zaznamenávame úpadok obyvateľstva. Výnimkou je Stará Pazova, ktorá je však dávnejšie väčšinovo srbská a v nej sa počet obyvateľstva za posledných 80 rokov zdvojnásobil.
K 280. výročiu príchodu Slovákov do Petrovca (1745 – 2025) vyberáme text Vladimíra Velentíka z tohtoročného Slovenského svetového kalendára. Zaujímavé drobničky z dejín Petrovca sa týkajú prvých udalostí: prvého maskového bálu, prvej voľby krásky, elektrifikácie, prvej autonehody, prvého diplomovaného pilota...
Určite každý z nás si pamätá na sladkú vôňu starej maminho (alebo mamičkinho) svadobného koláča, ktorého vôňa sa rozplývala po celom dome alebo na starého otcovu (alebo apkovu) horkú klbásu, na ktorú nemá ani tá najchýrnejšia mäsiareň v hociktorej dedine či v meste? Akou vôňou vonia vaše detstvo? Bola to výzva pre našich žiakov, aby si vychutnali spoločné chvíle kuchárstva so svojimi mamami či starými mamami. To, že „kuchárčenie" skutočne milujú, som zistila z ich vydarených mnohopočetných prác, prezentácií, video záznamov či výkresov. Sú tam obrázky jedál a recepty, na ktoré si už ani nespomíname, od rôznych koláčov, závinov, polievok až po vynikajúce klobásy, recepty, ktoré sa v rodinách dedili z generácie na generáciu. Uvádza Mária Andrášiková, autorka projektu Kuchárske rodinné dedičstvo, ktorého výsledkom je zapísanie viac ako 70 receptov zverejnených na internetovej stránke Aktívu učiteľov slovenčiny vo Vojvodine a Asociácie slovenských pedagógov. Sú tam zverejnené recepty na: „Krumple na ťapši", Makovie opekance, Svadobný koláč, Šošovicovú polievku, Pampúche, Rejteša, Slepačiu polievku, Sármu, Herovke, Krumpľovníka, Bryndzové halušky, Šúšťovníka, Pirohy, Palacinky, Tvarohové rezance ...
Z detstva si niektorí pamätáme, aké je to nepríjemné a bolestivé, keď mráz „zájde za nechty" a keď prsty oziabnu. V takých prípadoch sa deťom ruky treli snehom. V Čítanke pre 3.– 4. tr. ev. a. v. ľud. škôl z roku 1915, ktorej zostavovateľom bol Štefan Kvas, sa možno dozvedieť prečo je to tak správne, ale aj to, ako sa treba správať v situácii, keď oziabne celé telo. Príbeh o zamrznutí človeka, opísaný v čítanke, bol akoby z nášho prostredia a akoby inšpirovaný skutočnou udalosťou z týchto našich báčanských končín. Je to veľmi pravdepodobné, keďže Štefan Kvas ako učiteľ pôsobil v Kulpíne 34 rokov a „obďalečná železničná stanica" z príbehu by mohla byť tá v Petrovci. Uvádzame celý príbeh v pôvodnom znení:
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) z Nadlaku vyzýva organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, aby podľa Štatútu Ceny Ondreja Štefanka navrhli potenciálnych ocenených na rok 2025, a to najneskôr do 10. februára 2025 (mailom na: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript., Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.). Cena Ondreja Štefanka (na pamiatku literáta, spolkového činiteľa a výrazného lídra slovenskej Dolnej zeme) sa od roku 2009 udeľuje každoročne dvom žijúcim osobnostiam slovenského zahraničného sveta, respektíve občanom Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Cenu udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Výzvu podpisuje Mgr. Ľudmila Šomráková, predsedníčka KVSIK.
„Byť Pavel Čáni – aké to silné verbum – hrdo zneje! Byť Pavel Čáni je mať účasť na bytí. Niesť bremeno človeka a byť stvoriteľ i tvorca," – uviedla Annamária Boldocká-Grbićová, profesorka na gymnáziu a spisovateľka, v úvode včerajšej pietnej rozlúčky s akademickým maliarom Pavlom Čánim. Tie jej slová odzneli najprv na kondolenčnej slávnosti na gymnáziu Jána Kolláara v Báčskom Petrovci a potom aj pri poslednej odobierke na petrovskom cintoríne. Zoroslav Spevák-Jesenský, univerzitný profesor a spisovateľ, nenašiel síl zúčastniť sa na pohrebe – rozlúčka s dlhoročným kamarátom ho veľmi zasiahla – v intimite súkromia sa však slová tisli na papier a spomienky sa tlačili von. Lebo, spomienky žijú v každom z nás. Neubránime sa im. Vlastne načo aj, veď bez nich by sme boli akoby podvyživení. Obe rozlúčky uvádzame v pokračovaní:
V minulosti sa o politike hovorilo ako o panskom huncútstve, v dnešnej drsnejšej dobe sa aj o politike hovorí drsnejším slovníkom. No, tak ako v minulosti, aj dnes treba veľa múdrosti, odvahy a zhody, aby si malé národy vybojovali svoje práva. V Rakúsko-Uhorsku boli malými národmi Slováci a Srbi, ktoré si uvedomovali, že spolu môžu byť väčší a silnejší a spolu dokážu úspešnejšie bojovať proti násilnej maďarizácii. Preto sa rozhodli spoločne voliť svojho poslanca do Uhorského snemu. Milan Hodža prvý svoj krok do verejného života urobil spolu s Juhoslovanmi a po prvý raz vystúpil na politické javisko v roku 1905 ako zástupca juhoslovanskej Vojvodiny, ako národný poslanec Srbov a Slovákov novosadsko-kulpínskeho okresu vo voľbách do Uhorského snemu. Pred 120 rokmi, dňa 6. januára 1905 pricestoval Dr. Hodža do Nového Sadu. Bol štíhly 26-ročný mladík s dlhými gaštanovými fúzami, vážny a bojovný redaktor „Slovenského Týždenníka".
Každý človek je umelcom svojho života. Tieto slová stelesňujú duch Zuzany Veresky, ktorá svojimi dielami pretvára svet okolo nás na miesto plné krásy a lásky. Keď sa ráno zobudí, poďakuje Bohu za to, že žije a vidí slnko. V tomto jednoduchom gestu nachádza motiváciu prinášať do sveta dobro a lepšie činy. Čerstvá sedemdesiatnička Zuzana Veresky nie je len umelkyňou, ale aj človekom so srdcom na správnom mieste. Viackrát podporila rôzne charitatívne podujatia, čím dokázala, že umenie môže byť nielen krásne, ale aj prospešné. Je jednou z tých kovačických insitných umelcov, ktorí boli pred mesiacom zapísaní do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO, čo svedčí o jej významnom prínose do sveta umenia.
Dnes podvečer, 3. januára 2025, sa spomedzi našich radov tíško vytratil akademický maliar a grafik, Mr. Pavel Čáni (nar. 19. 6. 1953). Patril medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov v Srbsku a jeho maliarska a grafická tvorba zanechali hlbokú stopu v dejinách slovenského výtvarného umenia. Pavel Čáni, absolvent výtvarných škôl v Novom Sade a Belehrade, sa rýchlo dopracoval k vlastnému, rozpoznateľnému a jedinečnému výtvarnému prejavu, ktorý vysoko hodnotili u nás a v zahraničí. Život mu veľa dal, no preveľmi ho aj tvrdo skúšal, on však neklesal, ale zápasil a dobrý boj bojoval. V roku 2023, v deň umelcových 70. narodenín, v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov usporiadali výstavu jeho grafík a malieb, kurátorom ktorej bol najlepší znalec Čániho diela Vladimír Valentík. Pri tej príležitosti oslávencovi odovzdali cenu Pro Cultura Slovaca. Večierok hrou na gitare ozvláštnil oslávencov syn Zoran Mitić. Ten deň nebol však iba narodeninovou oslavou, ale akoby aj maliarovou rozlúčkou s verejnosťou. Dojímavo dopadlo to maliarovo posledné verejné účinkovanie. Už dlhšie predtým mu zdravie bolo naštrbené.
V roku 2025 si pripomenieme významné jubileá dvoch slovenských dedín vo Vojvodine, ktoré majú najbohatšiu históriu a kultúrne dedičstvo. Báčsky Petrovec a Kulpín spája nielen hranica chotára, ale aj rok 1745. V tomto roku Petrovec oslávi 280 rokov osídlenia Slovákmi a Kulpín 280 rokov súčasného Kulpína.
Bolo to v roku 1936, keď „starý Petrovčan" napísal do vianočného vydania novín Národná jednota tento žartovný príbeh. Sprostredkúvame vám ho v originálnom znení a bez úprav.
Začiatkom decembra 2024 zapísali „Kovačické insitné maliarstvo" na UNESCO zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva a už koncom decembra tlačou vyšla prvá publikácia s logom UNESCO. Knihu АБВ Ковачичко наивно сликарство (ABV Kovačické insitné maliarstvo) vydala Nadácia Babka a jej zostavovateľmi sú Katarína Pucovská a Pavel Babka. Táto vzácna, reprezentatívna, 62-stranová farebná kniha, formátu 210 x 280 mm, vyšla v náklade 1500 kusov a jedna jej časť je už distribuovaná maliarom, na veľvyslanectvá, fakulty, vedeckým inštitúciám, do galérií, múzeí... Je to prvá z troch kníh, vydaná na počesť zápisu Kovačického insitného maliarstva na UNESCO zoznam, ďalšie dve vyjdú v roku 2025, v januári slovenská mutácia a potom ešte v anglickom jazyku. Celkový náklad všetkých troch jazykových mutácií by mal byť 5000 kusov a publikácie by mali čitateľom na celom svete priblížiť insitné umenie vojvodinských Slovákov.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)