Cirok, priemyselná rastlina, ktorá má v Báčskom Petrovci dlhú tradíciu, niesla chýr o tejto dedine ďaleko za hranice. V minulosti bolo bežné vidieť metly s nápisom „Kooperatíva Báčsky Petrovec" v mnohých európskych domácnostiach. Tieto metly sa vyrábali v miestnej továrni Proletár, neskôr známej ako Proleter, ktorá sa zlúčila s Kooperatívou, spoločnosťou zaoberajúcou sa exportom a importom. Táto spolupráca znamenala pre metly z petrovskej továrne úspešný vývoz na trhy po celej Európe.
V utorok 10. septembra sa v Kovačici začala druhá časť Máškových dní (prvá časť bola v máji), ktorá potrvá do 21. septembra. Dnes napoludnie pre žiakov základnej školy, ako prvé v druhej časti, vystúpilo Divadlo na predmestí zo Spišskej Novej Vsi s predstavením Rysavá jalovica. Posledný víkend v októbri a v rámci osláv výročia divadla a Kovačického októbra, bude v Kovačici prebiehať aj 54. Divadelný vavrín, prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby. Tento náš najvýznamnejší divadelný festival naposledy v Kovačici prebiehal v roku storočnice kovačického divadla – teda v roku 2014. Tohtoročný vavrín sa skončí v prvú novembrovú nedeľu. Nateraz sa do súťažnej časti prihlásilo sedem divadelných súborov. Divadelný vavrín prvýkrát organizovali v Báčskom Petrovci v Divadle VHV v roku 1970. V tom období sa začínal aj rozmach kovačického ochotníckeho divadelníctva.
V týchto dňoch v selenčskom cirkevnom zbore si pripomínajú storočnicu pôsobenia Ženského krúžku. Záznam o jeho začiatkoch nachádzame v Ročenke Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii z roku 1959. V texte Michala Sľúku čítame: "Prvé počiatky organizovania žien pri cirkvi siahajú až do 1924 roku. Vtedy 9 žien večeriami sa schádzali spolu aj s kantorom do Častvanovho domu ku cvičeniu cirkevného spevu. Tento malý krúžok sa časom zväčšil. Po 10 rokoch bolo potrebné postarať sa o miestnosť. Cítiac túto potrebu, zbožná a Pánu oddaná vd. Mária Mučay ustúpila jednu miestnosť zo svojho domu pre potreby krúžku. Činnosť krúžku za spoluúčasti kántora Štefana Turčana sa rozširovala. Popri nacvičovania náb. spevu, modlitieb a prednášok, začalo aj navštevovanie nemocných a opustených. Keď počet návštevníkov ešte väčšmi vzrástol, prišlo k rozdeleniu na dve skupiny: staršie ženy pokračovali v pôvodnom programe a mladšie spolu s mužskými utvorili cirkevný spevokol. Takto trvá to až po dnes. Do krúžku žien schádza sa 30 – 60 žien. Táto práca krúžku nebola nikde doteraz evidentovaná a kvitovaná."
Divadelné predstavenie, monodráma „Múzeum živých ľudí", inšpirované skutočným príbehom a rovnomennou knihou Dragoljuba Jovanovića, bola na programe Petrovských dní divadelných v sobotu 7. septembra 2024. Predloha ponúka silný a emotívny pohľad na temné stránky nedávnej juhoslovanskej histórie, o ktorých sa celé desaťročia nesmelo hovoriť a ktoré boli najčastejšie úplne inak interpretované. Dramatizácia Gorana Ibrajtera dokázala preniesť esenciu obsiahlej dvojzväzkovej Jovanovićovej knihy na javisko. Text zostáva verný autentickým príbehom, ktoré autor zaznamenal ako svoje svedectvo, aby nebolo zabudnuté. Režisér Ľuboslav Majera udržal predstavenie v silnom emocionálnom napätí, pričom využil jednoduché, no efektívne prvky na vytvorenie dusivej atmosféry väznice, ktorá bola scénickou metaforou pre koncentračný tábor Goli otok. Tam boli na začiatku komunistického režimu odvádzaní na "prevýchovu" odporcovia režimu.
Prvá migračná vlna Slovákov do USA sa začala v polovici 19. storočia. V tomto čase išlo ešte o individuálne vysťahovalectvo menších rozmerov. Zmenu priniesli 70. roky 19. storočia, počas ktorých sa rozbehla masívna vlna vysťahovalectva, trvajúca až do medzivojnového obdobia. Migrujúci Slováci sa usádzali najmä na priemyselnom stredozápade a severovýchode USA. V období 1. svetovej vojny môžeme v USA hovoriť približne o pol milióne Slovákov. Bola to práve druhá a tretia generácia vysťahovalcov, ktorí v roku 1974 založili múzeum v Cedar Rapids. Malé múzeum vystavujúce v troch miestnostiach sa v priebehu rokov rozrástlo na rešpektovanú inštitúciu. Pri príležitosti 50. výročia svojho založenia pripravuje Národné české a slovenské múzeum a knižnica podujatie, ktoré opäť spojí hlavy štátov. Na oslavách jubilea sa 27. septembra 2024 zúčastní český prezident Petr Pavel a slovenský prezident Peter Pellegrini.
V septembrovom čísle týždenníka Nový svet, ktorý vyšiel pred 85 rokmi 9. septembra 1939 celá štvrtá strana bola obrázková a bol to foto riport zo Slovenských národných slávností. V krátkom texte pod názvom: Zo života Slovákov v cudzine sa uvádza: "Ako každoročne, aj tohoto roku boli v Petrovci, centru juhoslovanských Slovákov, národné slávnosti, na ktorých zrak milujúci krásu i fotografista mali hojnú žatvu. Kroje Slovákov v Juhoslávii sú prekrásne a ľud i inteligencia nosí ich hrdo a s pýchou. Foto: (Mikič)." Keďže nám fotografie vedia povedať viac ako tisíc slov, ponúkame ich všetky spolu a potom aj každú zvlášť.
Etnologička Anna Medveďová, Petrovčanka pôsobiaca na Slovensku, v súčasnosti pracuje na Sekcii kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka Ministerstva kultúry SR v Bratislave. Poznáme ju z hudobno-folklórnych festivalov, predovšetkým Detského folklórneho festivalu Zlatá Brána v Kysáči, ktorý sledovala a hodnotila pätnásťkrát. Na tohtoročnom 50. Gemerskom folklórnom festivale Rejdová 2024 bola členkou programovej rady festivalu, zodpovedná za časť scénických a interaktívnych aktivít keď ide o účastníkov z Vojvodiny. Okrem toho sa aj aktívne zapájala do jednotlivých častí programu a k početným záväzkom si pridala aj školu tanca. Spolu s Jankom Merníkom z Pivnice učili záujemcov tancovať tance „Po dvoje" a „Todora" z Pivnice.
V predsieni Slovenského vojvodinského divadla (SVD) v Báčskom Petrovci, v rámci tohtoročného festivalu 29. Petrovských dní divadelných, otvorili výstavu „Intímny priestor umelca". Vystavené sú diela štyroch spolupracovníkov SVD a ich prácami sa chce priblížiť divákom aj ten vnútorný umelcov svet. Vystavujú Mária Struhárová, Ďula Šanta, Zvonimír Pudelka a Andrea Merníková Šimonová. Struharová bola v SVD angažovaná na výrobe kostýmov a rekvizít, Šanta robil scénu, kostýmy, dizajn, propagačný materiál pre predstavenia a Petrovské dni divadelné (PDD), Pudelka vypracoval scénu, kostýmy, dizajn pre predstavenie a bol aj hercom a Merníková Šimonová dizajn, plagáty pre predstavenia a pre PDD a výstavu z dejín SVD. Na výstave sa prihovorila úradujúca riaditeľka SVD Alexandra Horvátová a biografie umelcov prečítala Lana Ivaniševićová.
Ilok, najvýchodnejšie mesto Chorvátska, sa počas víkendu od 31. augusta do 1. septembra 2024 stalo centrom slovenského kultúrneho diania. Už po 44. raz sa tu konalo Ilocké leto, ktoré je tradičným sviatkom folklóru, tanca a piesne. Podujatie sa nieslo v znamení bohatého programu, ktorý prilákal množstvo návštevníkov nielen z Iloku, ale aj z okolitých oblastí a zahraničia. Ilocké leto sa tradične koná pod záštitou Matice slovenskej Ilok a Slovenského kultúrno-osvetového spolku Ľudovíta Štúra. Organizátori aj tento rok pripravili rozmanitý program, ktorý zdôraznil bohatstvo slovenského a chorvátskeho folklóru.
Rodina Sandićovcov, ktorá sa pred štyrmi rokmi prisťahovala z Belehradu do Kovačice, dokončila svoje impozantné cyklistické dobrodružstvo. Dragan, Biljana a ich tri dcéry – Iskra, Sofija a Teodora – úspešne prekonali na bicykloch trasu dlhú 2500 kilometrov za neuveriteľných 66 dní, čím prekonali svoj pôvodný plán o štyri dni! Svoju cestu začali 28. júna z Kovačice, prechádzajúc cez Maďarsko, Slovensko, Rakúsko, Česko, Nemecko, Dánsko a Švédsko, pričom denne prešli približne 36 kilometrov. Ich cieľom bolo zvládnuť cestu vedúcu cez významné mestá ako Budapešť, Bratislava, Viedeň, Praha, Drážďany, Berlín, Rostock, Kodaň a Göteborg. Napriek výzvam, ktoré sa im počas cesty postavili do cesty, sa im podarilo všetky prekážky prekonať a doraziť do cieľa v predstihu.
Lug, malá slovenská dedinka v Srieme, založená bola v roku 1902. V tom roku prišli sem noví osadníci, a to najviac z Hložian, Petrovca a Kulpína a v menšom počte aj zo Suseka, Selenče, Číbu (dnes Čelárevo). Začiatok budovania osady bol tesne spojený so začiatkom budovania a zriaďovania bohoslužobného života. Modlitebnicu si Lužania vybudovali v roku 1912, k čomu prispel najmä národný dejateľ Jozef Maliak (1854 — 1945) z Iloka. Roku 1921 do lloku prichádza farár Adam Vereš (1883 — 1931), neskoršie prvý biskup SEAVC v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a začína tu zriaďovať bohoslužobný život. Výraznejší rozvoj Lugu sa však začína až v druhej polovici 20. storočia. V roku 1970 bol položený základný kameň novej, murovanej veže a dňa 4. septembra 1971 biskupom Jurajom Struhárikom bola nová veža posvätená. Z modlitebnice sa tak stal chrám Boží. Keďže to bola prvá nedeľa v septembri, Lužania si z nej urobili sviatok. Odvtedy si v každú prvú septembrovú nedeľu pripomínajú posvätenie svojho chrámu Božieho. V súčasnosti je v tomto zbore farárom-administrátorom Mgr. Ján Vida, farár petrovský, ktorý slovom Božím poslúžil aj na dnešných bohoslužbách.
Začiatkom augusta vyšla kniha Kataríny Pucovskej Cez prizmu petrovského gymnázia – gymnaziálna spätná väzba. V nej sú dokumentaristicky a beletrizovane spracované biografie osobností z prvých desaťročí pôsobenia dnes už 105-ročného slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Z odchovancov petrovského gymnázia mnohí sa uplatnili ako špičkoví odborníci – o nich je táto kniha, tiež o prvých maturantoch, prvých profesoroch a riaditeľoch, ako aj o tých, čo sa akokoľvek pričinili o rast tejto našej vzdelávacej ustanovizne. Keďže tých osobností petrovského gymnázia, ktoré píšeme s veľkým „Č" – Človek – máme, na všeobecnú radosť skutočne dosť, do knihy sú zaradení iba tí, ktorí medzi prvými trasovali gymnaziálnu cestu a o ktorých sa autorke podarilo zhromaždiť údaje. Dôkladnejšie, alebo letmo je popísaná stovka príbehov. Niektoré sú nadchýnajúce, iné srdcervúce. Každopádne, bolo potrebné ubrániť ich pred zabudnutím. Pripomínať si minulosť je dôležité, lebo tak seba obohacujeme, zároveň zabraňujeme znevažovaniu minulosti a tvoríme predpoklad k rastu do budúcnosti. Ponorenie sa do života fiktívnych postáv nám tiež pomáha pochopiť aj iné perspektívy a rozvíjať vlastnú empatiu, ktorá nám v súčasnosti veľmi chýba. Človek bez citu (lásky) je iba „cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom" (1Kor 13).
Včera podvečer, 29. augusta 2024, sa v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci začali 29. Petrovské dni divadelné. Prvým bodom programu na malej scéne bola premiéra predstavenia Ecce Homo! – Ajhľa človek!, ktorého autormi sú Ján Čajak a kulpínsky rodák Michal Babiak, ktorý podpisuje zároveň aj réžiu, scénografiu, hudbu a čiastočne aj návrh kostýmov. Do hereckého tímu si zvolil iba štyroch hercov: Jána Bohuša, Andreja Matúša, Jána Trpinského a Martinu Benkovú, ktorí sa všetci vydarene predstavili v komornej, no silnej inscenácii. Pred samotným začiatkom predstavenia sa prítomným prihovorila úradujúca riaditeľka Slovenského vojvodinského divadla Alexandra Horvátová a po nej aj režisér Babiak, ktorý výstižne charakterizoval silu a zmysel divadla ako miesta, kde sa kladú otázky o podstate sveta, láske, láske k divadlu a katarzii, ktorú divadlo prináša. Tieto slová nastolili filozofický a introspektívny tón, ktorý predstavenie následne rozvinulo. Divadlo teda môže a má byť miestom, kde sa rodí silné a premýšľavé umenie, ktoré rezonuje aj dlho po zatiahnutí opony a núti človeka rozmýšľať. Festival slávnostne otvorila predsedníčka Báčskopetrovskej obce Viera Krstovská.
Slovákov z Vojvodiny na jubilejnom 50. ročníku Gemerského folklórneho festivalu reprezentovali štyri nevesty z troch vojvodinských regiónov: z Banátu, z Báčky a zo Sriemu. V prvý festivalový deň sa predstavili tri mladuchy – z každého regiónu jedna: z Banátu Magdaléna Šišková, z Báčky Vladimíra Pucovská a zo Sriemu Klára Fitošová a v druhý deň etnológ Patrik Rago predstavil aj selenčský kroj do ktorého obliekol Annu Berédiovú. Všetky naše mladé nevesty boli stredobodom pozornosti a upútali pozornosť návštevníkov, ktorí ich obdivovali, vypytovali sa na pôvod, fotografovali ich... Vojlovický, petrovský a staropazovský kroj boli takto verejne predstavené:
V srdci Gemera, v malebnej obci Rejdová, sa počas minulého víkendu uskutočnil jubilejný 50. ročník Gemerského folklórneho festivalu, na ktorom boli prezentované aj tradície a svadobné zvyky vojvodinských Slovákov. Počas troch dní, od 22. do 24. augusta 2024, sa obec Rejdová stala centrom folklórneho života, kde sa snúbili hudba, tanec, remeslá a regionálna gastronómia v atmosfére autentických svadobných tradícií. Celou Rejdovou to vo štvrtok, piatok a sobotu hralo a spievalo – boli to výnimočné vystúpenia v autentickom prostredí. Tohto roku festival bol zameraný na najbohatší prejav ľudovej kultúry – svadbu.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)