Text uverejnený v Národnej jednote v roku 1922 nie je len historickým dokumentom. Je to výkrik duše, pocta obetavosti a zároveň výčitka ľahostajnosti. Je to emocionálny, sugestívny a stále aktuálny apel, ktorý pripomína, čo znamená mať hlboký zmysel pre spolupatričnosť, hrdosť na svoj pôvod a úprimnú túžbu pomáhať vlastnému národu – aj keď človek žije tisíce kilometrov ďaleko. Slová o tom, ako slovenský vysťahovalec radšej opustil domov, než aby doma „nehanebne mrel", sú tragickým obrazom doby, keď slovenská dedina nedokázala nasýtiť svojich synov a dcéry. No zároveň sú aj svedectvom o sile charakteru a hlbokom mravnom presvedčení, ktoré hnalo týchto ľudí k tomu, aby pomáhali rodnej zemi nie slovami, ale činmi. Najmä zaráža kontrast medzi tými, ktorí si v Amerike odriekali každý cent, aby podporili výstavbu slovenského gymnázia v Petrovci – a medzi domácimi zámožnými Slovákmi, ktorí „ani len halierom neprispeli". Publicista tu neskrýva hnev, rozhorčenie, ale zároveň ani vieru v silu vzoru: že obetavosť našich bratov v Amerike prebudí svedomie, pohne srdcia, vzpruží ducha. Tento článok je zároveň obžalobou i hymnom – hymnom vzdoru, práce, obety a vízie, že jediná cesta k slobode vedie cez vzdelanosť.