Arheološki nalaz u Kulpinu

V susedstve gymnázia

Ozaj, koľko len tajomstiev ukrýva naše hrdé, 105-ročné slovenské gymnázium v Petrovci? A čo všetko, okrem množstva potu a nádejí, bolo vbudovaných do základov tohto grandiózneho objektu? Koľko len našich ubiedených slovenských rodín si v tých neľahkých medzivojnových časoch od úst odtŕhalo, aby sa naše slovenské deti mohli vzdelávať v rodnej reči? Prečo výstavbu nechcela podporiť naša vláda v Belehrade a podporila ju československá vláda? Prečo nezostali ľahostajní ani americkí Slováci a po výzve Milana Rastislava Štefánika na gymnázium prispeli veľkou sumou? Tie a také otázky som si kládla neskôr, až v dospelom veku, no kým som bola dieťaťom snorila som po školskom dvore, učebniach a gymnaziálnych zákutiach a tam hľadala odpovede na mnohé detské otázniky. Napríklad aj na také, že prečo je v lete v tejto veľkej budove príjemne chladno, prečo sa v prázdnej škole hlas rozlieha ako ozvena, či sa to tá starobylá historická vznešená pani budova s nami chce rozprávať...? A prečo ma pri vstupe do budovy ovanie tajuplný pocit, ako keď vchádzam do kostola...? S pribúdaním rokov som si tie záhadné pocity vysvetlila ako rešpekt a kód vrytý do nášho DNK. Je to podvedomá úcta všetkým tým, ktorí sa obetovali, ktorí tam pracovali, tam sa školili a ďalej rozchyrovali dobré správy o hŕstke Slovákov, stáročiami odlúčených od pravlasti, ale stále hrdých na svoje korene...

 

Foto Jaroslav Grňa

 

Foto Jaroslav Grňa

 

Časom som si uvedomila, že ten rešpekt je opodstatnený – nejeden z odchovancov petrovského gymnázia sa v živote, neraz v úplne novom prostredí, uplatnil ako špičkový odborník a veľký Človek.

Mala som tú česť odrastať v susedstve tohto gymnázia. Záhrada rodičovského domu bola drôteným plotom ohradená s gymnaziálnym dvorom. Diera v plote pre mňa bola otvorom k spoznaniu, k skúmaniu a pozorovaniu žiakov, profesorov, návštevníkov, členov vysokých delegácií a hostí prichádzajúcich do Petrovca, ktorí gymnázium zaobísť nemohli. Ona pre mňa tiež znamenala „voľný vstup" na všetky akcie a podujatia poriadané na ihriskách a na nádvorí. Tak som sa ocitla aj medzi početnými vzácnymi hosťami na oslavách gymnaziálnej päťdesiatky. Bolo to pred 55 rokmi a v tom roku 1969 nevolaná, ale zvedavá, motala som sa sem-tam po nádvorí medzi vzácnymi návštevníkmi. Vtedy som už trochu vážnejšie chápala svet. Pri príležitosti toho jubilea škola dostala nové meno: Gymnázium Jána Kollára v Petrovci a s hrdosťou sa vyzdvihovalo, že počas polstoročia školu zakončilo vyše tisíc žiakov. Asi som sa vtedy rozhodla, že sa do ďalšej tisícky maturantov zapíšem aj ja. V konečnom rozhodovaní sa zohľadňoval aj význam líp.

Lipy, symbol slovanstva, bohato vysadené v roku 1925 vôkol celého gymnázia – dnes už storočné košaté stromy – mi učarili a do podvedomia vryli ich slovanskú pečať. Odrastala som s tou omamnou jarnou vôňou a vždy som sa tešila na obdobie kvitnutia líp. Nie však tých skorých májových, ale tých neskorších, opojne voňajúcich, júnových, tých, čo práve v čase finišovania a uzávierky koncoročných známok rozbúšia srdcia. Tá sladkastá vôňa, predovšetkým na nesmierne potešenie žiakov, neraz zázračne udobrila aj profesorov.

Keď som neskôr, aj sama niekoľko rokov pôsobila ako prednášateľka na tejto škole, tiež som pri uzavieraní známok s radosťou siahala po tej formulke s lipovým omarením.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články