V Petrovci v období rokov 1920 – 1941 vychádzal slovenský spoločensko-politický týždenník Národná jednota. Prvým šéfredaktorom bol Ján Čajak st. (1863 – 1944). V poslednom čísle novín z roku 1927 nachádzame besednicu pod titulkom Novoročná rozprávka. Anonymná autorka rozpráva svoj sen. Sníva o udalostiach v roku 2000. Píše: "Z niekde nekonečna letím na nemožnom aeropláne do veľmesta, ktoré sa menuje Petrovec. Patrí do niekdajšej Juhoslávie, lebo dnes hranice štátu zmizli. Celý svet nažíva v láske a svornosti. I Číňan s Angličanom, i Maďar so Slovákom. Všetci... Meniace sa obrazy pripútajú moju pozornosť. Letíme ponad zahradené miesto, kde sú asi školy, múzea. Tam ďalej sú továrne, ktoré ženie nejaká neznáma mne sila, lebo komíny vôbec nemajú. Vznášame sa nad ohromnou, niekoľko poschodovou budovou, na ktorej sa skvie nadpis NÁRODNÁ JEDNOTA a na ktorej sa nachádza stanica pre aeroplány. Zastavíme. Zosadneme. Ideme dolu a obzeráme si zariadenie. Niekoľko najvyšších poschodí zaujímajú redaktorské byty. Dole nižšie, od stredu a dolu sú redakčné miestnosti. Pekné úhľadné. Pracuje sa v nich, ako vo včelíne, 437 ľudí chystá toho dňa štvrté vydanie 64 stranového čísla.
Inzerát z poslednej decembrovej Národnej jednoty z roku 1927
Medzi redaktormi sú aj ženské. Pekné, mladé, usilovné. Predbiehajú sa v robote. Rádio práve hlási, že v Japonsku vybuchla sopka Tiki-Taki. Dvaja redaktori bežia k aeroplánom a už aj letia do Japonska pre hodnoverné správy. Potrebujú to pre najbližšie vydanie. A dole v tlačiarni sa tiež usilovne pracuje. Niekoľko redaktorov, ktorým sa nechce písať, diktuje svoje správy, články, besednice a romány priamo sadzačovi.
Vyjdeme von, na ulicu do mesta. Na luxusnom aute, ktoré je majetkom „Národnej Jednoty" sprevádza nás jeden úctivý redaktor. Navštívime gymnázium. Je to celé mesto. Mnoho väčších a menších budov. Na jednej píše „Slovenské gymnázium" a pred ňou socha Štefánika, ktorá bola postavená ešte v roku 1928. Okolo gymnázia sú voľné ihriská. Všade kypí život, veselosť, bujarosť a smiech.
A neďaleko je – univerzita. Slovenská. A nachádzame v nej niekoľko „starších" študentov, ktorí študujú od roku 1928.
Po čistých, hladkých uliciach uháňame ďalej. Cestou vidíme niekoľko veľkých slovenských obchodných domov, pozakladaných ešte na počiatku storočia. Ideme na poštu, kde nás milo prekvapí vzorný poriadok. Človek príde a už aj odchádza. Urobil si svoju robotu. Dnes nie je núdza o úradníčky ako to bolo v nešťastnom roku 1928 keď, ako nám hovorili starší ľudia, človek za jednu známku musel čakať celú hodinu, ba niekedy aj viac. A potom keď si po slovensky pýtal čo potrebuje, v nejakom nie cele známom jazyku sa na neho ešte vyvadili, že nevie poriadok a chcel by známku dostať razom, keď príde na poštu.
Ideme ďalej. Obzrieť si fabriky. Petrovec si vyrába všetko, čo potrebuje, Môže, lebo má mnoho fabrík a mnoho múdrych ľudí. Je tu fabrika na odev, jedlá (ryby, vajcia, mladé kurčatá) ba i vtáčie mlieko sa tú vyrába. Človek má všetko čo mu len duša žiada.
Kanál je pekný, vyčistený a prehĺbený, apko na štrande úctivý a zdvorilý a početné mosty spájajú mesto, ktorá sa rozkladá na oboch jeho stranách...
Ký čert mi to nedá pokoja? „Je uzávierka čísla, potrebujeme rukopis" – zobúdza ma chlapec. Čo robiť? Z novoročnej rozprávky nebude nič. Vyrozprávam papieru môj zaujímavý sen. Nech ho vedia naši ľudia na všetky strany."
Treba poznamenať, že v tom čase mnohí ľudia snívali také fantastické sny. Rýchly povojnový rozvoj chmeliarstva a Petrovca veľa sľuboval. Namiesto neúhľadných domčekov začali vyrastať ako huby po daždi veľké kachličkové gazdovské domy. Obchodníci sa prechádzali hore-dolu na autách, a vraj ani vo veľkých mestách nebolo toľko taxíkov ako v strede Petrovca pred Schrenkovým skladom. K tomu dopomohla aj skutočnosť, že v samotnom Petrovci bolo zastupiteľstvo Fordových áut, ktoré úspešne pracovalo až do začiatku hospodárskej krízy...
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)