Kratak pregled istorije

IN MEMORIAM – Daniel Pixiades

V kroku poslednom...
Umlčaný slávikov deň...
Spí suchá burina. Ráno si líha po tráve...
Oblaky na dosah ruky. Blízko je nebo?
V posledných súžbach umiera pastier;
jeho stádo zostalo bez pasienka, bez píšťaly.

 

IN MEMORIAM – Daniel Pixiades

 

Slovenský exilový básnik, kysáčsky rodák Daniel Pixiades zomrel pokorne, ticho, na úsvite, vo sne, v Tichom týždni, na Bielu sobotu, v Kanade. V požehnanom veku 93 rokov. Tak ako sa pred polstoročím, roku 1974, vybral do neznámej Kanady, dnes ráno sa znovu vydal na cestu do neznáma, k nebeským výšinám, k dúham. Aby zas počul vlnenie vojvodinských žít, krásne zvuky speneného more, škrípanie piesku a kamenia vo vlnách, – čo tak veľmi miloval. „Vody mojich spomienok sa zlievali (a idúcky sa aj rozlievali), takpovediac bez koryta, do nepriehľadného mora, ktoré sa pomaly bystrí a upokojuje z občasných cyklón a búrok. Zdá sa mi, že som predsa šťastlivo doplával do konečného prístavu, aby som v ňom vylodil nahromadené roky..." Básnik vykročil Za posledným svetlom, kde na neho čaká neskutočný svet ulít a iných fosílií... S vôňou zeme zas zaspáva a vedie nedokončené rozhovory o rode a pôvode...

...s poslednou myšlienkou k nebu,
a ono nás roztvorenou náručou čaká,
akoby sme vždy patrili jemu.

Daniel Pixiades sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Učiteľskú školu zakončil v Sombore (1950) a ako učiteľ pôsobil v Seleuši, vo Velikom Središti, v Kulpíne, v Sriemskych Karlovciach, v Starom Bare a Sutomori v Čiernej Hore a jeden rok aj ako úradník v Novom Sade. Koncom septembra 1974 presťahoval sa s rodinou do Kanady. Žil v mestečku Thunder Bay (Ontario), kde trávil „druhý polčas" svojho života. Dnes ráno 30. marca 2024 na nemocničnom lôžku v dychu pozostalom sfúkol do sviec zažatých na počesť jeho očakávaného zániku.

Daniel Pixiades ako spisovateľ začal vyrastať v čulom tvorivom povojnovom ovzduší literárneho krúžku Sládkovič na petrovskom gymnáziu a v mladistvom veku patril do skupiny našich popredných slovenských básnikov a spisovateľov, ktorí kládli základy povojnovej poézii a poetiky vojvodinských Slovákov. Po skončení 2. svetovej vojny táto skupina básnikov sa s mladíckym entuziazmom a túžbou po boji za krajší svet snažila „nový základ svetu klásť". Keď sa to básnikovi predsa nedarilo podľa jeho predstáv, východisko hľadal v inom svete, kde mohol spávať bez štipky výčitiek, avšak iba nahmatávať myšlienku predkov. Duševné útrapy, bôľ, že opustil polia, brázdy a rodnú hrudu sa v cudzej krajine dostávali na povrch v rôznych podobách a poetických artikuláciách, alebo vo filozofických úvahách. Žil akoby V rozkoši biedy, no Kameň minulosti ho stále tlačil.

Potrestaní sme i nenávratom k sebe,
lebo preveľa zločinov trpela táto zem,
kde sme sa všetci zrodili a rástli,
unášaní rôznymi víchrami
do krvavých zrážok a do svojej vášnivosti...

V Kanade bol akoby rozpoltený a žil medzi dvomi svetmi. Pracoval v škole, no nie ako učiteľ, ale ako upratovač. Bol však aj literárne aktívny. Písal básne, poviedky, eseje a články, no už nie po slovensky, ako to bolo na začiatku, ale vo variantoch srbochorvátskeho jazyka. Vďaka tej viacjazyčnosti prijatý bol, snáď ako žiaden iný slovenský dolnozemský autor, do siedmych spisovateľských združení: Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej, Združenia spisovateľov Srbska (od roku 2017), Spolku slovenských spisovateľov (2017), Združenia spisovateľov Vojvodiny (2018), Združenia spisovateľov Černej Hory (2018) a Chorvátskeho združenia spisovateľov (2023) a bol i čestným členom Združenia petrohradských spisovateľov v Rusku (od roku 2021).

Jeho prózu a poéziu do slovenčiny prekladali Michal Babinka, Víťazoslav Hronec a najmä Katarína Pucovská. Vo svojej rodine Daniel Pixiades mal silnú oporu a jeho tvorbu do angličtiny prekladali manželka Smiljana a dcéra Daniela.

Tvorba Daniela Pixiadesa je okrem do angličtiny preložená aj do nemčiny, francúzštiny, ruštiny, španielčiny a iných jazykov.

Uverejnil knihy: Vlny kotvy vlny (1973), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Zapisi bez redosleda II (2015), Zapiský bez poradia I (2018), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road sign toward the star (2018) tr.SP, Celebration of water (2018) tr. SP, Kaleidoskop, (2018) a knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017), Sunčani putnici (2018) a Smery a pobrežia, Eseje iných o mne (2022), ktorú na vydanie pripravili Zdenka Valentová Belićová a Smiljana Pixiadesová (autorova manželka).

Kam?
        Kam?
Svetlo v hmle. Temno v svetle. Žiara rany.
Zhasínajú poludnia. Sme nenávratní. Nie ako vtáky.

Česť jeho pamiatke!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články