Pred 259 rokmi 14. apríla 1765 v Hornom Jesene sa narodil v poradí druhý kysáčsky evanjelický farár František Jesenský. V Kysáči pôsobil v rokoch 1793 – 1805, do svojej smrti. Šesť rokov predtým, 24. apríla 1799, teda v dnešný deň, na Juraja, pred 225 rokmi sa mu v Kysáči narodil syn Juraj, ktorý sa neskôr stal štvrtým kysáčskym farárom. Juraj Jesenský, - syn Františka, bol kysáčskym farárom 37 rokov, tiež do svojej smrti. Školil sa v Mesebereni a v Bratislave. Dva roky pracoval ako učiteľ v Novom Vrbase. V roku 1826 bol farárom v Kucure. Odtiaľ sa r. 1827 dostal do Kysáča. Určitý čas zastával úrad zástupcu seniora. Táto funkcia v tom čase bola neoficiálna, len titul. Zomrel 3. februára 1864 v 65. roku života.
Jeho otec František Jesenský, ktorý sa vyškolil v Necpaloch, a potom v Gemery a v Bratislave, prišiel na dolnú zem roku 1786 a začal úradovať najprv ako farár v Slovenskom Bardáni, v torontálskom kraji a potom v Slovenskej Stamore. Za krátky čas so všetkými cirkevníkmi z Bardáňa sa presťahoval do Ečky. Z Ečky sa ďalej Slováci evanjelici presťahovali do iných osád a na konci r. 1793 prijal pozvanie Kysáčanov za farára. Hneď po príchode do Kysáča začalo sa s prípravami na stavbu kostola. O tom, ako bol kostol budovaný, Fraňo Jesenský, druhý farár kysáčsky, dôkladne opisuje vo svojej Pamätnici. Okrem iného v nej uvádza:
"V neďalekom Futogu zo starých rozbúraných vojenských špitálov Kysáčania zakúpili viac ako 70 000 tehál, čo bolo dosť na začatie murovania kostola. Za tieto tehly bolo zaplatených po 7 zlatých v striebre. Bolo to v roku 1793. Niečo z týchto tehál sa aj stratilo, ako píše Fraňo Jesenský, pretože kurátor Mišo Kulík nemohol zabezpečiť dostatok kočov na ich prepravu. Stavebný materiál na začiatok bol zabezpečený, no bolo potrebné urobiť aj úradné opatrenie, povolenie na stavbu, preto Kysáčania prosili vrchnosť, krajský úrad, aby vyhovel ich žiadosti. A tak pred 230 rokmi 9. júna 1794 bola zaslaná žiadosť vrchnosti o povolenie stavby kostola. Stolica vydala povolenie v tom istom roku 24. októbra 1794 pod číslom 1401. Úradníci však predbežne urobili i prešetrenie, či Kysáčania pri stavbe kostola budú schopní vedľa prác na panskom platiť aj všetky krajinské dane. Podmienkou bolo, že od schváleného plánu sa neodstúpi ani za vlas, ba ani ozdoba nad dverami sa nemá meniť, musí ostať taká, ako bolo predvídané. Kysáčania mysleli vážne so stavbou kostola, o čom svedčí aj fakt, že na tento cieľ bola vykonaná zbierka a výsledok bol 2.115 zlatých a 15 kr. Povinnosťou bolo zaplatiť i 5 zl. od manželského páru, takže sa zozbieralo ešte od približne 300 párov 1406 zl. V tom čase v Kysáči žilo 176 evanjelických rodín majúcich svoj vlastný dom. Želiarov bolo 62, manželských párov 280 a počet duší bol 1224.
František Jesenský v Kysáči pôsobil 12 rokov a z toho 7 rokov bol aj misijný kňaz v okolí, potom 3 roky bol vo funkcii seniorálneho úradu. Usnul v Pánu 8. novembra 1805, keď mal iba 40 rokov.
Dočítame sa to v knihe Kysáč 1773 – 2013, v texte Mgr. Ondreja Marčoka: Z dejín slovenského evanjelického a.v. cirkevného zboru v Kysáči.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)