V strede Petrovca, na čísle domu 403, na rohu ulíc kde sa v súčasnosti nachádza budova Zhromaždenia obce, pred storočím stál úhľadný dom pána učiteľa Martina Rusnáka. Už tá atraktívna lokácia domu svedčila o zámožnosti tejto rodiny. Z nej pochádzali niekoľkí vzdelanci, ktorí v Petrovci po sebe zanechali svetlú stopu, boli svetlým príkladom. Avšak, v druhej polovici 20. storočia Rusnákov dom postupne začal chátrať a v sedemdesiatych rokoch už veľmi špatil stred osady. V tých rokoch už v pamäti Petrovčanov zostala iba bledá spomienka na túto významnú učiteľskú rodinu, no zostali aj niekoľkí potomkovia a priamy dedič, Blažo, od ktorého všetci bočili. Starec, sedemdesiatnik, samotár. Zostal medzi nami hádam hlavne preto, aby svedčil o krehkosti osudu, ktorý môže kruto zasiahnuť každého z nás.
Rusnákov dom v šesťdesiatych rokoch
Blažej Rusnák, maturitná fotka
Martin Rusnák je pochovaný na petrovskom cintoríne
Blažo občas vyšiel na ulicu a jeho dlhá brada a handrový oblek najčastejšie u ľudí vyvolávali strach a odpor. Deti sa ho báli a dospelí od neho bočili. Vo dvore domu, v ktorom niekoľko desaťročí samotársky žil, vyrástla malá hora. Hniezdili v nej rôzne vtáky a v noci sa z nej ozývalo húkanie sov. Ľudia hovorili, že Blažo má dom zaprataný rôznymi haraburdami a spáva v jame vykopanej na dvore a vyloženej kukuričným šúštím. Iní však tvrdili, že spával v zadnej izbe domu, kde mal posteľ uviazanú hore pod povalou, kde je teplejší vzduch. Dom nikdy nevykuroval. Starší Petrovčania často rozprávali o príhodách, keď raz pokladník Zemedelského družstva nechal kľúče v pokladni, ktorú nechtiac zavrel a tým aj zamkol. Keď si nevedeli poradiť, odišli zavolať Blažeja Rusnáka, ktorý pokladňu zaraz otvoril, alebo keď na križovatke pri "Godrovom bovde", ktorý sa nachádzal cez cestu jeho domu, zastal kamión a ďalej sa nemohol ani hnúť, až kým Blažo nezainervenoval. Najprv sa na to z diaľky iba pozeral, nakoniec prišiel k vozidlu, niečo tam poprlal...a kamión naštartoval. Všetci sa na neho s údivom pozerali, nevediac si vysvetliť, ako môže človek, ktorý nikdy nevidel motor a nikdy nešoféroval, v okamihu zistiť poruchu a vedieť ju aj opraviť. Jednoducho, mohol. Údajne, vo dvore mal aj nejaké svoje vynálezy. Vedel si vysvetliť javy a veci iným neznáme. Ovládal niekoľko jazykov. V dome po rodičoch zostali mnohé knihy, iste ich čítaval. Vyznal sa aj v liečiteľstve, lekára nepotreboval a keď si zlomil ruku, sám si ju vyliečil.
Ten podivín Blažo, vlastným menom Samuel-Blažej Rusnák, sa narodil 3. februára 1905 v Petrovci rodičom Martinovi Rusnákovi, miestnemu učiteľovi a Kataríne rod. Kotasovej. Bol maturantom prvej generácie žiakov petrovského gymnázia a už vtedy sa o ňom hovorilo, že bol mimoriadne inteligentný. Po skončení gymnázia začal študovať v Prahe, no po čase sa pešo vrátil domov do Petrovca, lebo sa, vraj, v istých náhľadoch nezhodoval s profesormi. Štúdium nedokončil možno aj kvôli zdravotnému stavu. Psychické poruchy sa asi už vtedy začínali hlásiť a postupne sa stupňovali. Čoraz častejšie sedával v kutke domu na schode, pozoroval ľudí a o niečom dumal. Na pozdravy okoloidúcich odpovedal kyvnutím hlavy a občas aj úsmevom. Tí, čo ho trochu poznali hovorili, že bol nielen veľmi múdry, ale aj dobrý človek.
Jeho otec Martin Rusnák (11. november 1862 – 27. marec 1937) bol kantorom a učiteľom v petrovskej cirkevnej škole. O výnimočnom význame Martina Rusnáka v živote Petrovca svedčí dobový nekrológ zverejnený v novinách Národná jednota v ktorom sa uvádza, že ako mladý učiteľ prišiel z Veľkej Revúcej, zaujal miesto učiteľa a pozdejšie i kántora v Petrovci, kde účinkoval až do svojej smrti (49 rokov). Za tento čas odchoval celé generácie povedomých Slovákov, vždy láskavý a prívetivý, získal si značná popularitu i v cirkvi najmä ako kántor, a bol aj cirkevným notárom, zapisovateľom Remeselníckeho spolku atď. Mal zmysel pre humor a nevinné žarty. Rusnák sa stal opravdivým Petrovčanom, no rázovitosť Gemerčana si zachoval i v našom prostredí. Oženil sa s Petrovčankou Katarínou rod. Kotasovou, s ktorou mal päť detí.
O jeho obľúbenosti medzi ľudom svedčila posledná rozlúčka. „Pohreb nebohého starého pána učiteľa a kántora konal sa za obrovskej účasti ľudu, cirkevníkov, predstavenstva cirkevného, stáreže i mládeže vo veľkonočnú nedeľu popoludní o 3. h. Po zaspievaní nábožnej piesne rakev prenesená bola do chrámu, kde boly odbavené pohrebné obrady. Chrám boží bol preplnený a obecenstvo zaujalo všetky miesta, výklenky a kútiky priestranného chrámu. Asi o pol piatej nevídaný zástup opustil chrám a odprevádzal starého pána kántora alejou vysokých jagýň, na posledný odpočinok."
Ďalší Rusnák, Miloš, diplomovaný záhradník, bol široko vzdelaný: prednášal počty a merníctvo, zemepis, záhradníctvo, náboženstvo, staviteľstvo, zoológiu, botaniku, pedológiu, chmeliarstvo, slovenský jazyk a klimatológiu na Privátnej Chmeliarsko-hospodárskej škole v Petrovci, ktorej bol aj zakladateľom. Miloš Rusnák bol i správcom múzea. Svetlú stopu po sebe zanechala aj Mária Rusnáková, ktorá s Jánom Podhradským ml. zostavila Malý katechizmus a Obrázkový šlabikár pre slovenské ľudové školy.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)