S dielami akademického grafika Radovana Jandrića, profesora na dôchodku na umeleckých akadémiách v Novom Sade a Belehrade, sa petrovské publikum stretáva štvrtýkrát, z čoho tri samostatné výstavy mal v Galérii Zuzky Medveďovej. Anna Séčová Pintírová, riaditeľka Múzea vojvodinskych Slovákov v príhovore na včerajšej vernisáži ozrejmila, že mu výstavy usporiadali pri príležitosti okrúhlych jubileí, a to v rokoch 2004, 2014 a 2024. Vladimír Valentík, výtvarný kritik a autor výstavy, vyberanými slovami hovoril o poetickosti vystavených diel, ktoré nadchýnajú pozorovateľa tak svojimi veľkými formátmi, ako aj zvláštnou tajuplnou mystickosťou. Určitá, akoby patina, dáva dielam pečať starobylosti. Pozornému pozorovateľovi obrazy vyrozprávajú povesti o niekdajšom spôsobe života a priblížia mu odvekú filozofiu spätosti človeka s prírodou. Výstavu otvoril Vladimír Valentík a vernisáž hudobne ozvláštnila mužská spevácka skupina KUS Petrovská družina pod vedením Ondreja Maglovského.
„Radovan Jandrić ako maliar je na ceste vyhľadávania zmyslu v nezmyselnosti existovania. Zmysel, alebo pravdu bytia novšie začal vyhľadávať vo svojom umeleckom naratíve o dome. Výtvarný príbeh o dome, ktorý bol kedysi niečijím domovom, niečí individuálny stred sveta, domom, v ktorom sa človek narodil, domom, v ktorom umiera. Dom je individuálnym kozmom rodiny, dom je miestom radosti a miestom smútku. Dom je javisko, miestom, na ktorom ľudský život nadobúda alebo stráca zmysel. On je pravdou jeho individuálneho a rodinného jestvovania. Dom je domov, miesto kam patríme, miestom, ktoré nás chráni," povedal V. Valentík zdôrazňujúc, že si Radovan Jandrić všetko to uvedomuje ako tvorca na intelektuálnej a emocionálnej rovine. Pri maľovaní starých a niekedy aj opustených domov, umelec nám rozpráva veľmi precítený príbeh o ľudskej existencii bez prítomnosti ľudí na obraze. Jandrićove domy na maľbe sa podľa Valentíka javia v jedinečnom a neopakovateľnom ovzduší, vyžarujúc bohatstvo autentických emócií. Okrem iného, aj špecifický nostalgický pocit strateného zmyslu existencie. Zmysel zmizol a zostala žiť iba číra krása.
V Petrovci sa po dlhšom čase stretli dvaja veľkí umelci: Radovan Jandrić a Vladimír Labát Rovnev s manželkami
Jedna séria Jandrićových malieb sa zaoberá témou prenikania svetla cez okno do domu. Slnečné svetlo prenikajúce do domu vnáša život do príbytku v podobe izbových kvetov, na ktoré dolieha. V ďalšej sérii umelec sám prichádza k priamemu styku s vonkajším svetom. Sediac za svojim maliarskym stojanom vzdáva hold nespútanej sile rastlinnej zelene.
Mr. Radovan Jandrić sa narodil 19. mája 1954 v Obrovci. V roku 1969 ukončí] základnú školu a nastúpil na Strednú umeleckú školu v Novom Sade. V roku 1976 sa Zapísal na Akadémiu umení v Novom Sade, potom prestúpil na Akadémiu výtvarných umení v Záhrebe, kde v roku 1980 ukončil štúdium v triede prof. Anteho Kuduza. Postgraduálne štúdium ukončil na Fakulte výtvarných umení v Belehrade v roku 1983 v triede prof, Marka Krsmanovića. Bol zamestnaný na mnohých školách a od roku 1994 pôsobil na Akadémii umení Univerzity v Novom Sade na oddelení grafiky na predmete grafika s technikou. V roku 2019 odchádza do dôchodku ako riadny profesor. Vo svojej odbornej práci a zdokonaľovaní sa zúčastnil študijných ciest do Nemecka, Talianska, Francúzska, Rakúska, Holandska, Maďarska a Grécka. Zúčastnil sa mnohých výstav a bienále doma i v zahraničí a mal 34 samostatných výstav. Radovan Jandrić sa zaoberá kresbou, grafikou, maľbou a vitrážou. Žije a tvorí v Novom Sade.
Výstava Spomienky potrvá do 12. mája 2024.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)