27. januára 1945 bol oslobodený najväčší nacistický vyhladzovací tábor Auschwitz – Birkenau pri Poľskom meste Osvienčim. V tomto tábore bolo zavraždených približne 1,1 milióna ľudí, prevažne Židov. Pred vstupom do Osvienčimu stála dlhá kolóna, ktorá postupne vchádzala do ohradeného priestoru tohto koncentračného tábora. Doktor Mengele, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za likvidáciu viac ako 400 000 väzňov v plynových komorách a preto bol väzňami prezývaný Anjel smrti, Boriškiných rodičov hneď poslal do krematória a ju na druhú stranu. „Nevedela som, že oni tam vlastne končia, neskôr, keď som sa opýtala, kde sú mi rodičia, povedali mi, že oni už odišli na druhú stranu. Nevedela som vtedy, o čom mi to hovoria, veď som mala iba 12 rokov. Neskôr som sa dozvedela, že ich odviedli do krematória. Tak sa volala tá pec, kde ich spaľovali, a ako mi rozprávali, tam najprv pustili vodu, aby sa kúpali a potom pustili plyn, ktorý ich zadusil," celý život si na to, ako na neskutočný zlý sen spomínala Boriška Juríková rod. Valfish. Boriška, Židovka, ktorá sa narodila v Kulpíne 4. februára 1932, bola vystrašeným 12-ročným dievčaťom, keď v roku 1944 nechápavo stála s rodičmi pred doktorom Mengelem.
Boriška po východe z Osvienčimu
Boriška Valfish
Borišku dali do jedného baraku v tábore, kde boli deti a kde ich každú noc o druhej hodine ráno zobúdzali, vždy s krikom, aby ich spočítali, či niekto neutiekol. Tie staršie deti ju vždy posúvali napred, aby bola prvá v rade, aby ju zvolili do práce. Tam robili výber, buď do práce, alebo do krematória. Starší jej tiež radili, aby neprezradila koľko má rokov, lebo by si mohli myslieť, že ako 12-ročná nie je schopná ťažko pracovať... Do tej ťažkej práce ju aj zvolili a odviedli do jedného lesa. Bola zima a v takých podmienkach kopali jarky a násypy. Odišlo ich tam asi 1.200 a zostalo ich 800. Ak niekto nevládal a zaostával za skupinou, zavraždili ho a hodili tam do zákopov. Tam, kde večer pri kopaní zastali, tam v lese zostávali aj spať. Tak postupne prišli do severného Poľska, do mesta Kronowo, ktoré bolo pred rokom 1945 súčasťou Nemecka (Východné Prusko). Tam ich zavreli a v tú noc počuli, ako sa Nemci rozprávajú, že ich nemajú kam dať a že ich musia povraždiť.
Streľbu v tú noc skutočne aj počuli, mysleli si, že im prišiel koniec, no potom streľba utíchla. Ráno ich zobudil veľký buchot, ruský vojak vytlačil dvere a vošiel dnu. Radosť bola preveľká, od radosti všetci plakali, skákali, tešili sa... Hneď sa rozbehli po miestnostiach, hľadať najprv jedlo a potom odev. Boriška si našla nejaké mužské nohavice a sako, v ktorých je aj vyfotografovaná a v ktorých sa dostala vlakom do Nového Sadu a odtiaľ do Kulpína. Vrátila sa tam, odkiaľ ju násilne odvliekli. Veď Kulpín bol jej rodiskom a inam by ani nevedela, nechcela... Rodičovský dom tam ešte stál, síce vykradnutý, ale susedovci vždy boli dobrí. Najprv bývala u susedov, keďže bola ešte dieťaťom a bála sa bývať sama. Neskôr, keď sa do Kulpína vrátili brat a sestra, presťahovala sa spolu s nimi do rodičovského domu.
Boriška bola jednou z asi 250.000 detí odvedených v 2. sv. vojne do tábora v Osvienčime, do nacistickej „továrni na smrť", a jednou z tých asi 600 detí, ktoré sa z toho pekla na zemi – koncentračného tábora Auschwitz-Birkenaua – dostali von.
Doktor Mengele tam rozhodoval o životoch ľudských bytostí. Zapečatil aj osud jej rodiny. Rozdelil ich, pre ňu určil smer vpravo, kým jej rodičom ukázal smer doľava, ktorý končil v plynových komorách. Dievča nechápalo, čo sa deje, nevedelo, že sa s rodičmi v tej chvíli navždy lúčilo. Nestačili si povedať ani len zbohom a matke nebolo dovolené ani naposledy zovrieť dcérku v náručí. Vtedy sa manželský pár Izidor Valfish a Eva Valfishová, rod. Kohnová, stali obeťami nenávisti, aj keď sa ničím neprevinili. Životy im boli násilne uhasené pre ich židovský pôvod.
27. január sa stal symbolom holokaustu a ďalších zločinov nacistického Nemecka. Dňa 27. januára 1945 bol jednotkami sovietskej armády oslobodený komplex koncentračného tábora Osvienčim a tento dátum Valné zhromaždenie OSN v roku 2005 určilo za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Aj keď nacizmus a fašizmus boli porazené, žiaľ, ich prejavy nezmizli a sú tu stále prítomné.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)