Ján Čajak – spisovateľ a učiteľ, sa narodil 19. decembra 1863 na evanjelickej fare v Liptovsom Jáne. V decembri roku 1893 na pozvanie evanjelického farára Karola Medveckého, svojho ujca, prišiel z Liptova na Dolnú zem, najprv za učiteľa do Selenče. Po šiestich rokoch sa presťahoval do Petrovca. Tu sa stal jednou z ústredných osobností kultúrneho a osvetového života Báčskeho Petrovca a vojvodinských Slovákov v prvej polovici 20. storočia. Na začiatku I. svetovej vojny bol internovaný a väznený v Kamenici a Subotici. Účinkoval ako delegát vojvodinských Slovákov v práci Veľkej národnej skupštiny 25. 11. 1918, keď Vojvodina bola pripojená ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov. Bol pri zakladaní Slovenského gymnázia v Petrovci a spoluzakladateľom prvého vydavateľstva vojvodinských Slovákov Juhoslovenského nakladateľského spolku v Petrovci roku 1920. Vtedy sa stal aj zodpovedným redaktorom novín Národná jednota, ktoré práve vtedy začali vychádzať. Po založení Matice v Petrovci pôsobil ako predseda Literárneho a etnografického odboru Matice slovenskej v Juhoslávii. Ján Čajak našiel v Petrovci svoj trvalý nový domov. Pred 120 rokmi (1903) na výzvu Petrovského spevokolu napísal tu svoju prvú poviedku Predaj hory.
Ján Čajak st.
Rodina Jána Čajaka st.
Ján Čajak pred svojím domom v Petrovci, v ulici Leva Tolstého, neďaleko školy v ktorej pracoval
Niekdajšia Čajakova škola na rohu ulíc Leva Tolstého a Jána Čajaka
"Roku 1893 som opustil krásny Liptov a usadil som sa na rovnej žírnej Báčke. Stal som sa učiteľom v Selenči. Do Selenče som prišiel začiatkom decembra. Počasie bolo chladné, hmlisté, blata hojnosť a všetko také bezfarebné, možno riecť tmavopopolasté. Aký rozdiel medzi Liptovom a touto jednotvárnou rovinnou! Vzdychol som si a vzbudila sa vo mne túžba vrátiť sa do rodného kraja. Čo ma prekvapilo, bolo nebo. Utešené, bezhraničné, slobodné, jasavé nebo. Podobá sa ohromnej, vysočinou nezastretej kupole.
Ale prišla jar. Slnečný jas, fatamorgána, nedozerné zelené more a v čom kde-tu v diaľke biele štíhle veže dedinských kostolov, spev škovránkov, sneh rozkvitnutých višieň, vôňa rozkvitnutých agátov, spev oráčov, utešený východ a západ slnka, krúženie orla v modrej, slnečnými lúčami osvetlenej výšine, klepot bocianov, pohyb krídel veterných mlynov, večerný zhon mládeže, ťahavý zvučný spev dievok, zvuky tamburíc a harmoník a tajomný zvuk prírody, všetko to si ma prisvojilo. Koľká premena! Zelené more premení sa na zlaté, a na ňom počne sa neobyčajne šum práce. Nad morom farieb dvíha sa pohorie Fruškej Gory a pod ňou sa ligoce mohutný široký Dunaj, lemovaný priestranným pásom vŕb, osík a iného stromovia." (Spomienka Jána Čajaka na príchod do Selenče)
V roku 1899 učiteľ Čajak st., baťko Čajak, ako ho neskôr oslovovali všetci dolnozemci, prijal miesto cirkevného učiteľa na vtedajšej petrovskej ľudovej škole. V Petrovci pôsobil ako učiteľ až do dôchodku roku 1924. Býval v rodinnom domci na začiatku chýrečnej petrovskej Psej ulice, hneď vedľa školy, v ktorej i učil. Bol cirkevným učiteľom, a teda aj kantorom a prednášateľom v Nedeľnej škole. „Hoci bol k Petrovčanom spočiatku i veľmi kritický (vidno to v niektorých poviedkach z Dolnej zeme), predsa sa mu táto zvláštna povaha spoluobyvateľov začala akosi časom pozdávať: hoci ich považoval za dosť tvrdých a pragmatických ľudí, bol si však vedomý toho, že takými museli byť: ak chceli v tomto mori cudzoty, teda juhu Uhorska, predsa prežiť a nestratiť sa. Pobadal v nich, keď ich už neskoršie dobre spoznal, akúsi zvláštnu írečitosť a rázovitosť, ba zazdalo sa mu, o čom so staršími vo vyhni neraz debatoval, že sú Petrovčania akýmsi ´surogátom´ všetkých dolnozemských prisťahovalcov z 18.stor. aspoň v tomto prvotnom pestrom báčskom regióne..." píše tak Viera Benková v Národnom kalendári z roku 2013.
„29. mája 1944 v Petrovci zomrel Ján Čajak - Baťko. Vtedy boli okopávačky a Petrovčania boli v poli. Bol pekný, slnečný májový deň keď hlahol petrovských zvonov zachvieval srdcia všetkých. Povolával ich na poslednú rozlúčku so svojím učiteľom, spisovateľom, ktorý im tak veľa dal, a nič od nich nebral a nepýtal. Kto vtedy okopával na poli, alebo bol doma pri nejakej práci , zastal na chvíľočku, aby mu vzdal hold a pomodlil sa zaň. Zomrel Čajak. Petrovčania sa vracali z polí a lúk do dediny. Pole sa vyprázdnilo a naplnila sa dedina. Všetci sa náhlili do evanjelického chrámu, kde bol vystavený k poslednej rozlúčke. A na poslednú cestu prišli ho vyprevadiť všetci, lebo Čajak nemal nepriateľov. Ku každému našiel cestu. A tou cestou vracali sa teraz všetci k nemu. Kňazi a učitelia, zástupy ľudu z Petrovca a okolitých dedín, kulpínski Srbi na čele s popom Jovom, ľud z ďalších dedín... Dôstojne sa prišli rozlúčiť s mužom, ktorého si vysoko vážili pre jeho prácu učiteľskú, národnú, spisovateľskú..." napísal spisovateľ Pavel Mučaji v knihe Čajakovci.
Pred desaťročím Múzeum vojvodinských Slovákov, pri príležitosti 150. výročia narodenia a 70. výročia úmrtia Jána Čajaka st. nainštalovalo dokumentárnu výstavu, ktorej autorom je Vladimír Valentík a ktorá je sprístupnená aj na webovej stránke múzea TU: https://www.muzeumslovakov.rs/rs/aktivnosti/izlozbe/2013/2013-jan-cajak-1863-1944
Niekdajšia Čajakova škola v súčasnosti
Na škole je pamätná tabuľa s nasledujúcim textom: Tu žil a pracoval dlhé roky Ján Čajak st., slovenský spisovateľ a učiteľ. V Petrovci 29. mája 1954. Pri príležitosti 10. výročia jeho smrti. Občania Petrovca.
Hrobka na petrovskom cintoríne
Pomník na nádvorí novej školskej budovy
Ján Čajak zomrel v Báčskom Petrovci 29. mája 1944 o 16,00 hod. Pochovaný bol na petrovskom cintoríne 31. mája 1944 o 10,00 hod. Na poslednú cestu ho prišli vyprevadiť početní spoluobčania a ctitelia. Spisovateľ a učiteľ Ján Čajak odpočíva na petrovskom cintoríne. Jeho hrobku pravidelne udržiavajú, či už cirkevníci, alebo ženy-spolkárky. Žiaľ, budova niekdajšej Čajakovej školy je v úbohom stave. Do nedávna slúžila na účely sociálnej starostlivosti, v súčasnosti je však úplne prázdna, z nej sú vysťahované sociálne ohrozené rodiny a teda zostáva nám veriť, že to už napovedá jej skorú rekonštrukciu.
Základná škola v Báčskom Petrovci bola roku 1958 pomenovaná menom Jána Čajaka a pri príležitosti 150. výročia narodenia na nádvorí novej budovy Základnej školy Jána Čajaka bol odhalený pamätník.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)