V čitárni Knižnice Štefana Homolu v Báčskom Petrovci v nedeľu 7. augusta 2022 otvorili výstavu venovanú našim tohtoročným jubilantom – deviatim osobnostiam, ktoré sa zapísali do dejín našej literatúry. Ide o Marienu Czoczekovú Eichardtovú, Gustáva Maršalla-Petrovského, Jána Čajaka, Janka Čemana, Zlatka Klátika, Michala Babinku, Andreja Čipkára, Pavla Grňu a Miroslava Dudka. Ich knihy s kratšími životopismi a krátkymi ukážkami z ich diel zhrnuli do expozície riaditeľka knižnice Anna Speváková a knihovníčky Stanislava Valentíková a Olina Dorčová. „Našské dolnozemské prostredie dalo veľa charakterotvorných a zaslúžilých osobností – po tej umeleckej, remeselnej, remeselníckej, edukačnej, logistickej, programovej, človečej stránke. Z celej tej plejády si jubilantov a ich skutky dôstojne touto výstavou uctíme a väčšinu i zachraňujeme pred zabudnutím," povedala Annamária Boldocká Grbićová na nedeľňajšej vernisáži. Úryvky z ich diel prečítal Michal Francisty.
Anna Speváková, Stanislava Valentíková a Olina Dorčová
Text Annamárie Boldockej Grbićovej pod názvom Rozjímanie nad výstavou Veľkí ľudia z malých prostredí, v ktorom sa zamýšľa nad významom literatúry a dôležitosti jubilantov, ktorým je výstava venovaná, tiež nad kolaterálnou škodou našej literatúry, otázkou „kam z konopí", uvažuje o „hocičovinách", atď...v pokračovaní uvádzame v úplnom znení:
Mária Boldocká a Annamária Boldocká Grbićová
Annamária Boldocká-Grbićová: Rozjímanie nad výstavou Veľkí ľudia z malých prostredí
„Francúzi zvyknú povedať: všetci veľkí ľudia, rovnako ako Seina, prichádzajú z provincie. Veľké francúzske sebavedomie takto nedá na svoju veľkosť, vonkoncom nie literárnu, pravdaže s podkladom, rozvahou a nadhľadom. A kde to na provinciu! Kiežby sme mali z toho i my, aby malosť nebola tak navýsosť spokojná, keď často dáva zo seba len pramálo, ale s pretenziami.
Vyjadriť sa o veľkosti osobností pera z malého slovenského dolnozemského zahraničia –o jubilantoch: - predpokladá pristupovať spoločensko-prospešne-analyticko-esejisticky. Treba mať na zreteli množstvo kontroverzií a kontradikcií. Ako trpícimi výzvy, naším záväzkom je hovoriť o tom, o čom si myslíme, že je hodnotné a hodné niekomu povedať. Naši tohtoroční jubilanti, rozličných generácií, senzibilít, literárnych epoch, prúdov, foriem, poetík, záujmových sfér a vôbec tieto generácie, svoje najtvorivejšie obdobia zaznamenali prevažne v 20.storočí, až po vykĺbenie spoločenských a duchovných meradiel. 20.storočie nás učilo hľadať pravdy a vládla Vyššia múdrosť. Doba bola taká: bohatá na príbeh a na tých, ktorí vedia rozprávať príbeh. Modly boli básnici A to je dôvod, prečo tvorcovia spomenutej doby zostanú akosi nedosiahnuteľní.
Kvalitná, dobrá literatúra je nadnárodná, nadčasová a všeľudská. Galaktická myseľ sa nestará o víziu červa.
Nekorektná je syntagma menšinová literatúra. Alebo i malá. Je dobrá alebo zlá. Tá sa prebije aspoň i výnimočnými reprezentantmi a ich presahmi do celonárodného meradla, ak sú podklady. To, čo by malo literatúru z periférie ,ktorá je medzi dvoma veľkými národnými literatúram, i robiť udržateľnou je mechanizmus, ktorý v minulom storočí fungoval. Literatúra mala veľkých, lebo bol k tomu nastolený lad a sklad, šuster, drž sa kopyta a čo je najvýznamnejšie intelektuálnu veľkú masu kriticky zmýšľajúcej konzumentskej obce s rozvahou a vkusom. Mala sito. 21.storočie prinieslo civilizáciu podívanej - spektakla, ako to hovorí nositeľ Nobela za literatúru Mario Vargas Llosa. A sťažilo situáciu. Žijeme zvonku, plastovo, jednorazovo, hekticky, bez potreby kontemplovať a pointovať. Technológia, fejsbuky a tvitery, poviem Hevierom - dekadentní cowboyi Microsoftu, skôr než akákoľvek politika a ideológia, skôr než i literatúra i náš inherentný šovinizmus, rasizmus, xenofóbia a homofóbia ukážu banálne, že sú i obete vojny naši facebookoví priatelia a prečo by sa v takomto virtuálnom eldoráde nebrali literárne hocičoviny. Už všetci píšu a postmoderna dávnejšie povedala, že všetko je už napísané. Tak, či po tú ukrytú literatúru, literatúru po boku, vôbec stačia prísť raz a dočiahnuť ju? A raz je veľa v jednom živote!
Svetoznámy režisér Nikita Michalkov v tomto smere vraví: Západ chce vedieť ako žiť a my ostatní chceme vedieť, prečo žijeme. K tomu, i toto: ak je Balkán, podľa esejistu Miljenka Jergovića, európska DRUHOTNOSŤ, alebo nevoľník Európy, ako hovorí Maria Todorova a ak je Balkán stigmatizovaný a stereotypný v imperiálnych diskurzoch západnej Európy, potom sú minoritné society, spoločenstvá DRUHOTNOSŤ Balkánu. Takúto druhotnosť pociťuje najmä sféra kultúry - necháva sa ladom., zaparložiť. Takže takáto ďalšia trpkosť ohrozuje literatúru, ktorá vážne naráža na míľnik prežitia.
Minoritná literatúra je integrálnou zložkou slovenskej kultúry a či ide len o okrajových, periférnych inertných igricov, martýrov, nepatriacich do celoslovenského vedomia, povedomia a svedomia? Menšina naprosto má byť menšinou v rámci zabezpečovania úrovne starostlivosti o ňu s dodržaním kódexov o korektnosti. Netreba dodatočne rozburovať hektickosť - podeliť aj tak zúžené peniaze za to čo robia, a šlus! V kontexte novodobých európskych migrácií V neokoloniálnych móresoch mláď potenciálne vitálnej energie už dlhšie kolaterálne odchádza z rámcov komunity. A nestačia si tie perá vycibriť. Dr. Mária Myjavcová sa ako esejistka o nich vyjadruje ako o odídencoch od svojeti. No, na prázdny žalúdok nemožno hovoriť s tým istým zápalom o záchrane vecí ducha, produktívnej kultúre. V neofeudalizme sa všetko merkantilizuje, už i kultúra, ako to hovorí dôstojná dáma pera Dr. Dagmar Mária Anoca. Náš minoritný ostrovček starne. Čo v ňom zostalo? To čo Sigmund Freud diagnostikoval ako Narcizmus malých rozdielov – Žabo-myšie nesváry. To čo sa dnes nosí - prisluhovačstvo politickým elitám a konzumu vyhovujúcej spĺňať osobné ambície a afinity. Čo Piatkom z ostrovčeka zostalo - s láskou a perfídnosťou pestovať ilúziu o vitálnej potentátskej menšinovej kultúre inerciou, ktorou by sa ešte, povedané Štefánikom, prebila. Lebo teraz už definitívne nemá kam z konopí?
Pre všetky tieto okolnosti literatúra slovenského zahraničia je akosi kolaterálnou.
Luteránsky postoj napovedá nenačim každý deň urobiť veľký, stačí dobrý skutok. Našské dolnozemské prostredie dalo veľa charakterotvorných a zaslúžilých osobností – po tej umeleckej, remeselnej, remeselníckej, edukačnej, logistickej, programovej, človečej stránke. Z celej tej plejády si jubilantov a ich skutky dôstojne touto výstavou uctíme a väčšinu i zachraňujeme pred zabudnutím.
Lebo nám zostáva byť vo svojom minoritnom svete zakonzervovaných ilúzií o strede sveta? A v tejto chvíli sa textom treba dopracovať k myšlienke, ktorú akcentujem. V čom sú naši jubilanti veľkí spisovatelia? V čom spočívajú ich výrazné črty? Asi i tým, že načas prišli svojou dolnozemskou senzibilitou a spisovateľským habitusom po bod stredu sveta, literárne nastoleným Pavlom Grňom. I svojským chcením produkovať a zveľaďovať, čo sa dá. Lebo tak ich učili ich starí a ich starých ich starí. Lebo, tak sa jedine plnohodnotne žije. V strede sveta nám je i pani Czoczeková-Eichardtová i páni Maršal-Petrovský, i Baťko Čajak, i Janko Čeman, i Zlatko Klátik, i Michal Babinka, i Andrej Čipkár i Miroslav Dudok i vyššie uvedený Pavel Grňa. Veľký je ich realizmus, kritickosť dedinských poviedkarov, plebejská problematika, romantizujúce melodramatické črty, mravokárstvo a didaktizmus, socrealistický zápal, ich neliterárne glosovania, ich vydarená irónia, prvky existencializmu, nadrealizmu a post postmoderny.
Sú spiritus movens a dokážu cítiť - spoločné šťastie. Lebo kto má uši, nech počúva. Lebo raz voľakedy voľakoho nadchli!
Neprekonateľný Danilo Kiš, vyslovil: živeo sam bolje i bogatije od vas zahvaljujući patnji i mahnitosti. Replika tejto myšlienky je verš Paľa Bohuša - koho niečo bolí, žije väčšmi! Bolí život ťažký periférny, menšinový. Život je ťažký, ale to prejde! Zostáva veľká literatúra, ktorá udrží medzihviezdnu rovnováhu dokmásanej Zeme." (Annamária Boldocká-Grbićová)
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)