Prvé publikované správy o silbašských Slovákoch máme od Felixa Kutlíka. V knihe Báč-Sriemski Slováci uvádza, že sa Slováci v Silbaši usadili v roku 1814. Tento údaj preberali všetci autori, ktorí neskôr písali o Silbaši. Štúdiom matrík v Pivnici sme však už skôr zistili, že prvý sobášený Slovák - Silbašan (Szilbasiensis coloni filius) bol Adam Adama Tušiak s Katarínou Kadličekovou z Pivnice 28. januára 1799. Ján Guba posunul dátum na rok 1798, keď v archíve objavil údaj, že sa Ondrejovi Korošovi z Petrovca a Márii Lomenovej zo Silbaša narodil syn Ladislav, no dokonca aj na rok 1792, keď zistil, že v tomto roku bol v Petrovci krst Márie Andrášikovej od otca Juraja ako obyvateľov Silbaša. Píše tak Ján Širka v knihe Silbaš, kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Na portáli Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov sa uvádza, že "podľa záznamu v matrike prvý Slovák v Silbaši bol ešte pred rokom 1799, ale v organizovanejšej forme sa prvé skupiny trvalo usadzovali v rokoch 1814 až 1816."
Silbašský evanjelický kostol pred asi storočím
Silbašský evanjelický kostol v roku 2020, po generálnej oprave
V knihe zostavovateľa Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve Juhoslovanskom Michal Šuster, niekdajší silbašský farár píše, že nemožno spoľahlivo určiť ani počiatky organizovaného cirkevného života: „Počiatok cirkve ev. a. v. silbašskej sa určite nevie označiť. Nedá sa ustáliť či je 1814. alebo 1816. Teda patrí k neskoršie vzniklým cirkvám. Dľa značiek kňaza Felixa Kutlíka a iných prameňov vieme nasledovné: Prví Slováci, ktorí sa v Silbaší osadili, boli títo: Adam Tušiak, Jakub Gajdoš, Duro Javorský, Tomáš Krnáč, Ďuro Čermák, Fero Krnáč a Jozef Andrášik, za nimi prišla rodina Bánskova a Fabókova, posledná z Ďónu. Všetci títo, ako i neskoršie sa dosťahovavší, boli cele chudobní robotníci."
To, čo sa v súvislosti s rokom 1814 spoľahlivo vie, je údaj, že v tom roku komora darovala silbašským Slovákom pozemok, na ktorom si vystavali modlitebnicu a byt pre učiteľa. K modlitebnici pristavali i sieň pre vyučovanie detí. Pozemky však cirkev nemala, cirkevníkov bolo málo, a takmer všetko bola chudoba.
Napriek tomu, že je aj v súčasnosti zbor malý, a teda aj chudobný, predsa sa cirkevníci pred desaťročím (2014) podujali generálne opraviť svoj chrám. To sa im aj podarilo a opravu dokončili roku 2020.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)