Đoka Dunđerski sa narodil pred 150 rokmi 13. októbra 1873 v Srbobrane ako prvé dieťa Lazara Dunđerského, najbohatšieho a najvplyvnejšieho Srba v Rakúsko-uhorskej monarchii. Školu navštevoval najskôr v Maďarsku – strednú školu v Tatavarosi, obchodnú školu v Budapešti, a potom študoval na Heidelbergu, kde vyštudoval Poľnohospodársku fakultu. Ešte počas jeho stredoškolských rokov otec ho nechal starať sa o majetky v Báči a Kulpíne. Odvtedy sa kone stali jeho veľkou vášňou. V mladosti zakladal žrebčínce chovných a dostihových koní, ktoré ho desiatky rokov reprezentovali a vyhrávali ceny na domácich a zahraničných pretekoch. Na Kulpínskej pustare dal vybudovať v tom čase jeden z najznámejších žrebčincov plnokrvníkov, amerických klusákov a anglických cválajúcich plemien.
Đoka Dunđerski, portrét vystavený v stálej expozícii v kulpínskom kaštieli
Bustu Đoku Dunđerského v Aleji velikánov v kulpínskom parku 16. októbra 2016 odhalili jeho potomkovia, vnuk Nikola Tanurdžić a Višnja Tanurdžić Bogdanović
Đoka Dunđerski mal už 47 rokov, keď sa oženil s Olgou Martinovićovou, ktorá mala vtedy iba 18 rokov a bola opravdová krásavica. V manželstve sa im narodili dve deti: dcéra Nadežda (1923 – 2005) a syn Gedeon (1926 – 1984).
Lazar Dunđerski kúpil v Kulpíne svojmu synovi Đokovi malý a veľký kaštieľ, ktoré vybudovali Stratimirovićovci
Kaštieľ bol dôkladne zrekonštruovaný v roku 1912 podľa projektu známeho novosadského architekta Momčilu Tapavicu, ktorý zo strechy odstránil šesťhrannú vežu
Najnovšie, na sklonku roka 2022, sa začalo s rekonštrukciou krovu kaštieľa, po čom nasledovala druhá fáza projektu, čiže rekonštrukcia fasády a interiéru
Nikola Tanurdžić spolu s manželkou pravidelne navštevujú Kulpín a najnovšie so záujmom sledujú priebeh rekonštrukčných prác na kulpínskom kaštieli
Po Veľkej vojne sa Đoka Dunđerski zameral hlavne na zvyšovanie priemyslu a okrem svojich vzorných usadlostí v Kulpíne, Srbobrane a Kamendíne úspešne rozvíja svoje priemyselné podniky: továreň na sérum, továreň konzervovaných potravín „Kulpin" a inštitút umeleckej tlače „Grafika" v Novom Sade, potom konopnú fabriku a mlyn v Kulpíne... Dlhé roky bol predsedom Zväzu poľnohospodárskych spolkov v Dunajskej Banovine, predseda Spolku pre organizovanie poľnohospodárskych výstav v Novom Sade a člen mnohých vlasteneckých, kultúrnych, humánnych a iných spoločností.
Bez ohľadu na to, že bol starším synom Lazara Dunđerského, Đorđe nebol jeho hlavným dedičom. Dôvodom bolo, že sa dlho neoženil, a tak jeho otec previedol väčšiu časť majetku na svojho mladšieho syna doktora Gedeona, ktorý už v tom čase mal svoju rodinu. Đoka mal 47 rokov, keď sa oženil s Olgou Martinovićovou (1901 – 1977), ktorej otec bol slávny čiernohorský generál. Generálova dcéra mala vtedy 18 rokov. Đorđeho ženbou Dunđerskovci sa dostali do rodinných vzťahov s tromi kráľovskými rodinami: srbskou – Karađorđevićovou, čiernohorskou – Petrovićovou a talianskou – Savoy.
Pred II. svetovou vojnou majiteľ kulpínskeho panstva Đoka Dunđerski už bol jedným z najbohatších ľudí v celej Vojvodine. Po vojne ho však bez spravodlivého vyšetrovania vyhlásili za zradcu a majetok mu odňali. Napriek tomu, že nerobil nič, čo by naznačovalo dobrovoľnú spoluprácu s okupantom – počas vojny bol dokonca voči okupačným orgánom výrazne rezervovaný. Podľa niektorých svedkov Dunđerskovci cez deň dávali okupantom (lebo museli) a v noci tajne pomáhali partizánom. Odňatím majetku a zavrhnutím zo strany povojnového režimu z najmajetnejšej rodiny sa Dunđerskovci odrazu stali takmer bezdomovcami. Đorđe Đoka Dunđerski zomrel 24. októbra 1950.
Vnuk Đoku Dunđerského Nikola Tanurdžić po páde komunistického režimu začal v roku 2006 súdne konanie, v ktorom dokazoval, že jeho starý otec bol nespravodlivo odsúdený a to iba preto, že bol bohatý. V roku 2008 Krajský súd v Novom Sade napokon uznal túto sťažnosť a vyniesol rozhodnutie, podľa ktorého Đokovi Dunđerskému nebolo súdené spravodlivo. Súdnym riešením ho preto posthumne rehabilitovali. Tým riešením sa vskutku potvrdilo aj právo na odňatý majetok. Ide o veľké bohatstvo, čiže o asi 3 000 jutár pôdy, niekoľko tovární, kaštieľ, pomocné objekty, rodinné domy, ako aj iné nehnuteľnosti. Niečo z uvedeného Dunđerskovým dedičom už bolo vrátené, nie však aj kulpínsky kaštieľ. Komplex s oboma kaštieľmi, parkom a ozdobnou ohradou bol totiž v roku 1970 ochránený ako kultúrny majetok a v roku 1991 rozhodnutím Zhromaždenia AP Vojvodiny vyhlásený za kultúrnu pamiatku veľkého významu. Okrem toho v roku 1993 tam založili aj Poľnohospodárske múzeum a to všetko sťažuje proces reštitúcie.
Dedičom majetku Đoku Dunđerského: dcére Nadežde Kusike Tanurdžićovej, rod. Dunđerskej, ktorú z kulpínskeho kaštieľa v roku 1946 svadobníci vyprevádzali do bohatej obchodníckej rodiny Tanurdžićovcov do Nového Sadu, a jej synovi Nikolovi Tanurdžićovi dlhé roky nebol dovolený ani len vstup do kulpínskeho kaštieľa. Až na pozvanie Klubu Kulpínčanov, keď sa v roku 2006 zúčastnil ustanovujúcej schôdze tohto združenia, Nikola Tanurdžić bol vyhlásený za jeho čestného člena a odvtedy Kulpín spolu s manželkou pravidelne navštevujú. Najnovšie so záujmom sledujú priebeh rekonštrukčných prác na kulpínskom kaštieli.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)