Archív

Slováci v Bulharsku

Spolok Slovákov z Bulharska so sídlom v Bratislave v dňoch 9. - 15. mája zorganizoval zájazd do Bulharska pri príležitosti 100. výročia príchodu do Gornej Mitropolije prvej učiteľky Márie Matějovskej. Rozhodli sme sa ísť po stopách našich predkov, a preto sme sa zastavili v Kovačici a Padine, kde nám Paľko Baláž, predseda MOMS Kovačica a zakladateľ Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka, pripravil krásny, bohatý program. Najprv sme v Padine navštívili miestny cintorín a potom sme sa presunuli do evanjelického kostola, o ktorom nám porozprával senior banátsky Sladjan Daniel Srdić. Z kostola sme prešli do Etno domčeka Ženského spolku Padina, ktorý je vo zvonárskom dome cirkevného zboru Padina. Iniciátori slovenského etnického domu so skupinou občanov boli práve členky združenia žien. Na počesť 200 rokov osídlenia Padiny domček zariadili autentickými exponátmi z 19. storočia, aby ukázali širokej verejnosti, ako to v domácnosti kedysi vyzeralo. Vo vstupnej miestnosti si môžete pozrieť históriu Padiny s originálnymi starými fotografiami. Vybavené sú aj obývacia izba a spálňa, rovnako ako aj malá kuchyňa. Toto zariadenie je tiež k dispozícii návštevníkom s primeraným vysvetlením minulého života a práce ľudí v Padine.

 

Evanjelický kostol v Padine

 

Evanjelický kostol v Padine

 

Etno domček Ženského spolku Padina

 

Etno domček Ženského spolku Padina

 

Z Padiny sme sa presunuli do Kovačice, kde nás čakalo občerstvenie a večer plný slovenských pesničiek v podaní speváčok Memoriálneho strediska. Na harmonike zahral aj Paľko Baláž. Tvrdeniam, že harmoniku nedržal v ruke roky, sme po prvých tónoch prestali veriť a priali si, aby tento večer trval čo možno najdlhšie. Na druhý deň nás čakala prehliadka Kovačice, na ktorej nás okrem Paľka Baláža sprevádzal aj právnik Pavel Jonáš - Lero. Začali sme návštevou škôlky a pokračovali Základnou školou Mladé pokolenia. V knižnici sme mali možnosť pozrieť si krátky šesťminútový LipDub film, ktorý získal prvú cenu Filmového festivalu KREF. Film je vyrobený v podobe jednej kontinuálnej nahrávky, ktorá bola v jednom kuse nahratá v učebniach a ostatných miestnostiach v škole a slúži na prezentáciu školy. Je dostupný na: https://hl.rs/skolsky-oskar-pre-film-zs-v-kovacici/

Zo školy sme sa presunuli do kovačického evanjelického kostola, kde nás privítal farár Martin Bajza a porozprával o histórii kostola, ktorý bol postavený v roku 1828. Z historického hľadiska je pre Kovačicu významný rok 1784, keď bol zaznamenaný príchod prvých Slovákov do Bardáňa, neďaleko dnešného Zreňaninu. Obec založili obyvatelia, pôvodom Slováci, s povolením od vrchnosti uhorského štátu. Keďže obec patrila vtedy ešte Uhorsku, bola pomenovaná po Jozefovi Antalovi – veľkom uhorskom princovi – a volala sa Antalfalva.Taktiež sme sa niečo dozvedeli aj o koreňoch jednotlivých rodín. Pán farár nám ochotne podľa priezviska hovoril, kam sa spomínaná rodina presťahovala, prípadne odkiaľ zo Slovenska z najväčšou pravdepodobnosťou pochádza. Paľko Baláž nás potom zobral do samotnej veže kostola, kde sme si mohli pozrieť zvony a dokonca nám dovolil nastaviť kostolné hodiny, samozrejme pod jeho odborným dohľadom. Zaujala nás aj skutočná historka o Anne v obloku, ktorú si môžete prečítať v knihe máško, venovanej pamiatke na herca, režiséra, umelca a priateľa Tomáša Hriešika. Knihu srdečne venoval do knižnice Spolku Paľko Baláž.

Medzitým nám svoju pozornosť venovala aj televízia RTVOK. Redaktor Janko Špringeľ ochotne urobil rozhovor s pani Kristínou Kottrovou z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako aj s predsedníčkou Spolku Slovákov z Bulharska Katkou Koňarikovou.

 

Večerné posedenie v Kovačici, na harmonike hrá Paľko Baláž

 

Večerné posedenie v Kovačici, na harmonike hrá Paľko Baláž

 

Evanjelický kostol v Kovačici

 

Evanjelický kostol v Kovačici

 

Hodiny na kostolnej veži evanjelického kostola v Kovačici

 

Hodiny na kostolnej veži evanjelického kostola v Kovačici

 

Zvony na kostolnej veži evanjelického kostola v Kovačici

 

Zvony na kostolnej veži evanjelického kostola v Kovačici

 

Výzdoba v priestoroch Ženského spolku

 

Výzdoba v priestoroch Ženského spolku

 

V galérii insitného umenia Babka

 

V galérii insitného umenia Babka

 

U pána Nemčeka, výrobcu huslí

 

U pána Nemčeka, výrobcu huslí

 

Redaktor Janko Špringeľ a Kristína Kottrová z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí počas rozhovoru do RTVOK

 

Redaktor Janko Špringeľ a Kristína Kottrová z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí počas rozhovoru do RTVOK

 

Z kostolnej veže sme sa pobrali do Ženského Spolku. Napriek tomu, že sa náš program značne pretiahol a do Spolku sme prišli s veľkým meškaním, privítali nás naozaj srdečne a ochotne porozprávali o svojej výnimočnej činnosti. Dokonca si niektoré krajanky kúpili blúzky vyšívané kovačickým vzorom. Obdivovali sme výstavu krojov, rôzne výšivky a textílie, ale i staré krosná a voňavé perníčky. Program sme mali skutočne bohatý a zo Spolku žien sme sa ponáhľali do galérie insitného umenia. Kovačica je malým mestečkom na geografickej mape sveta, ale na mape insitného umenia má rozmery metropoly. Takéto postavenie vo svete insitného maliarstva získala práve vďaka svojim maliarom, ktorí tvoria a spoločne vystavujú svoje práce už 65 rokov. Za rok vzniku insitného maliarstva v Kovačici sa považuje rok 1939, keď bez akýchkoľvek vedomostí o akademickej kompozícii obrazov začali maľovať Martin Paluška a Ján Sokol. Neskôr sa k nim pripojili dnes už vo svete insitného umenia známe mená, akými sú Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš a Ján Kňazovic. V tom čase tematika ich obrazov bola príliš netypická pre Banát – znázorňovali gondoly, romantické kaštiele, africké zvieratá... Až roku 1953, po rozhovoroch s akademickým maliarom Stojanom Trumićom z Pančeva, tunajší zakladatelia insity začali na svojich dielach znázorňovať to, čo pozorovali, dýchali, cítili... Po návšteve galérie nás čakal vo svojej dielni pán Ján Nemček, výrobca huslí. Výrobou huslí sa začal zaoberať bez remeselníckeho školenia pred viac než tromi desaťročiami. V Belehrade dokončil strednú hudobnú školu, následne sa venoval pedagogickej činnosti v jeho rodnej Kovačici, aby sa potom venoval výrobe huslí. V jeho dielni sme sa dozvedeli, aké sú rozdiely medzi jednotlivými kusmi dreva a ktoré je najvhodnejšie na výrobu huslí, prezradil nám, ako sa skúša pomocou kovovej tyčky správny tón a predviedol hru na najmenších husliach, ktoré vyhotovil pre svoju niekoľko mesačnú vnučku. Návšteva pána Nemčeka bola jedna z najkrajších zážitkov v Kovačici.

Čakal nás ešte miestny cintorín a rodný dom Janka Bulíka, ktorý sa bude rekonštruovať a stane sa kultúrnym centrom Memoriálneho strediska Janka Bulíka.V Kovačici sme mali česť stretnúť sa s predsedníčkou Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) Dušankou Petrákovou, ktorá nás prišla pozdraviť.

Odchod do Plevna sa blížil a nám sa nechcelo rozlúčiť. Pohostinnosť našich krajanov v Kovačici bola dojímavá a úprimná. Venovali nám toľko času a energie, koľko len vládali. Veľká vďaka patrí Paľkovi Balážovi, ktorý ochotne autom vozil našich najstarších krajanov, aby aj oni, napriek tomu, že ich nohy nechceli už poslúchať, videli z Kovačice a Padiny všetko, čo sa len za ten krátky čas vidieť stihlo. Paľkovi sme darovali obraz od nášho krajana Štefana Jančíka a vzácnu publikáciu o krojoch, ktorý nám sponzorsky poskytla pani Gajdošová s rodinou. Pri autobuse sme sa rozlúčili so slovenskou piesňou na perách a v ušiach nám ešte dlho zneli tóny Paľovej harmoniky. Ďakujeme!

Opúšťame Vojvodinu a pokračujeme do Bulharska V skorých ranných hodinách sme dorazili do mesta Pleven, kde sme sa ubytovali v dvoch hoteloch. Napriek únavy z cesty, spať sa nám nechcelo a vybrali sme sa na potulky mestom. Poobede sme navštívili regionálne vojenské historické múzeum Panoráma. Sprievodcu múzeom nám robil pán Červenák z Gornej Mitropolije, potomok našich krajanov. Hoci nevedel po slovensky, rozumel nám všetko a my sme mu boli vďační za krásny výklad bulharskej histórie, ktorá sa okrajovo týka aj nás a nášho príchodu do Bulharska v roku 1884.

 

Privítanie pitou a šarenou soľou pred obštinou v Podeme

 

Privítanie pitou a šarenou soľou pred obštinou v Podeme

 

Fotografia slovenskej školy a evanjelického kostola v Podeme, rok 1934

 

Fotografia slovenskej školy a evanjelického kostola v Podeme, rok 1934

 

Vchádzame do bývalého evanjelického kostola

 

Vchádzame do bývalého evanjelického kostola

 

Pohľad na cintorín v Podeme

 

Pohľad na cintorín v Podeme

 

Zľava pani Havranová a pán Vrška, poslední Slováci v dedine. Na fotke s Michalom Jančíkom

 

Zľava pani Havranová a pán Vrška, poslední Slováci v dedine. Na fotke s Michalom Jančíkom

 

Podem Dňa 12. mája. navštevujeme Podem známy aj pod starším názvom Mrtvica. Starosta obce Valentin Christov nás srdečne privítal tradičnou pitou a šarenou soľou na námestí pred obštinou. Ku krajanom povedal pár slov, ktoré vyjadrovali úctu k Slovákom, ktorí tu kedysi žili.

V Podeme sme sa pristavili pri pamätníku padlým vojakom. Na pomníku je medzi dvoma bulharskými vojakmi uvedený Mišo M. Mareček (1919 - 1944), náš krajan. K pamätníku sme položili veniec vo farbách slovenskej štátnosti a so slovenskou a bulharskou trikolórou. Nasledovala prechádzka dedinou, ktorou nás ochotne sprevádzal starosta a ukazoval, kde voľakedy stáli slovenské domy. Pomáhala nám pritom mapka z našej Ročenky.Pozreli sme si bývalú budovu slovenskej školy, v ktorej je teraz škôlka. Vchádzali sme do nej potichu, pretože detičky práve spinkali. Pani učiteľky nám aj napriek tomu dovolili nazrieť do učební, v ktorých voľakedy prebiehala slovenská výučba. Prvým slovenským učiteľom, ktorý prišiel v roku 1928 do Podemu, bol Václav Müller. Spočiatku učil v budove bulharskej školy. Budova slovenskej školy sa začína stavať v roku 1929 a dokončená bola v roku 1934.Hneď vedľa školy sa nachádza slovenský kostol, ktorý nám pán starosta ochotne otvoril. Teraz vykonáva funkciu metodistického kostola, ale stále ostáva v našich srdciach slovenským. Prvý kostol si začali Slováci "nabíjať" v roku 1896 na darovanom pozemku. Tento slúžil do roku 1928, kedy ho poškodilo zemetrasenie. Snaha Slovákov postaviť si nový kostol sa začala ešte za prvej svetovej vojny zbieraním peňazí na pálenie tehál. V roku 1927 bol položený základný kameň a v roku 1934 bol kostol vysvätený. Ako uvádza Michalko v knihe Naši v Bulharsku: Slovenský evanjelický kostol v Mrtvici je doteraz najväčší a s vežou. Poslednou zástavkou v Podeme bol samozrejme cintorín. Miesto, kde ležia naši pradedovia, ostalo po odchode Slovákov opustené. Podarilo sa nám však nájsť náhrobný kameň rodiny Gubíkovej a Jasenských.

 

Kostol v Brašljanici, rok 1935

 

Kostol v Brašljanici, rok 1935

 

Zoja Sobeková so škridlou od jej predka majstra Martinka

 

Zoja Sobeková so škridlou od jej predka majstra Martinka

 

Brašljanica V Brašljanici nás privítal starosta Cvetan Gospodinov, ktorého si pamätáme, keď sme v roku 2019 navštívili naše rodné dediny. Tentokrát sa k nám pripojili aj poslední Slováci žijúci v Brašljanici - pani Havranová a pán Vrška. Žiaľ, po slovensky už nevedia, ale boli sme veľmi radi, že sme sa mohli s nimi vidieť a tí, čo vedeli po bulharsky, aj porozprávať. Srdečne sme sa zvítali a pustili brašljanickými ulicami. Pán starosta nám ukazoval, kde stáli slovenské domy, tí odvážnejší sa za nimi vybrali skoro až na koniec dediny a cestou späť ich sprevádzal mladý býček. Zastavili sme sa aj pri budove slovenskej školy. Nakoľko je v nej teraz lekárske stredisko, nemali sme možnosť nazrieť dnu. Prvý slovenský učiteľ Jozef Rusko prišiel do Brašljanice v roku 1928. Táto školská budova je postavená zo všetkých dedín ako posledná, napriek tomu že učiteľ hneď pracuje na započatí stavby. Nedostatok prostriedkov jeho snahy brzdia a stavať sa začína v roku 1936.Nesmeli sme vynechať ani miestnu škôlku, v ktorej nám detičky krásne zatancovali a zaspievali, za čo od nás dostali sladkosti.Poslednou zástavkou bol brašljanický cintorín, ktorý je v trochu náročnejšom teréne, ale nám to nevadilo a snažili sme sa nájsť aspoň jeden slovenský náhrobný kameň, no nepodarilo sa nám to.Kostol v Brašljanici už nestojí, nahliadli sme aspoň do miestneho metodistického kostola. Základný kameň evanjelického kostola položili Slováci v roku 1925 a stavba bola dokončená ešte ten istý rok. Prvé bohoslužby boli vykonané 24. decembra 1925. Drevené lavice boli urobené až v roku 1933 a namiesto oltára a kancľa používali len stôl.Každý z nás si z Brašljanice odniesol niečo iné. Niekto spomienku na časy, kedy tu bol naposledy, niekto pocit, že navštívil miesta svojich predkov a niekto pálené škridle vyrobené ich predkom, majstrom Martinekom.

 

Privítanie v Gornej Mitropoliji

 

Privítanie v Gornej Mitropoliji

 

Vystúpenie miestnych folklórnych súborov

 

Vystúpenie miestnych folklórnych súborov

 

Pri pamätníku padlým v Gornej Mitropoliji. Zľava konzulka Andrea Vavríková, starostka Atanaska Vasileva, veľvyslanec Vasil Grivna a Katarína Koňariková

 

Pri pamätníku padlým v Gornej Mitropoliji. Zľava konzulka Andrea Vavríková, starostka Atanaska Vasileva, veľvyslanec Vasil Grivna a Katarína Koňariková

 

Gorna Mitropolija V sobotu 13. mája sme vyrazili na oslavy 100. výročia príchodu prvej učiteľky Márie Matějovskej do Bulharska a 100. výročia založenia komunitného centra v Gornej Mitropoliji. Starostka Gornej Mitropolije Atanaska Vasileva nás privítala a pozvala na vystúpenie miestnych folklórnych skupín do priestorov komunitného centra, kde sa nachádza divadelná sála. Čakal nás skutočne bohatý program a milým prekvapením bol slovenský tanec, ktorý nacvičili miestni školáci. Medzi vzácnymi hosťami bol veľvyslanec Slovenskej republiky v Sofii Vasil Grivna, zástupca primátora Dolnej Mitropolije Tsetso Andreyski a starosta Podemu Valentin Christov. Mali sme tú česť prihovoriť sa krajanom a pani starostke odovzdať repliku školskej kroniky, ktorú začala písať prvá učiteľka v roku 1923.Po programe sme sa presunuli k budove bývalej slovenskej školy, kde je umiestnená pamätná tabuľa Slovákov, ktorí žili v Bulharsku. Tu sme položili venček vo farbách štátnosti a následne aj k pamätníku padlým vojakom, ktorý sa nachádza pred obecným úradom. S pánom veľvyslancom sme navštívili cintorín v Gornej Mitropoliji, kde sú pochovaní aj Slováci, ktorí žili v dedine a hovorili sme o revitalizácii - záchrane tohto vzácneho kultúrneho dedičstva.

 

Fotka s krajanmi žijúcimi vo Vojvodove

 

Fotka s krajanmi žijúcimi vo Vojvodove

 

Bývalá budova československej školy vo Vojvodove

 

Bývalá budova československej školy vo Vojvodove

 

Spoločná fotka Vojvodovo, druhá sprava starostka Cvetana Dimitrova

 

Spoločná fotka Vojvodovo, druhá sprava starostka Cvetana Dimitrova

 

Vojvodovo Posledná zastávka na našom výlete bolo Vojvodovo. Dedina, v ktorej žili prevažne Česi, ale aj zopár slovenských rodín. V tejto dedine sme nikdy neboli počas našich zájazdov, a preto sme sa veľmi tešili. Medzi našimi krajanmi bola aj pani Dobišková, ktorá sa vo Vojvodove narodila a aj takí, ktorých tam čakala rodina blízka či vzdialená. Pani starostka Cvetana Dimitrova nás očakávala spolu s jednou z posledných českých rodín, ktoré vo Vojvodove ešte žili. Povodili nás ulicami, ukázali miesta, kde žili Česi i Slováci. Prešli sme okolo bývalej budovy českej školy, ktorá je v súčasnosti, žiaľ, prázdna a chátra. Prvý český učiteľ, ktorý prišiel v roku 1926, bol Ján Findeis. So stavbou školy sa začína s veľkými ťažkosťami až v roku 1930 a otvorená bola v roku 1934. Na začiatok školského roku 1934/1935 prichádza učiteľ Ján Horký. Ani vo Vojvodove sme nevynechali návštevu cintorína.Našli sme, čo sme hľadali a odchádzame z Bulharska plní zážitkov a s hrejivým pocitom. Zájazd venovaný 100. výročiu príchodu prvej učiteľky sa skončil, ale naša práca v bádaní a zachovávaní kultúry pokračuje, pretože táto práca má nepopierateľný význam.

 

Katarína Koňariková,
predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články