Archív

Nedožité sté narodeniny Samuela Miklovica

Samuel Miklovic sa narodil 6. septembra 1923 v Báčskom Petrovci. Základnú školu a gymnázium vychodil v rodisku. Bol dlhoročným novinárom - redaktorom Hlasu ľudu i šéfredaktorom časopisu pre deti Naši pionieri a obrázkového časopisu Rozhľady, tiež viacročným (1971, 1972, 1978-1979) zostavovateľom Ľudových kalendárov. Popri svojej základnej publicistickej činnosti vydal knihu publicistických textov Pero na návetrí (1977), knihy Petrovské pohľadnice (spolu s V. Benkovou, 1995) a Petrovské pohľadnice II (2000). Zostavil a je autorom viac desiatok titulov prekladov literárnych diel pre dospelých i deti, ale i odborných textov. Do slovenčiny prekladal z češtiny, chorvátčiny, slovinčiny a srbčiny, avšak širšej verejnosti je predovšetkým známy ako autor niekoľko stovák kozérií, humoresiek, skečov, humorných scénok a pod., ktoré poväčšine publikoval v časopise Hlase ľudu (ale i v iných časopisoch, alebo boli vysielané v rádiu a v televízii) a publikoval ich v pokročilom veku, ako 87 ročný dôchodca. Kniha Begejovec na dereši s podnázvom kocúrkovčiny z veľkej dediny (2010) je výberom z jeho humoresiek i satiricky ladených textov. Samuel Miklovic zomrel 13. 03. 2017, vo veku nedožitých 94 rokov. Na ukážku z jeho tvorby vyberáme humoresku „...okó, ale bobó..."

 

Časť redakcie Hlasu ľudu v roku 1954, Samuel Miklovic stojí tretí zľava

 

Časť redakcie Hlasu ľudu v roku 1954, Samuel Miklovic stojí tretí zľava

 

Ach, ten petrovský december a január! Vlastne — ach, tie petrovské zabíjačky! Alebo ešte presnejšie: ach tie petrovské hrubé klobásy! To je lahôdka! To je poézia (pravda, len do toho času, kým štípe iba na ústa). V historických záznamoch sa dočítame, že už pred prvou svetovou vojnou jedno trojročné dieťa, zahrýzajúc do petrovskej kiobásy, až mu sliny tiekli, vyhlásilo celkom vážne a zodpovedne:
- Okó, ale bobó (razumej: horkô, ale dobrô).
Odpusťte mu za gramatické a ostatné chyby, ale povedalo to vo veľkom zanietení a pôžitku. Aby sme vám však pomohli: jeho slová, preložené do reči dospelých, znamenajú že je to »horké, ale dobré«.
A po druhej svetovej vojne jeden zo známych labužníkov povedal o petrovskej klobáse medziiným toto:
-Má to tisíc a jednu chuť a neopíše to ani tisíc novinárov.
Veruže sa tých klobás »Made in Petrovec« doteraz už nadelo! Keby si ich tak pospájal, hádam by si s nimi dva razy Zem opásal! A povesť o nich už istotne obletela celú zemeguľu.
Darmo, je to chutné, chutí to ľuďom. A osoží. Ak máš, povedzme, nízky tlak – len klobásu, tá dvíha! Ak máš vysoký tlak – zasa len klobásu! Veď, pozri, aj doktori ju jedia a tebe, huncúti, bránia. Ak za hranice – klobásu. Ak vojakovi – »pak« – aký je to »pak« bez klobásy!

Hľa, malý Paľo Koškútov v jeseň práve narukoval. Na železničnej stanici, celý uplakaný, lúčil sa od svojich, až mu pritom srdce pukalo:
– Zbohom, hrubá klbása! Zbohom naši...

Jano Klepotáč je skutočne dobrým a tichým človekom, ani len muche neublíži. No nedávno pochytil vidly a nimi pol hodiny naháňal poza stohy svojho suseda. Pohašterili sa za sliepky, že vraj preletujú do Janovej záhrady. Jano vykričal susedovi:
– Bodaj sa ti šecke klbásy pokazili!
A sused Janovi:
–Bodaj sa ti šecke pokazili!
Nuž a potom mali vidly robotu.
Apko Mišo Geletov vždy hovorievali svojim:
–Deti moje, klbásy dobre opatrujte... A pred žatvou jich nepredávajte, vyčkajte cenu...
Ej, veruže cenu, cenu! Z roka na rok ak stúpa, tak stúpa. Počas minulej žatvy dve tisíc dinárov za kilogram. Ak chceš, ber, lebo budú ešte drahšie. Napokon, kto sa na cenu pýta? A príchodzí alebo turista len čo príde do Petrovca, hneď sa prezvedá:
– Kde by som mohol kúpiť tú hrubú klobásu? Čo stojí, nech stojí...

A tak naši dedinčania majú nemalé trápenie, ako narobiť dosť klobás a všetkým kupcom »uhovieť«.

Trápilo to najmä Ďura Klinca. Raz tak na zabíjačke, keď boli v najlepšom »švungu« a zabíjači klobásy nadievali, zbehla do pitvora koza.

– Praceš sa ho vo, ty potvora hnusná! – kričal Jano na plné hrdlo a vyháňal kozu z pitvora. — Ale oco, — prihovoril sa malý Samo, – nahaj, chudinku, teraz jej je samej smutno, keď si tú druhú kozu zarezal do klbás.

A Fiľov malý Miško, keď ho nedávno zaviedli do zverinca, prejavil obrovský zmysel pre »bussiness«, potiahol otecka za rukáv a šepce mu:
– Otecko, z toho slona by sa narobilo klbás!
Otecko však slona zadovážiť nemohol, ale zato sa poslúžil už vyskúšaným mäsiarskym receptom a do klobás pridal: nadrobno zomletých koštičiek, oškvarky, slaninku a tomu podobné. Bože môj, veď je to všetko bravčovina!

Ktosi však zlobne povedal:
–Čochvíľa na petrovských klobásach originálny petrovský zostane — iba motúz.
Verte, to bolo povedané zo závisti. Ale také klebety petrovským klobásam neuškodia. Dopyt rastie, cena tiež (a to je najhlavnejšie).

Lenže ja si predsa myslím, že Petrovčania nemajú ešte stále nadostač zmyslu pre obchod. Prečo by, povedzme, neorganizovali obchod takto: pohľad na kilogram petrovských klobás – sto (za tenké) alebo dvesto (za hrubú) dinárov, ohmatanie a ovoňanie z blízka – tristo dinárov za kilogram. A tak ďalej a tomu podobné.

Ešte vám vyrozprávam niečo zaujímavé.
Všimli ste si, – čože by ste si nevšimli – že jeden druh svíň má hore ohnuté rypáčiky? Stalo sa to takto: dopočulo sa jedno prasiatko, že keď narastie, urobia z neho petrovské klobásy, čisté svinské, neprimiešajú do nich ani kozaciny, ani hovädziny. A pyšné prasiatko zdvihlo rypáčik!
No a od toho času, vidíte, vznikol druh ošípaných, ktoré majú rypáčiky ohnuté nahore.
(Hlas ľudu 1964)

 

kp

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články