Archív

Gitara stíchla

Už nieto nášho Željka Kolarika-Žexa, Želju rockera, Želju pankáča. Celý jeho život sa niesol v znamení hudby, ktorej sa v úplnosti venoval. Vo väčšej miere sa zaoberal rockovou hudbou, no nezanedbával ani svoje korene, hral aj slovenskú ľudovú hudbu. Nakoniec sa to pokúsil sublimovať prostredníctvom svojej poslednej hardrockovej skupiny Marienfeld a rovnomenného koncepčného albumu a hudobných videí. Pred niekoľkými rokmi ma pozval na gitariádu v belehradskom Dome mládeže (Dom omladine). Vystúpilo veľa skupín. Väčšina z nich mala vychytenejšie pesničky, takmer všetky mali ďaleko viac sympatizantov, čo sa prejavilo na konci aj na hlasovaní divákov, no napriek tomu si cenu poroty odniesla Žexova skupina Marienfeld. Boli jednoducho to najlepšie z tých večerov: perfektne zahrané s vyváženým, čistým zvukom a dobrým scénickým vystúpením. Nie som subjektívny, pretože ich tvrdá rocková hudba sa mi veľmi nepáčila, ale veľmi som si vážil ich vytrvalú prácu a profesionálny výkon, ktorý v ten večer predviedli početným návštevníkom v Dome mládeže.

 

Gitara stíchla

 

 

Mimochodom, Marienfeld bola osada pri Dunaji, ktorú vybudovali nemeckí a slovenskí osadníci v prvej polovici 19. storočia. Kvôli častým záplavám sa tam dlho nezdržali a presťahovali sa do vyššie položených miest, pričom spolu s Maďarmi vybudovali dnešnú Vojlovicu. Dedina Marienfeld sa medzitým stala legendou.

Pred Marienfeldom hrával Žex v známych pančevských rockových skupinách Had, Rif Raf a niektorých ďalších ad hoc skupinách. A jeho životná cesta bola podobná životu väčšiny rockerov. Vystriedal mnoho zamestnaní a povolaní, bojoval za dôstojný spôsob života. Bol aj školníkom v škole, profesionálnym vojakom, predavačom v trafike, dozorcom v továrni, údržbárom zariadení. Dôležitou súčasťou jeho profesijného životopisu je pôsobenie v RTV Pančevo, kde bol redaktorom, kameramanom, keď bolo treba a istý čas aj redaktorom (čítaj alfou a omegou) relácie zo slovenského jazyka Dobrý deň. Navždy si spomeniem, ako sme s ním spoločne nakrúcali, strihali a režírovali dokumentárnu reláciu – film Contra fatum, takmer z ničoho v TV Pančevo. Na vlastné náklady sme si prešli terén v Bielom Blate a okolí, nahrali rozhovory s obyvateľmi a potom sme jednu noc až do samého rána, keď bolo štúdio RTV Pančevo voľné, zostrihali všetok materiál. Pracovali sme pod tlakom z časovej tiesne, unavení, nad ránom sme sa takmer pohádali, ale boli sme šťastní, že sme reláciu skončili. Žiaľ, nepodarilo sa nám zrealizovať spoločnú myšlienku modernej hudobnej relácie v slovenskom jazyku na Rádiu Pančevo, v ktorej mal byť Željko moderátorom a hudobným redaktorom.

Nielen svojou prácou v RTV Pančevo bol Žex významný pre malú slovenskú komunitu v Pančeve. Príležitostne hrával v orchestri Slovenského kultúrno-osvetového spolku Detvan z Vojlovice a, žiaľ, bez povšimnutia, založil ženskú spevácku skupinu Jahoda. Vtedy mi povedal, že navštevuje starších Vojlovičanov, aby si vypočul pôvodné, autentické predvedenie starých piesní a zachránil ich pred zabudnutím. Vďaka nemu boli tradičné slovenské piesne v podaní Jahody natrvalo zaznamenané spolu s ľudovými piesňami iných etník v Pančeve na kompaktný disk Razglednica (RTV Pančevo, 2003). Keďže Željko veľa nahrával vo svojom improvizovanom domácom štúdiu, určite po sebe zanechal množstvo audio materiálu a bohatý archív. Niektorí Slováci vo Vojlovici mu však neboli naklonení. Žexova dôslednosť a vytrvalosť boli interpretované ako tvrdohlavosť, arogancia a neochota spolupráce, a preto časť jeho plánov zlyhala.

Toto nepochopenie a ťažké životné podmienky ho nakoniec „odviedli" na Slovensko. V rozhovore, ktorý som s ním viedol pred niekoľkými rokmi o potrebe slovenskej prílohy v novinách Pančevac, mi povedal, že si našiel dobrú prácu a lepší život v Bratislave, že sa tam usadí natrvalo a neplánuje návrat do Vojlovice. Žiaľ, vrátil sa smutným spôsobom.

Odpočívaj v pokoji Žex.

 

Ivan Zafirović

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články