Majiteľ kulpínskeho kaštieľa bol jedným z najbohatších ľudí v celej Vojvodine. Po vojne ho však vyhlásili za zradcu a majetok mu odňali
Po Druhej svetovej vojne, v rokoch 1946 a 1947 majiteľa kulpínskeho kaštieľa Đoku Dunđerského odsúdili za spoluprácu s okupátorom. Na základe takého obvinenia a potom aj vyrieknutého súdneho rozhodnutia mu bol vyvlastnený celkový majetok.Odňatím majetku a zavrhnutím zo strany povojnového režimu z najmajetnejšej rodiny odrazu sa stávajú bezdomovci.
Vnuk Đoku Dunđerského Nikola Tanurdžić v roku 2006 začal súdne konanie, v ktorom dokazoval, že jeho starý otec bol nespravodlivo odsúdený a to iba preto, že bol bohatý.
V týchto dňoch Krajský súd v Novom Sade uznal túto sťažnosť a vyniesol rozhodnutie, podľa ktorého Đoki Dunđerskému nebolo súdené spravodlivo. Súdnym riešením, ho preto posthumne rehabilitovali.Tým riešením sa vskutku potvrdzuje aj právo na odňatý majetok. Ide o veľké bohatstvo, čiže o asi 3.000 jutrov pôdy, niekoľko tovární, kaštieľ, pomocné objekty, rodinné domy ako aj iné nehnuteľnosti atď.
Dedičovi majetku Đoku Dunđerského, vnukovi Nikolovi Tanurdžićovi (syn Neniky Dunđerskej, ktorú z kulpínskeho kaštieľa svadobníci vyprevádzali do Tanurdžićov do Nového Sadu), dlhé roky nebol dovolený ani len vstup do kulpínskeho kaštieľa a tak iba v posledných rokoch niekoľkokrát navštívil rodinný dom svojej matky. Na pozvanie Klubu Kulpínčanov zúčastnil sa ich schôdze a vtedy bol aj vyhlásený za ich čestného člena.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)