Čo robí Petrovec „veľkým"? Čo ho zaraďuje medzi najväčšie metropoly sveta? Veď konečne priamo v strede osady hrdo vyčnieva obelisk (pomník padlým). Podobne to má aj Vatikán, Washington, Paríž, Londýn, ba aj Buenos Aires atď. Kto chce byť veľkým, musí mať aj obelisk. A Petrovec má nielen obelisk – na dvore gymnázia je aj mini pyramída. Cestou kanála DTD a tých improvizovaných prístavov, spojený je s celým svetom. Vhoďte si čln do vody, povedzme na Sejkach, a doplavíte sa aj do Austrálie. Áno, aj to je možné, ba v tom nášho potenciálneho avanturistu ešte pred II.sv. vojnou predstihol jeden Nemec. Doma, ešte v Nemecku, do potoka zatiahol kajak a Dunajom, Čiernym morom, cez Suez, vedľa pobrežia Indie, Indonézie, Novej Guinei, Austrálie, doplával rovno do Sydney. Trvalo mu to niekoľko rokov, vojna v plnom prúde a on chudák o tom nemal skoro ani poňatia. Po pristátí v Sydney, tu aj „zakotvil", oženil sa, ba aj ani nie tak dávno, umrel. Petrovec má aj svoje „romantické" zákutia. Znečistený Begej, zruinovanú Vrbaru, pozmenený Lesík, zanedbané Troháky, ešte aj niekoľko „kutiek" a aj štvrť Pejtón. (V ang. Paytown znamená mesto vystavané z pôžičiek, zadĺžené.) Toto všetko je však na vedľajšej koľaji. Jeho „veľkosť" je v jeho dejinách.
Už sám názov hovorí, že Petrovec je kombináciou slov Peter a Ves, dedina. Aj v tých dávnych časoch bolo zrejmé, že táto osada sotva kedy bude mestom, lebo inak by ho možno nazvali Petrohrad, Petersburg a pod. Petrovec však má svoje „štvrte" s krajne exotickými menami. V tomto vôbec nezaostávajú ani názvy chotárov. Máme tu Telek, Sejky, Drágovo, Bodoň, Tvov, či Rácky kraj – priestor ktorý svojho času obývali Srbi. Títo Srbi do pohraničných krajov Uhorska prišli z vtedy Turkami okupovanej svojej krajiny, spoza Dunaja a Sávy – z bývalej Rašky. A celkom prirodzene, vtedajšie úrady ich nazývali Rasi, z čoho postupne vzniká Ráci. Podobne, ako to bolo prednedávnom, že nás svet poznal ako Juhoslovanov, z čoho sa vyvinulo aj Jugoš.
„Romantický" Begej delí osadu na dve časti. Z pravej je teda bývalý Rácky kraj. Na tento nadväzuje Popova ulička, Veľký a Malý Prňávor a trochu stranou, zahodene, stojí aj Veľký a Malý Budžák. Budžák vo svojom názve skrýva dlhodobý vplyv tureckého jazyka na Srbov. Turecké budžak sa preloží, ako roh, uhol, zákutie, ústranie, vysunuté osídlenie, „kde tu kde" a pod. Tieto dve ulice za svoj názov vďačia faktu, že od jadra ešte srbskej osady, boli vysunuté, stáli akoby trochu stranou a pravdepodobne, ani ulice neboli nejak kompaktnejšie zastavané. Kde tu kde stála nejaká chalupa, zahodený domec.
Ináč aj toto turecké slovo vlastne sa zakladá na indoeurópskom jazyku, slovnej zásobe Indoeurópanov, ktorým pádom aj nás. Podoby slova sa vyskytujú od Indie, až po Balkán, či v našom prípade, prekročilo sa aj do strednej Európy. Od koho si Turci toto slovo prevzali, nech si sami lámu hlavu. Možno z nejakého jazyka subkontinentu, alebo nevylučuje sa ani vplyv srbčiny. V starom jazyku Indie, v sanskrite máme základný koreň Bhuj (Budž) s významom ohnuté, krivé, nepriame, na podklade ktorého sa tam vyvinuli slová s významom ruka, had a pod. V srbčine vznikli samostatné útvary, ako budžován = hodnostár, papaláš, ten ktorý vystrkuje hlavu ponad iných. V prenesenom význame, búdža môže znamenať aj mužský pohlavný úd, kým búdžiť sa už predstavuje aj vystrkovať sa, kokošiť sa, robiť sa dôležitým, pýšiť sa, namýšľať si a pod. Tieto významy turecký jazyk už nepozná. Ako v rade iných slov, aj tu najskôr ide o autentický jazykový fosíl Srbov, zdedený z iránsko – sarmatskej jazykovej skupiny.
Ján Kulík
z Austrálie
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)