Múzeum

Sódovkáreň a Devićovci

V Petrovci bola v minulosti známa Čuhova sódovkáreň a v Kulpíne Devićova. Sódovkári mávali veľa roboty, keďže sódovka bol obľúbený nealkoholický osviežujúci nápoj našich rodičov a starých rodičov. Bola to sýtená studňová voda obohatená kysličníkom uhličitým. Deťom však viac chutila sinálka. Jej ružová farba, malinová vôňa a atraktívnejšie malé fľaškové balenie boli neodolateľnými lákadlami pre deti žiadostivé sladkostí a sladkých nápojov. Netrpezlivo preto čakali sódovkára prichádzajúceho na voze, aby im rodičia kúpili fľašku sinálky, s ktorej si potom na ulici s ostatnými deťmi pomaly s pôžitkom dlho upíjali. Sinálka bola slabšie sýtená a predávala sa v malých sklenených fľašiach so špeciálnymi zátkami, kým sódovka bola vo veľkých fľašiach, ako rodinné balenie. Tie fľaše si vyžadovali donášku do domu, keďže sódové boli najčastejšie dvojlitrové a boli z hrubého skla, teda aj ťažké. Devićovci ich rozvážali nielen po Kulpíne, ale aj po Petrovci, kde mali hodne stálych zákazníkov. Sódovkáreň mali na hlavnej ulici v Kulpíne a ten ich niekdajší dom vedľa hostinca Lipa, aj dnes upomína na staré časy. Zamurovaný vchod na budove napovedá, že tam bola akási predajňa.

 

Sódovkové a sinálkové fľaše

 

Sódovkové a sinálkové fľaše

 

Sódovkové a sinálkové fľaše

 

Niekdajší Devićov dom v Kulpíne

 

Niekdajší Devićov dom v Kulpíne

 

Pred druhou svetovou vojnou Devićovci boli majetná remeselnícka rodina. V dome mali predajňu zmiešaného tovaru a vo dvore sódovkáreň. Milan Dević s manželkou Danicou mali dvoch synov: Petra (1913) a Stevana (1918). Remeslo a obchod sa darili, deti vyrástli a mali už aj vlastný chlieb v rukách. Avšak na jar 1941 sa všetko zmenilo. Dlhé a široké kulpínske ulice v apríli odrazu spustli. Prvé dni okupácie vniesli medzi ľud strach a zlé tušenia. Horthyho maďarské vojsko všade kam prichádzalo páchalo zločiny na civilistoch. Práceschopných mužov odvádzali na nútené práce do Maďarska a na Východný front a okupované územia v Sovietskom zväze. Mobilizovaní a odvádzaní boli predovšetkým tí, čo predstavovali potenciálne nebezpečenstvo pre okupantov. Práve takí boli aj bratia Devićovci. Silní, vyrastení, vyškolení – rozhľadení. V roku 1942 obaja boli mobilizovaní na nútené práce. Z dobre situovaných mladých mužov odrazu sa stali ubiedení munkáši. Všetky kategórie nútených pracovníkov sa nazývali „munkáši". Odvedení boli najprv do tábora v Maďarsku a odtiaľ boli so skupinou munkášov prepravení na okupované ruské územia. Tam si rýchlo uvedomili, že pracujú a bojujú proti bratskému slovanskému národu, čo oni nechceli. Keď sa im tam naskytla príležitosť na útek, využili ju. Mladší Stevan bol prvým z „munkášov", ktorý tajne prebehol na sovietsku stranu, aby bojoval proti fašistickým okupantom. V bojoch bol dvakrát zranený. Po zakončení 2. svetovej vojny obaja bratia sa z Ruska vrátili do Kulpína.

 

Fotografia Stevana Devića z knihy Stevana Vrgovića „Rame uz rame"

 

Fotografia Stevana Devića z knihy Stevana Vrgovića „Rame uz rame"

 

Niekdajší Devićov dom v Novom Sade na ulici Zlatne grede 25

 

Niekdajší Devićov dom v Novom Sade na ulici Zlatne grede 25

 

Začínala sa nová kapitola života. Šťastnejšia, povojnová, rozvojová. Milan Dević v roku 1946 kúpil na licitácii väčší dom v Novom Sade, v ulici Zlatne grede 25. Dražbu organizovala Matica srbská, ktorá si predajom všetkých svojich základín chcela zabezpečiť prostriedky na obnovu. Tak sa synovia Petar a Stevan presťahovali do Nového Sadu. Starší Petar už bol ženatý a za manželku si vyvolil dievča z ďalšej známej kulpínskej srbskej rodiny Popjovanov. V Kulpíne sa im narodila dcéra Mira (1946), ktorá sa neskôr v Novom Sade stala známou sólistkou baletu Srbského národného divadla, kým syn Aleksandar (1953) sa už narodil v Novom Sade. V časti Devićovho domu v ulici Zlatne grede 25 v Novom Sade v súčasnosti pôsobí Baletski Studio Ludens, ktorého majiteľkou je Mira Ruškuc rod. Dević, baletka na dôchodku.

 

Aleksandar Dević, syn Peru Devića, počas návštevy u Dušana Plachtinského v Kulpíne

 

Aleksandar Dević, syn Peru Devića, počas návštevy u Dušana Plachtinského v Kulpíne

 

Doba je už zasa iná. Sódovka a sifón – fľaša na prípravu sódovej vody, sa už vytrácajú z pamäti. Ešte v 90-tych rokoch minulého storočia sa ojedinele objavovali na stoloch, no v poslednom tridsaťročí ich nájdeme iba ak niekde v kútoch na povalách. Uprednostnili sme minerálku v PET fľašiach. Z praktického hľadiska je to, samozrejme, celkom pochopiteľné – každý si tak môže vybrať najvhodnejší druh minerálky a najzodpovedajúcejšie balenie: sýtenú, jemne sýtenú, alebo nesýtenú, litrovú, pollitrovú, alebo ešte menšiu, ktorá sa zmestí i do kabelky. A fľašu netreba umývať ani vláčiť, len ju zahodiť.

Naučili sme sa zahadzovať veci. Tiež aj produkovať enormné množstvá odpadu.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články