68. Literárne snemovanie

Podrobnosti

Uverejnené 18. 05. 2024

Slovenské vydavateľské centrum (SVC), časopis Nový život a Slovenský kultúrny klub v Srbsku usporiadali v sobotu 18. 05. 2024 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade. 68. literárne snemovanie. Témy literárneho snemovania: 75 rokov Nového života a životné jubileá slovenských vojvodinských dejateľov: Viera Benková (85), Michal Harpáň (80), Víťazoslav Hronec (80), Dalimír Hajko (80) a Jozef Klátik (75). V mene hostiteľa prítomných privítal Ladislav Čáni. Snemovanie zahájili Zdenka Valentová Belićová, šéfredaktorka časopisu Nový život a Vladimír Valentík, riaditeľ SVC. Na úvod snemovania Cenu Nového života za rok 2023 odovzadli Samuelovi Koruniakovi za text Prof. Daniel Dudok – jeden z významných priekopníkov našej slovakistiky. V mene odbornej komisie zdôvodnenie prečítala Annamária Boldocká Grbićová a cenu prevzala matka laureáta Zuzana Medveďová Koruniaková.

Zdenka Valentová Belićová prečítala referát na tému 75 rokov Nového života. Nasledovali príspevky:

1. Víťazoslav Hronec: Kľúčové slovká: malosť pomerov, predpojatosť
2. Adam Svetlík Medzi dvoma ohňami
3. Viera Benková: Jeden z tvorivých a netvorivých dní 85 ročnej autorky
4. Etela Farkašová: Viera Benková: autorka a spoluautorka
5. Zuzana Čížikova Osobnosti, monumenty a iné veličiny v menšinovej literatúre (k jubileám V. Benkovej, V. Hronca a M. Harpáňa)
6. Marína Šimáková-Speváková: Michal Harpáň - literárny vedec v preklade a o preklade.
7. Jana Domoniová: Ku knihe O Paľovi Bohušovi Michala Harpáňa
8. Martin Prebudila: O Hajkovi
9. Samuel Koruniak: Súpis (niektorých) prác Dr. Márie Myjavcovej v 21. storočí - v kontexte jej nedožitých deväťdesiatych narodenín.
10. Vladimír Valentík: Jozef Klátik — vrstovník Nového života
11. Katarína Pucovská: Spomienka na Daniela Pixiadesa

Viera Benková, naša známa poetka, prozaička, spisovateľka pre deti a novinárka oslávila 23. apríla 2024 životné jubileum – 85. narodeniny. Dnešné Literárne snemovanie, najstaršie kultúrne podujatie vojvodinských Slovákov, sa v tomto roku zorganizovalo po 68.-krát a jeho začiatky siahajú do rokov, keď aj tohtoročná najstaršia jubilantka začínala tvoriť. A aké boli tie jej začiatky dozvedáme sa z jej článku v knihe Samovzdelávací krúžok Sládkovič, ktorá vyšla pri príležitosti päťdesiateho výročia žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. V zborníku prác zo sympózia v Báčskom Petrovci 3. októbra 1975 v texte Viery Benkovej čítame:

"Október 1953. Nesmelo zapisujem prvé verše, ktoré sa mi túlajú rozpálenou hlavou. Báseň sa menuje Čakám a čakať budem. Robím si denníkové záznamy, zapisujem každú básničku, ktorú úchytkom a inšpirovaná dákymi modrými očami píšem večer, keď všetko vôkol mňa spí, len mesiac strapatý díva sa mi do okna.

Keď mesiac svieti,
pusto, ticho je —
len v srdci nejak
hlucho je.

Kraskovsky hlasno dovolávam sa farieb prvej lásky, ktorá prešla povedľa mňa ako divoký víchor a zanechala po sebe iba prach. Nesmelo zdôverujem sa najintímnejšej priateľke: »Aj ja píšem básne...« a pritom sa červenám, akoby to bolo zakázané. Sú to vlastne iba pokusy, básňami a prózou vypísané písanky, ktoré, keď sa dnes v nich prehŕňam, podobajú sa mi na stopy stračích nôh, chcem sa ich dajako zriecť, ale pritom by som bola iste ukrátená o tú našu mladosť, ktorá sa kalila práve na petrovskom gymnáziu, a najmä na tradíciách krúžku Sládkovič.

Roku 1955 mala som šesť vypísaných písaniek, plných básní a kde-tu aj prózy. Moje básnické cykly som nazvala Rany sveta, Zelené ruže, Kanál, Brezy, Rodná zem volá a Vidiny. Šesť písaniek vypísaných neistým, neformovaným žiackym rukopisom. Básne napísané v období rokov 1953—1955. Hanblivo, až nesmelo ponúkla som raz tieto písanky profesorovi slovenčiny Jánovi Kmeťovi, ktorý v tom čase prednášal aj mne a bol aktívny nielen ako profesor, ale aj ako hlavný redaktor časopisu Nový život. S dôverou som mu ich dala, dúfajúc, že dačo v nich nájde. Kmeť v tom čase býval u Korošov, na uhle Masarykovej a Svätoplukovej ulice, v dome, popri ktorom som často prechádzala a mala príležitosť sa s ním stretnúť. A prešlo vari hodne času, kým zaneprázdnený profesor prezrel tieto písanky a zavolal ma do Korošov na rozhovor. Pamätám sa, že som sa zmietla čakajúc ho v jeho pracovni. Na stene samé knihy, portréty Sládkoviča a Hviezdoslava. Čakala som na jeho posudok ako odsúdený na trest. Ale on mi priateľsky a veľmi opatrne poradil, aby som tieto básne zaslala na literárny krúžok Sládkovič, kde sa takéto práce čítajú a kde už mnohí afirmovaní básnici a spisovatelia čítali svoje literárne práce. Odtiaľ moje básne vyleteli do sveta, to bola ich prvá škola." (Úryvok)

Katarína Pucovská

Twitter