Keď prví Slováci prišli do Petrovca, už jestvovala z pravej strany Begeja osada srbský Petrovec. Begej, keď občas lenivo tiekol, smeroval ku dnešnej Kanálskej ulici. Na túto riečku dbali aj starí inžinieri počas kopania „starého" kanála. Popod budúci kanál vykopali najprv tunel a obmurovali ho tehlami, aby si Begej mohol aj ďalej nerušene tiecť ku Jegričke, (malá riečka, ktorá svoju 62 kilometrovú púť začína pri Pivnici, slovensko - srbskej osade v Báčke a vlieva sa do Tisy). Tento tunel ľud nazýval gádorom. Siahlo sa hlboko do minulosti jazyka a tam to slovo bolo, ba v mnohých indoeurópskych jazykoch je aj dnes, s významom garád, jarok, tok a pod. V letných mesiacoch, keď Begej vedel vyschnúť, v gádore bolo vody, a aj číkov. Begej sa však vedel aj rozhnevať a vtedy tiekol ako pravá veľká rieka. Stávalo sa, že aj zaplavil celú oblasť budúcej Širokej ulice. Preto si pôvodní srbskí osadníci svoju osadu stavali na relatívne bezpečnom, vyššom mieste. Avšak, keď sem prišli Slováci, museli sa usadiť z druhej strany Begeja, na jeho ľavom boku, čo už bolo nižšie a vlažnejšie miesto. Srbi, tí trochu starší obyvatelia Petrovca, túto ubiedenú slovenskú časť osady posmešne nazvali Fukarou.
Na túto prvú slovenskú časť osady upomínajú nás tie uličky v jej strede. Rajón medzi Begejom a neskoršou Republikou, či oblasť medzi Kulpínskou ulicou a po začiatok Drozdiarskej, Lukavskej a Psej ulice, tu sa usadila slovenská bedač. Tu si urýchlene kopali jamy, prikrývali ich trstinou, len aby do zimy bola nejaká strecha nad hlavou. Biedny ľud si tak staval svoje prvé príbytky, ktoré sa sotva podobali dôstojnému obydliu. Pri hľadaní posmešného názvu za takú osadu Srbi ani nemuseli ísť ďaleko. Len do svojej zásoby tureckých slov, čo si so sebou priniesli. Po turecky fukara znamená chudoba, bedač, bieda, nečestný, bez cti a pod. Samé slovo však ani Turkom nie je domáce. Oni si ho vypožičali od Arabov, kde faqir / fakir = chudák, bedár a východiskom mu je arabské faqa, faqat s významom bieda, chudoba. (Slovo preniklo aj do Indie a tu už vzniká fakír.) Naši Amerikáni, počas žitia za „veľkou mlákou", kde robili v baniach, železiarňach, bitúnkoch atď. ako prvé anglické slová sa naučili práve tie najoplzlejšie a chybne sa domnievali, že Fukara bude mať nejaký súvis s foneticky podobným anglickým slovom a jeho významom pohlavného styku. To, že petrovská Fukara nemá nič spoločné s oplzlosťami potvrdí aj fakt, že tu, v týchto uličkách, nikdy nebol nedostatok krásnych a v robote zbehlých dievčat. Na Fukare vraj voľakedy bývali najlepšie „priadky". Tu bývala najveselšia mládež. V jej uličkách vyrastali budúci majstri, obchodníci a tu sa osádzali aj učitelia, či vôbec vzdelanci tej doby. Je tu kostol, boli tu školy, zopár krčiem, majstrovské dielne, obchody atď. Všetko po ruke. Po tejto stránke, situácia sa nezmenila ani dnes.
Na Fukare je aj „Mikov salaš", ako Petrovčania nazývajú tú, svojho času „slepú" uličku, kde bývajú Rómovia /Cigáni. Áno, bol tu problém, kam usadiť tie prvé rómske rodiny, aby mohli dozerať na nich. Nikto ich nechcel mať v susedstve a oni neodchádzali. Polemizovalo sa o tom aj v kostole a aj v obecnom dome. „Múdre hlavy" nakoniec rozhodli, že na kraj osady ich netreba usadiť, lebo tam budú mať na dosah ruky polia, lúky, záhrady, maštale... a budú si z nich uberať ako zo svojho. Preto im radšej povolili osadiť sa v strede vtedajšej Fukary, aby ich mali pod dozorom, a tu aj dnes bývajú. Z „Mikovho salaša" sa rozšírili aj do bližších uličiek a tak bývajú už v susedstve bývalých „stredných gazdov". Nakoľko viem, títo počerní petrovskí obyvatelia sa nikdy nezapodievali krádežou, neboli muzikanti, neboli žobráci, v minulosti sa údajne zaoberali hlavne pastierstvom. Boli pastieri oviec, svíň, kráv, obchodovali s koňmi, perím a pod. ale nezaoberali sa „šinterstvom" (šarhovstvom). Ba nevedia poriadne ani po cigánsky hovoriť a ani sa nemiešajú napríklad s kulpínskymi Cigáňmi. Trochu sú aj belší od „bežných" Rómov. Vidno, že sú z vyššej kasty. Sú pravoslávni, životných partnerov si hľadajú medzi svojimi, rovnakej (pôvodnej) kasty. Mnohí z nich emigrovali do Nemecka, Kanady, ba aj Austrálie. Všade sa vynašli, našli si zamestnanie a prosperujú. Ináč najčastejším priezviskom im je Necić.
Ján Kulík
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)