Vo štvrtok 14. decembra v Základnej škole Jána Amosa Komenského v Kulpíne prebiehala prezentácia knihy Kataríny Pucovskej Veľkí ľudia malého Kulpína s podtitulom Osobnosti z minulosti a významní občania Kulpína. "Sme uprostred adventného obdobia. Doprajme si aj v tomto rýchlom tempe predvianočných dní malé zastavenie, aspoň na chvíľku si nechajme duše zohriať plameňom adventných sviec a spoločne pouvažujme: odkiaľ prichádzame a kam kráčame, akí sme boli, akí sme a akí chceme byť," uviedla moderátorka Viera Dorčová Babiaková a v pokračovaní, hovoriac o knihe, ozrejmila, že je v nej zhrnuté obdobie od založenia súčasného Kulpína, až po osobnosti narodené do roku 1930. Vydavateľmi knihy sú portál www.kulpin.net a Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca, v mene ktorého o autorke a jej tvorbe hovoril riaditeľ Vladimír Valentík. O významných kulpínskych osobnostiach sa zmienila Katarína Pucovská a v hudobných predeloch vystúpil nádejný kulpínsky gitarista, skladateľ a interpret Zoran Mitić.
Foto Juraj Spevák
Po prezentácii povzbudivými slovami sa prihovorila spisovateľka Viera Benková a potomok rodiny zakladateľov Kulpína Ivan Stratimirović z Belehradu.
V dejinách Kulpína si osobitnú pozornosť zasluhuje veľký počet osobností a tiež viacero významných slovenských rodín. Napríklad: rod Kvasovcov, rod Kmeťovcov, rod Koléniovcov, rod Klobušických... Z každej z uvedených rodín pochádzajú aspoň 3 významné osobnosti. Niektorí z nich v Kulpíne dlhšie pôsobili a väčšina sa v Kulpíne aj narodila. Uvádzame iba niektoré zaujímavosti:
ROD KVASOVCOV: ŠTEFAN KVAS st.- pedagóg, publicista a autor učebníc pre ľudové školy. Pôsobil ako učiteľ v Kulpíne 34 rokov - v rokoch 1891 – 1925. V Kulpíne sa mu narodili synovia ŠTEFAN KVAS ml. učiteľ na gymnáziu v Petrovci a farár vo Vojlovici a KORNEL KVAS, farár v boľovskom cirkevnom zbore. Roku 1938 bol zvolený za sriemskeho seniora. Počas 2. svetovej vojny bol prenasledovaný okupantmi, ktorých obeťou sa stal i jeho maloletý syn.
ROD KOLÉNIOVCOV: DANIEL KOLÉNI bol tretím kulpínskym evanjelickým farárom a v tomto zbore pôsobil 43 rokov. Od roku 1838 bol aj dekanom báčsko-sriemskeho seniorátu. Pod jeho vedením sa začalo so stavbou kulpínskeho kostola, no nedožil sa dokončenia kostola. PAVEL EMIL KOLÉNYI, evanjelický kňaz, autor cestopisov, historik a národovec, prekladateľ, ovládal niekoľko jazykov: slovenský, maďarský, nemecký, srbský, český a latinský. V Hajdušici pôsobil 40 rokov. JÚLIUS GUSTÁV KOLÉNI, administrator cirkevného zboru v Kulpíne a notár v Hložanoch.
ROD KMEŤOVCOV: MARTIN KMEŤ I. pôsobil ako učiteľ v Kulpíne od roku 1877 až do smrti 30. septembra 1901. MARTIN KMEŤ II. sa narodil v Kulpíne, pôsobil v Bajši plných 20 rokov, kde sa všemožne usiloval kriesiť ducha slovenského, v roku 1944 sa vracia na kulpínsku základnú školu a zároveň bol aj učiteľom-kántorom kulpínskeho cirkevného zboru. Jeho najstarší syn MARTIN KMEŤ III. skončil hudobnú akadémiu v Belehrade a druhorodený syn JÁN KMEŤ, bol akademik Vojvodinskej a Srbskej akadémie vied a umení a doctor honoris causa Univerzity Komenského v Bratislave, nestor slovakistiky v Juhoslávii.
ROD KLOBUŠICKÝCH: GUSTÁV KLOBUŠICKÝ st. bol roku 1890. zvolený za farára cirkevného zboru v Kulpíne. Tu účinkoval vyše 54 rokov. V administrácii cirkvi zastával skoro všetky hodnosti a za istý čas bol biskupským administrátorom. GUSTÁV KLOBUŠICKÝ ml. kaplánom bol najprv u svojho otca v Kulpíne a potom v Starej Pazove vedľa Vladimíra Hurbana. Takmer 27 rokov bol farárom v Padine, kde zanechal hlboké stopy. EMIL KLOBUŠICKÝ, náš prvý filmár.
ĐORĐE STRATIMIROVIĆ, slávny generál srbských vojsk, si k svojmu menu pridával aj predikát „Kulpinski". Bratislavu pomerne často navštevoval, keďže bol v Požune (Bratislave) dvakrát poslancom Uhorského parlamentu. Keď mal iba 26 rokov bol najvyšším veliteľom srbského vojska v revolúcii proti maďarizácii 1848/1849. Podľa vzoru na Karađorđeho nazvali ho vtedy „voždom" a armáda ho prijala ako „generála".
STEFAN STRATIMIROVIĆ: Vďaka svojmu širokému vzdelaniu a schopnostiam stal sa najmladším (keď mal iba 33 rokov) najvyšším hodnostárom Srbskej pravoslávnej cirkvi. Uvedomoval si význam vzdelania a preto sa angažoval na založení gymnázia v Karlovciach, Karloveckého bohoslovia a tiež pravoslávneho gymnázia v Novom Sade. Bol veľkým priateľom Slovákov a bol i krstným otcom synom a dcére tretieho riaditeľa gymnázia v Karlovciach, Slováka Karla Rumyho. V dejinách Srbskej pravoslávnej cirkvi najdlhšie stál v jej čele – až 45 rokov (1790 – 1836).
GEORGIJE BRANKOVIĆ, patriarcha SPC, tajný radca rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa I., rytier Veľkého kríža Leopoldovho rádu, nositeľ cisárskeho rádu Železnej koruny Prvého stupňa, srbského rádu Bieleho orla a sv. Savu Prvého stupňa a kniežatského čiernohorského rádu Danilovho Prvého stupňa... často nazývaný ako najväčší dobrodinec srbského národa, významne prispel na výzore Sriemskych Karloviec.
ĐORĐE DUNĐERSKI: Ešte počas stredoškolských rokov otec ho nechal starať sa o majetok v Kulpíne. V mladosti tu zakladal žrebčínce chovných a dostihových koní, ktoré ho desiatky rokov reprezentovali a kone z týchto maštalí vyhrávali ceny na domácich a zahraničných pretekoch. Po 1. sv. vojne úspešne rozvíjal svoje priemyselné podniky: továreň na sérum, továreň konzervovaných potravín „Kulpin" a inštitút umeleckej tlače „Grafika" v Novom Sade, potom konopnú fabriku a mlyn v Kulpíne...
ALBERT MARTIŠ sa celý život snažil o povznesenie a tým aj blahobyt slovenského dolnozemského ľudu a paradoxne v posledných mesiacoch svojho života sám doslova trpel hladom. V takomto položení a zabudnutý zomrel 19. septembra 1918 v Padine. A iba niekoľko rokov predtým na svetovej výstave v Paríži za chmeľ získal striebornú medailu, roku 1896 na mileniálnej výstave v Budapešti bronzovú medailu a ďalšie vyznamenania na výstavách v Segedíne a Pančeve. Cisár František Jozefa I. mu udelil veľkú bronzovú medailu. Bol aj inovátorom. Zostrojil stroj na sekanie kukuričia a vynašiel letiaci stroj na spôsob zeppelina.
Vydanie knihy finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Miestne spoločenstvo Kulpín a Nikola Tanurdžić, potomok rodiny Dunđerskovej. Jazyková úprava: Anna Francistyová.
Na titulnej strane: Dievky Mária Lačoková rod. Krošláková a Anna Vidová, narodené roku 1875 a vyfotografované roku 1890 alebo 1891.
Katarína Pucovská
Foto Juraj Spevák
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)