Iste je veľký úspech pre malé prostredie byť najlepší v krajine. Úspech je o to väčší, ak ide o menšinovú komunitu. Kysáčskym ochotníkom sa podarilo s predstavením zahraným po slovensky zvíťaziť na 65. republikovom festivale amatérskych divadiel Srbska. To im zabezpečilo postup na regionálnu prehliadku: Festival festivalov do Trebinja (BaH). Ide o súťaž najlepších inscenácií amatérskeho divadla zo Severného Macedónska, Čiernej Hory, Srbska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. V poradí 67. Festival festivalov sa začal v nedeľu 21. júla a súťažnú časť programu otvoril muzikál „Aladin" Činoherného štúdia Záhrebského divadla mladých. Ďalej nasledovali predstavenia z Tetova (Chlapec v pásikavom pyžame), Pljevlja (Boing - Boing), Trebinja (Orchester Titanik), Kysáča (Záveje), Belehradu (Prelet nad kukučím hniezdom) – druhoumiestnení na Republikovom festivale v Srbsku – a zajtra je na programe posledné predstavenie zo Zvorniku (Jaaao Milenko). Včera, v piaty divadelný večer vystúpilo Ochotnícke divadlo KC Kysáč s predlohou Záveje Vladimíra Hurbana Vladimírova a v réžii Svetlany Gaškovej. Predstavenie sa premiérovo hralo v srbskom jazyku.
Pred 160 rokmi, roku 1864, Jozef Podhradský, slovenský literát a profesor na gymnáziu v Novom Sade, začal vydávať časopisy pre deti a mládež Slávik a Zornička. Neskôr sme mali detské časopisy Naše slniečko, Naše pionieri, Pionieri a Zornička. Predchodcom Hlasu ľudu bol Dolnozemský Slovák, ktorý sa zrodil v roku 1902, Národná jednota vznikla v roku 1920 a v roku 1944, vyšlo prvé číslo jubilujúceho 80-ročného týždenníka Hlas ľudu. Medzičasom sme mali aj mesačník Rozhľady, neskôr premenovaný na Poľnohospodárske rozhľady. Časopis pre literatúru Nový život mal predchodcu Snahy a Svit (1923), od roku 1933 to bol Náš život a pred 75 rokmi, v roku 1949, sa zrodil Nový život. Rodinný magazín Rovina má 30-ročnú tradíciu.
Už 26 rokov posledný júlový víkend patrí Predslávnosťovým dňom v Kulpíne. Kulpínčania aj v tomto roku pokračujú s týmto podujatím, v rámci ktorého usporiadajú trojité oslavy tejto dediny: Deň Kulpína, Predslávnosťové dni v Kulpíne a Svadbu voľakedy a dnes. Program osláv v Kulpíne bude štandardný a počas dvoch dní svoju činnosť predstavia niektoré kulpínske spolky, združenia a ich hostia. V tomto roku je do oficiálneho programu zaradený aj Večierok hudby našej mladosti, ktorý bude prebiehať v piatok večer na rybárskej chate ZŠR Smuđ. Na oslavy pozývajú Rada Miestneho spoločenstva Kulpín, Miestny odbor Matice slovenskej v Kulpíne a Spolok kulpínskych žien.
V Novom Sade čoraz častejšie počuť ruský jazyk. Od začiatku Rusko-ukrajinského konfliktu sa do Srbska začali sťahovať zvlášť mladší a majetnejší Rusi. Nezávislé médiá špekulujú, že ich v Srbsku, predovšetkým v Belehrade a Novom Sade, toho času máme viac ako 350.000. Podobnú situáciu sme mali aj pred storočím, keď po revolučných udalostiach v rokoch 1917 a 1918 z Ruska masovo utekala šľachta a vojenskí hodnostári. Koľkí z nich sa na týchto našich končinách natrvalo usadili dodnes presne nevieme. V roku 2011 vyšla monografia-album „Samovari v rovine" od Alexeja Arsenyeva, v ktorej autor zhrnul materiály o ruskej emigrácii vo Vojvodine zozbierané počas mnoho rokov a citoval state z denníkov migrantov. Zaujímavý je pasáž z denníka Alexeya Bekhtejeva. On a jeho rodina boli ubytovaní u statkára grófa Rudolfa Choteka, ktorý mal viaceré kaštiele, napríklad v Krompachoch a Dolnej Krupej na Slovensku a tiež veľké panstvo v Starom Futogu pri Novom Sade. Na svojom futockom panstve gróf Rudolf Chotek uchýlil viacero ruských rodín.
Pavel Plachtinský sa narodil v Kulpíne 20. júla 1888 rodičom Pavlovi Plachtinskému a Márii, rod. Králikovej. Devätnásťročný sa oženil s Katarínou, rod. Poljakovou (1890 – 1970). Mladomanželia s nádejou vykročili do nového života netušiac, čo ich na spoločnej ceste čaká a akú ukrutnú bolesť budú musieť znášať: že budú k hrobu vyprevádzať päť svojich ratolestí. Narodilo sa im 8 detí. Tri z nich zomreli v detstve, jeden syn sa z vojny nevrátil a ďalší syn zomrel v plnej životnej sile ako 40-ročný. Prvá radosť, prvé dieťa Samuel sa narodil po štyroch rokoch manželstva. O štyri roky neskôr prvýkrát doľahol na rodinu veľký smútok, prvorodený synček im zomrel. Medzičasom prišiel na tento svet ich druhý syn Pavel. Tretí syn Vladimír sa narodil počas 1. sv. vojny a stopa po ňom zmizla v 2. sv. vojne. Druhý Samko sa už narodil v slobode 20. novembra 1919. Na tento svet prišiel takmer v rovnaký deň ako ten prvý, presnejšie o jeden deň skôr ako nebohý braček Samko. Ani tento Samko sa však nenarodil pod šťastnou hviezdou - zomrel štvormesačný. Piate Plachtinskovo dieťa, Dušan, sa narodil 21. januára 1922 a bol jedným z tých troch detí, ktorým život dožičil dožiť sa seniorského veku (avšak jemu vzal dve deti v detskom veku). Po Dušanovi sa narodil Ján, ten zomrel 13-ročný a po ňom mali jediné dievča, Annu. V roku 1933 sa im narodil ešte jeden syn. Aj tretíkrát dali svojmu novorodeniatku meno Samko a tento Samuel zomrel 40-ročný.
Ôsmy ročník tvorivého umeleckého tábora pod názvom Slovenská výtvarná kolónia 2024 prebiehal v sobotu 20. júla v areáli Poľovníckeho domu v Kulpíne. Na tábore sa zúčastnilo 18 maliarov z Padiny, Kysáča, Hložian, Selenče, Báčskej Palanky, Neuss (Nemecko) a Kulpína. V popoludňajších hodinách sa k tvoriacim umelcom pripojili aj členovia kulpínskeho združenia Zagrljaj/Objatie. Maliari tvorili rôznymi technikami na tému kulpínske motívy. Organizátor MOMS Kulpín účastníkom zabezpečil plátno, farby a iné maliarske potreby, ako aj občerstvenie a stravu. Predseda Miestnej organizácie Matice slovenskej v Kulpíne Pavel Gaža privítal účastníkov a následne odovzdal slovo Vladimírovi Grňovi, zakladateľovi výtvarnej skupiny KEBY z Kulpína.
V týchto dňoch meteorológovia takmer v celej Európe zaznamenávajú tepelné rekordy. Globálne oteplenie nám prináša horúčavy, na aké sme si nezvykli. Búrky a krupobitia bývajú čoraz častejšie a čoraz nebezpečnejšie. Strašia nás aj tornáda, tiež výskyt lokálnych vzdušných vírov, tzv. pijavíc... Prekvapuje nás saharský piesok, polárna žiara... Avšak, aj v minulosti počasie vedelo občas prekvapiť. O jednej takej vrtoche počasia čítame v Národnej jednote z dňa 14. júla 1927.
Ján Čajak ml. sa narodil 18. júla roku 1897 v Selenči. Študoval teológiu v Bratislave a filozofiu v Prahe. Na Slovenskom gymnáziu v Petrovci pôsobil od samotného začiatku. V prvom školskom roku 1919/1920 angažovaní boli štyria prednášatelia ako interní učitelia: Jozef Šimek, Štefan Kvas, Michal Rapoš a Ján Čajak ml. Učil srbčinu, kreslenie, telesnú výchovu, spev a neskoršie aj slovenčinu, dejepis, zemepis, latinčinu, náboženstvo a matematiku. Ako honorárny odborný učiteľ na gymnáziu pôsobil do začiatku okupácie v apríli 1941, keď bol okupantom odvedený do koncentračných táborov najprv do Nového Sadu, neskoršie do Topole, Pešti a Kistarcse. Počas svojho pôsobenia na petrovskom gymnáziu začal sa prejavovať aj ako spisovateľ. Čajakova literárna činnosť bola rozsiahla. Písal rozprávky (Danica, Noc májová, Sen, Postný večer, Dejiny Slovákov v SHS a iné, ako i viacero básní). Mnohé rozprávky a básne vyšli v novinách a časopisoch. Okrem toho písal články a básne do Národného kalendára, mal ľudovýchovné prednášky pre občanov Petrovca a slovenský ľud na okolí. Prednášky bývali v zime, každú nedeľu v gymnaziálnej budove.
Na pozvanie Miestneho spoločenstva Padina, ZŠ Maršala Tita, hasičského spolku, SEM – Petráš, Spolku včelárov, MOMS-u a AERD dňa 11. 7. 2024 Padinu navštívili zástupcovia Slovenskej republiky. Dedina hlbokých studní a mletej vody si do svojej kroniky zapíše krásne chvíle s Michalom Pavúkom, mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v Belehrade a jeho zástupkyňou Monikou Podsklanovou Šuhajdovou. Vzácnu návštevu privítal Ondrej Hlavča, predseda MS, Zlatko Šímák, predseda MOMS Padina, Daniela Markušová z AERD a Marianna Melišová, asistentka predsedu.
Dôležitou súčasťou komplexnej a narastajúcej agendy Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je aj vytváranie kvalitných podmienok pre prezentáciu slovenskej kultúry, ktorá vzniká a pretrváva v inoetnickom prostredí, tu u nás na Slovensku. Naši krajania, ktorí aktívne zachovávajú prvky slovenskej tradičnej kultúry majú možnosť predstaviť svoju činnosť aj na Krajanskom dvore, ktorý je už 9 rokov aktívnou, ale aj atraktívnou súčasťou Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. Ide o samostatný areál, ktorý bol postupne vybudovaný za účelom prezentácie tradičných remesiel, ochutnávky a predaja gastronomických špecialít, rovnako tak aj ukážky tradičnej kultúry na Jarmočnej scéne v podobe prednesu tancov, spevov a hudby Slovákov žijúcich v zahraničí.
Rozprávka „Škaredé káčatko" od Hansa Christiana Andersena rozpráva príbeh o labuti, ktorého chceli vylúčiť z rodiny z dôvodu jeho vnímanej neatraktívnosti. Na svoju radosť (a na prekvapenie ostatných) dospieva v pôvabnú labuť, najkrajšieho vtáka zo všetkých. Jeden pár týchto krásnych vtákov už niekoľko rokov hniezdi na kulpínskom kanáli. V týchto dňoch je ich krása vo výraznom kontraste s kanálovou znečistenou vodou. Pravidelné, každoročné letné znečistenie kanála sa nám, žiaľ, každoročne „vracia" a kanál sa stále viac „stráca" v húštine vodnej zelene.
Poľnohospodár Ján Sokol, ktorý spolu so strojným zámočníkom Martinom Paluškom tvorí zakladateľskú dvojicu kovačickej insity, na prvej samostatnej práci vo farbách – pastele predstavil futbalové ihrisko s brankárom a hráčmi v pestrých dresoch. O tom svedčia aj slová maliara Sokola, ktoré zaznamenal publicista Milivoje Mihajlović pre knihu Sedliaci maliari z Kovačice (vydavateľ Dom kultúry v Kovačici, 1962). Jedným z autorov, ktorý sa na svojich plátnach v minulosti dotýkal športovej tematiky, je i Ján Kňazovic (1925 – 1985). V prvej knihe, ktorá hovorí o tzv. Kovačickej skupine insity Juhoslávia – umenie naivných (Jugoslavija – umetnost naivnih, vydavateľ PIZ Jugoslavija, Belehrad 1959) autora Ota Bihaljiho – Merina sa medzi prácami nachádza i čierno-biela reprodukcia Kňazovicovej olejomaľby z roku 1957 Na futbalovom ihrisku.
Rodina Sandićovcov z Kovačice, ktorú tvoria rodičia Dragan a Biljana a ich tri dcéry Iskra, Sofija a Teodora, sa vydala na nezabudnuteľné dobrodružstvo. Ich cieľom je prejsť na bicykloch zo Srbska do Švédska, konkrétne do Göteborgu. Tento ambiciózny plán zahŕňa zvládnuť 2500 kilometrov za 70 dní, pričom denne treba prejsť približne 36 kilometrov. Rodina odštartovala svoju cestu 28. júna z Kovačice. Doteraz prešli približne 500 kilometrov a za sebou majú už množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Dňa 5. júla dorazili do Budapešti po prejdení 330 kilometrov, kde boli srdečne prijatí srbskou strednou školou Nikolu Teslu. Na 12. deň svojej cesty dorazili na Slovensko. Hneď po príchode sa im pritrafil problém s prasknutou pneumatikou, no dobrí ľudia z okolia im ochotne pomohli opraviť bicykel a ponúkli im aj prístrešok. Biljana si túto skúsenosť zaznamenala do svojho denníka: „12. deň – dobrí ľudia sú všade okolo nás." Dragan tiež vyjadril svoje dojmy: „Ľudia moji, nedokážem opísať, aký som dojatý takýmto gestom. To je niečo, čo je zmyslom života, čo nájdeme, keď potrebujeme druhých, a že ostatní nájdu nás, keď ich potrebujeme." Na 15. deň ich cesty ich v Dunajskej Lužnej srdečne prijala kovačická rodina Bolerácová. Dnes, na 16. deň, pokračujú vo svojom dobrodružstve s ešte väčším odhodlaním.
Ivan Majera sa narodil 13. júla 1924 v Báčskom Petrovci. Zapísal sa do dejín nášho novinárstva a divadelníctva, ale aj ako účastník XIV. Vojvodinskej údernej slovenskej brigády (VÚSB), či podporovateľ petrovského futbalu. Po oslobodení Petrovca v 2. sv. vojne, hneď v druhý deň oslobodenia, teda 16. októbra 1944, pod vedením Ivana Majeru sa začalo s prípravami prvého vydania novín Hlas ľudu. Noviny vyšli už o tri dni, teda 19. októbra. V redakcii boli Dr. Andrej Sirácky, Pavel Sabo – Bohuš, Štefan Ferko a Andrej Kopčok. Keďže však boje za oslobodenie krajiny ešte stále prebiehali, nedal sa učičíkať pozíciou hlavného a zodpovedného redaktora novovzniknutých novín – už v novembri sa prihlásil do XIV. VÚSB. Spolu s vojenským výcvikom príslušníkov uvedenej brigády pod jeho dozorom sa rozvíjala i kultúrno-osvetová práca. Koncom decembra 1944 formované bolo propagandistické oddelenie. Práca oddelenia, ktoré malo 25 členov, prebiehala prostredníctvom štyroch sektorov: politický, kultúrno-osvetový, technický a sektor pre tlač. V čele oddelenia bol Ivan Majera. Paralelne s touto prácou končil aj strednú školu a maturoval na petrovskom gymnáziu v šk. r. 1944/1945.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v spolupráci s Folklórnymi slávnosťami pod Poľanou v Detve pozýva verejnosť na 9. ročník Krajanského dvora a 49. Krajanskú nedeľu, ktoré sa uskutočnia od 12. do 14. júla 2024. Tieto podujatia, súčasť tradičných detvianskych slávností, ponúknu návštevníkom možnosť ochutnať a spoznať slovenské tradičné výrobky a kultúru krajanov z celého sveta. 9. Krajanský dvor prinesie tradičné slovenské jedlá, ktoré pripravia zahraniční Slováci z Maďarska, Rumunska, Poľska a Srbska. Návštevníci sa môžu tešiť na špeciality ako kvasienky, nadlacký tarhoňový paprikáš, krempašskú praženicu s bôčkom, či pivnické pljeskavice. Súčasťou dvora bude aj bohatý kultúrny program s hudbou a tancom. 49. Krajanská nedeľa bude vrcholom podujatia, kde sa predstavia tanečné kolektívy, spevácke skupiny a muzikanti z USA, Veľkej Británie, Chorvátska, Česka, Rumunska, Maďarska, Švajčiarska a Srbska. Toto podujatie, ktoré sa koná od roku 1974, slúži na posilňovanie vzájomných vzťahov medzi krajanmi a ich materskou krajinou.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)