Rada MS

Pred 100 rokmi posviacka v Kulpíne

Spisovateľ Ján Čajak v Národnej Jednote s dátumom 22. 11. 1923 v článku s titulkom Posviacka v Kulpíne písal o slávnosti posviacky nových kulpínskych zvonov na evanjelickom kostole, ale aj o ich ceste do Kulpína. Dovoz zvonov dial sa veľmi slávnostne. Ich príchod oslavovali tak Slováci, ako aj Srbi a tiež Nemci. „Keď sprievod so zvonmi tiahol cez Novú Šovu, tak nemecké ev. a ref. cirkve, ako tiež aj srbská pravoslávna cirkev daly vyzváňať na svojich zvonoch a bratia Srbi pritom sypali, – dľa ich národného obyčaju, – žito i kvieťa na ne," zaznamenal Ján Čajak, ktorý v texte podčiarkoval bratské spolunažívanie Slovákov a Srbov. V pokračovaní uvádzame časť Čajakovho textu:

 

Pred 100 rokmi posviacka v Kulpíne

 

„Cirkev kulpínska bola počas svetovej války tiež utratila svoje zvony, ako aj iné cirkve. Vojenská vrchnosť ponechala jej bola, akoby z milosti, – a ako umieráčik, – najmenší zvon. Teraz po válke, keď sa už rany zacelily, objednala si z Ľubľane dva zvony, veľkého a stredného, ktoré 16. t. m. slávnostne aj doviezla si domov zo súsednej železničnej stanice Pašičeva. – Dovoz zvonov dial sa veľmi slávnostne. Na stanicu šli mnohí cirkevníci na kočoch v sprievode sviatočne odetých dievčat. Zvony položily na kvietim okrášlený voz a aj ťahajúce volky boly ovenčené.

Keď sprievod so zvonmi tiahol cez Novú Šovu, tak nemecké ev. a ref. cirkve, ako tiež aj srbská pravoslávna cirkev daly vyzváňať na svojich zvonoch a bratia Srbi pritom sypali, – dľa ich národného obyčaju, – žito i kvieťa na ne. – Takýmto činom dokázali, že krv nie je voda, ale že v nás koluje ozaj bratská krv.

Na kulpínskom chotári zvony privítala spevom školská mládež, ktorá bola im prišla v ústrety aj so svojími učiteľmi. V tom zahlaholil pozdravný hlas zvonov kulpínskej pravosl. cirkve, ako tiež aj najmenšieho, na teraz ale najstaršieho brata nových svojich druhov. – Prijdúc do obce, tam ich vítal možno povedať celý kulpínsky národ – tak Slováci, ako aj Srbi. Všetci spoločne radovali sa ich príchodu. Pri tejto príležitosti pozdravnú reč povedal miestny p. farár Gustáv Klobušický.

V sobotu boly zase v prítomnosti množstva ľudu slávnostne vytiahnuté na vežu, pri ktorej príležitosti školská mládež zase spievala a p. farár povedal príležitostnú reč. V nedeľu, totiž 18. t. m., diala sa posviacka. Najprv posvätil obnovený organ miestny p. farár, a potom zase nový pozlátený kalich, ktorý daroval na pamiatku svojho zosnulého otca pán sveštenik pravoslávny, Mita Popovicki zo Sv. Ivana, ináče kulpínsky rodák. Jeho nebohý otec rád chodieval do ev. kostola a cez mnohé roky zadarmo dával cirkvi ev. potrebné víno ku sv. večeri Pánovej.

Nebohý Popovicki, hostinský, naučil Kulpínčanov obetovať víno ku tomuto svätému výkonu. Posviacku zvonov previedol pán farár hložiansky, Ján Dedinský, a liturgovali dvaja. mladí banátski p. farári, ináče synkovia kulpínski: p. farár S. Širka a p. farár Gustáv Klobušický. Tretí mladý p. farár banátsky, tiež kulpínsky rodák, p. Štefan Kvas zaiste pre vážne príčiny nemohol prijsť ku tejto zriedkavej slávnosti svojej rodnej cirkve. Príležitostnú kázeň povedal miestny p. farár Gustáv Klobušický. Služby Božie boly ozaj slávnostné a čo sa obsahu týče, bohate povznášajúce.

Nemožno mi tu nepripomnieť jedon zvláštny, v tomto hmotnom čase veľmi zriedkavý zjav. Pomerne neveľká kulpínska cirkev dala nášmu Banátu troch nadaných a účinlivých, mladých kňazov a dobrých Slovákov, ktorí velikú medzeru zaplnili teraz v Banáte, – a majú pred sebou nesmierne požehnanú, mravnú i kultúrnu úlohu, ktorú, jestli prevedú, nesmrteľné zásluhy si vydobyjú v našom národe.

Kulpínska cirkev bola aj v minulosti požehnaná dobrými duchovnými vodcami. Z tadiaľto sa rozvetvila významná a veľmi účinlivá na poli cirkevnom i národnom rodina Kolénych. Tu blahodarne účinkoval aj zomrel výtečný organizátor, vzorný farár a známy slov, spisovateľ, Felix Kutlík. Jemu má mnoho čo ďakovať Kulpín a tiež aj Petrovec, kde ako kaplán horlive pracoval na poli osvetovom a jeho podnetom utvorila sa v Petrovci vzájomná pomocnica. Z nej vyriastol terajší náš mohutný peňažný ústav „Sporiteľňa", ktorý sa rozvetnil v Báčke v každej väčšej našej, slovenskej osade.

Na posviacke zvonov súčastnili sa i mnohí prespoľní hostia, ako p. sen. inšpektor dr. Ľ. Mičátek, dr. Ján Bulík, p. učiteľ aradáčsky Vierg. Tamojšia srbská pravoslávna cirkev bola tiež zastúpená svojím duch. pastierom, p. sveštenikom Jovanom Popićom, pánmi učiteľmi a viacerými členmi. – Na slávnostnom obede, ako aj v škole, kde boli mnohí cirkevníci prítomní, odznely veľmi pekné a obsahom bohaté reči, ktoré zaiste hlbší dojem zanechali v srdciach prítomných.

Večer bolo divadelné predstavenie v miestnostiach nášho legionára, p. Pálenkáša, kde naší kulpínski herci svojou známou vyspelosťou i zručnosťou previedli veselohru „Hrúza, čo sa robí". Obecenstvo nevychádzalo zo smiechu a z vďačnosti za podarené zabavenie, herci boli obsypaní pochvalou a všeobecným uznaním.

Konečne pripomínam ešte ten významný a veľmi pekný zjav, že pri tejto slávnosti tak Slováci, ako aj Srbi dokázali svoju bratskosť, porozumenie, i lásku voči jeden druhému.

Bratia naší! I na ďalej tak! Nehľadajme to, čo nás delí a keď si dobre rozmyslíme, čoho ani niet. Všetci sme deti jednej matky Slávy. Všetci ste jednej obce občania, ktorej rozkvet len tak môže byť stály, jestli medzi jej obyvateľstvom bude shoda, a láska a porozumenie. Všetkých nás spája láska k našej države, ktorej želáme rozkvet a silu. Tú docielime len shodou. – Pevne verím, že snažiť sa budeme obapolne vzájomne bratsky pracovať, jeden druhého si ctiť, vážiť a milovať."

Písal tak a radil pred storočím náš známy spisovateľ Jan Čajak (* 19. december 1863, Liptovský Ján – † 29. máj 1944, Petrovec, Juhoslávia), ktorého nedožité 160 narodeniny oslávime o necelý mesiac.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články