V poveľkonočnom období vo väčšine našich cirkevných zborov prebieha slávnosť konfirmácie. Avšak, nie vždy, nie všade a nie každoročne. V niektorých prostrediach, pre malý počet konfirmandov, sa táto slávnosť organizuje iba každý druhý-tretí rok, alebo iba príležitostne. V tomto roku v 1. nedeľu po Veľkej noci konfirmácia prebiehala okrem iného aj v cirkevných zboroch v Báčskom Petrovci, Kysáči, Padine, Selenči a Báčskej Palanke a v 2. nedeľu po Veľkej noci v Kulpíne, Novom Sade, Silbaši a Starej Pazove. V troch prostrediach konfirmandi nosili príležitostné konfirmačné rúcha a v Báčskej Palanke jedna konfirmandka bola v kroji. Ďalšou zvláštnosťou bola konfirmácia v Novom Sade, kde boli konfirmované trojčatá a v kulpínskom zbore sa víno pri večeri Pánovej konfirmandom nepodávalo z jedného spoločného kalicha, ale z osobitných pohárikov.
Konfirmácia v Báčskej Palanke
Konfirmácia v Báčskom Petrovci
Konfirmácia v Kysáči
Konfirmácia v Selenči
Konfirmácia v Padine
Konfirmácia v Kulpíne
Konfirmácia v Kulpíne
Konfirmácia v Novom Sade
Konfirmácia v Silbaši
Konfirmácia v Starej Pazove
O kráse ale aj problémoch konfirmácie zaujímavú úvahu nachádzame v Ročenka z roku 1969, v ktorej autor Andrej Beredi píše: „6. júla, v 5. nedeľu po Sv. Trojici, mali sme konfirmáciu dietok (v Kysáči bývajú dietky konfirmované v 13-tom roku života). Konfirmované bolo 33 chlapcov a 39 dievčat, spolu 72 dietok. Konfirmácia je dnes tiež problém pre seba. Na vonok je to pekná zborová slávnosť. Chrám je obyčajne preplnený, a i pár dní pozdejšie ona je vždy témou rozhovoru v mnohých naších domácnostiach. Ale predsa sú tu i nejaké chmáry, kloré všetok tento jas a radosť zamračujú. A to je vlastne mienka, ktorá sa u dietok, teraz už dospelých údov cirkvi, javí, ako keby po konfirmácii všetko bolo hotové, cieľ dosiahnutý a človek sa mohol ľahostajne uložiť na pokoj. Preto sa dostáva dojem, ako keby dietky touto udalosťou boli nie konfirmované, za údov cirkvi prijaté, ale práve naopak, »vykonfirmované«, od cirkvi oddialené. Lebo dovtedy predsa len aký-taký styk s cirkvou mali, od teraz ale mnohí a mnohí nemajú s ňou žiadne spojenie. Ako dietky učili sa náboženstvu v neď. škole, ako dospelí ale sú mienky, že sa už viacej nemajú čomu učiť. Konfirmácia tak pre mnohých stáva sa koncom a nie počiatkom, čím ona vlastne aj je. Miesto aby započali so samostatným duchovným životom, do ktorého sú konfirmáciou uvedené, a stále viac vzrastali a vzmáhali sa v ňom, u mnohých teraz hasne aj tá malá iskierka, ten malý plameň duchovného-náboženského života, ktorý bol pri konfirmácii v nich zapálený. To je to smutné, bôľne, ktoré sa každoročne vpletá do radostnej slávnosti konfirmovania našich dietok."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)