V GALÉRII BABKA V KOVAČICI

Podrobnosti: Uverejnené 11. 01. 2010

Národopisná výstava

V GALÉRII BABKA V KOVAČICI

Hoci bolo 1. januára 2010, deň akosi vyhranený na výfuk z oslavy zvítania dvoch rokov, priestory Galérie Babka boli až prímalé, aby mohli prijať všetkých tých, čo neoddolali prvej tohtoročnej výstavnej ponuke. No ani tým, čo zostali vonku chladno nebolo: hriala ponuka vo vnútry galérie, ale aj teplý čaj, varené vínko a pálenka, čo sa pred galériou návštevníkom ponúkali.

Práve 1. januára si Galéria Babka a Memoriálne stredisko Dr. Janka Bulíka zvolili termín na otvorenie výstavy pomenovanej Kovačica, mekka insitného umenia. Mnohí pochopili prečo, pre nezasvetených vysvetlenie podal predseda spomínaného strediska Pavel Baláž: „Prvého januára dostal meno Ježiš a odvtedy sa aj začalo nové počítanie času, prvého januára roku 1897 sa v Kovačici narodil Dr. Janko Bulík, na počesť ktorého aj jeho vnučka Zuzana Drugová, etnologička a riaditeľka Stredoslovenského múzea v Bánskej Bystrici, pripravila národopisnú výstavu o minulosti a súčasnosti Kovačice.“

Spomínaná národopisná výstava pozostáva z dvadistich panelov, na ktorých sa slovom a fotkami predstavuje život Slovákov v Kovačici, od obdobia ich sťahovania na Dolnú zem až po súčasnosť. Jadrne a výstižne je tak vykreslený ich spoločenský, náboženský, hospodársky život, so sebou prinesená a zachovaná ľudová tradícia najmä v rodinnom a spoločenskom živote, tiež cirkevných obradoch. Autorka výstavy s osobitným zreteľom pozornosť venovala Kovačickému procesu, zakladaniu Matice slovenskej v Juhoslávii a osobnosti a dielu svojho starého otca Dr. Janka Bulíka tiež inistnému umeniu a maliarom Martinovi Jonášovi a Zuzane Chalupovej, vďaka ktorým je meno Kovačice známe v celom svete. Na Slovensku, tak tomu bude aj v naších slovenských osadách, kam táto výstva po mesiaci „pobytu“ v Kovačici poputuje, prezentovanú minulosť na paneloch budú dopĺňať aj obrazy kovačických naivistov.

Na slávnostnom otvorení tejto výstavy, inak zrodenej aj vďaka podpory Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí, sa o výstave a k prítomným priliehavými slovami prihovorili čestný predseda MSJ Rastislav Surový, veršami Elena Surová, hodnotiacím prípsevkom Ján Špringeľ a otváracim prejavom prof. Martin Toman. Všetci spoločne si záverom slávnostného otvorenia výstavy kladením kytice k buste Dr. Janka Bulíka uctili pamtiaku na tohto popredného národovca, humanistu, antifaštistu a športovca. Kovačičania si túto výstavu môžu dôkladne poobzerať do konca januára.

Alžbeta Babková

Kovačica, mekka svetovej insity

Contractus Já níže podepsáný vyznávam, že sem Slovákum ze Stolice Neogradské, Hontjanské, Gomorské a Osady Čabjanské prichodzým na mou Osadu Badansku v Slavnej Torontalské skrze Vudce jejích Milosti Dvojí Cti hodného Pána Faráre Uj-Komlošského Matthas Barányiho nasledujícý věcy prislíbil, jakožto: Že jejích k dosažení, aby svobodně mohli Cyrkev míti a Pánu Bohu sloužiti, podle vší možnosti napomáhati budem. Jestli od Jeho Jasnosti Cýsarské dosáhnu Svobodu Cyrkevných Služebnku uvesti, zavazujem se jím príhodné místo dati k vystavení Chrámu Božího, Fary a Školy, a jejích y, nakolik možné bude napomáhati pri stavení všech techto věcy. Aby tím snadnějším spúsobem mohli vyživiti Pána Faráre a Pána Rektora, zavazujem se a prislibujem dati Pánu Farárovi jedno celé Sedění (Sesiu), Pánu Rektorovi pak púl Sedění, k tomu y Humno, Vinnicu, Kapussnisko a Konopisko, podle však zavázaní a Urbaru. Slovácke zeme a pašu, a celý Chotár od Ráckého Chotáre oddelím, a podle možnosti y Vinohrady, Kapusniska, Konopiska budem chcet odděliti. Ode vší Roboty a pláce vúbec jích osvobozujem za tri roky, jen dežmu pro sobě zanechávam. Když pak tri roky pominu, podle Urbáru s ními zacházeti budem. Jestli mé pustatini celé, aneb jen částky z ních, do Arendi budu chceti vzýti, predevšemi redek budu míti. Takým ale spúsobem, aby se pustatini do Arendy vzaté neorali, ale toliko pro seno a pašu aby zadržané byli...

Psáno na Bardáně, dne 30.sept.R.P.1784. Grof Gabryel Buttler de Bardán mppria.

Slováci v zahraničí

Značná čast Slovákov – odhaduje sa, že viac ako 2,5 milióna žije za hranicami svojej pôvodnej vlasti. Do cudziny odchádzali za obživou. V 19. storočí slovenskí vystahovalci mierili hlavne do Ameriky, predtým, v 18. a v prvej polovici 19. storocia ich však lákali úrodné kraje Dolnej zeme. Početné slovenské osady vznikali na územiach medzi Dunajom a Tisou, v békešskej oblasti, v Zadunajsku, v terajšom severovýchodnom Maďarsku, ale aj v srbskej Vojvodine – v Báčke, Banáte a Srieme. Menšie skupiny sa usadili aj v dnešnom Rumunsku v okolí Nadlaku a neskôr v Bulharsku v okolí Gornej Mitropolje.

Masové sťahovanie Slovákov na Dolnú zem trvalo takmer dve storočia a bolo súčasťou veľkého osídlovacieho procesu po vyhnaní Turkov z obsadených území Uhorska. Predkovia terajších dolnozemských Slovákov svojou usilovnosťou zúrodnili široké dolnozemské roviny a popritom sa snažili co najdlhšie si udržat návyky i obycaje zdedené po predkoch. Zriadili si obce, založili cirkevné zbory i školy, v ktorých sa ich deti mohli ucit v materinskom jazyku. Z velkého poctu prestahovaných Slovákov (z ktorých sa mnohí odnárodnili, podlahli madarizácii alebo sa inak (asimilovali) sa v národnom i kultúrnom ohlade najlepšie udržali Slováci z Bácky, Banátu a Sriemu, ktorých bolo v roku 1971 vyše 90 tisíc, o desat rokov nato 70 tisíc a v roku 1991 klesol pocet na 64 tisíc.

Príčiny odchodu – situácia na Slovensku v 17. storočí

Celé 17. storočie bolo v slovenských dejinách mimoriadne tažkým obdobím. Popri tureckej pohrome bolo poznamenané protihabsburskými stavovskými povstaniami, pricom na Slovensku plienili aj povstalci, aj cisárski žoldnieri. Povstalecká šlachta púštala do krajiny aj svojich tureckých spojencov. Zemepanské vykoristovanie nadobudlo nebývale rozmery, sloboda stahovania poddaných bola prakticky zrušená, neúmerne sa zvýšili robotné povinnosti. Koncom 17. storočia sa na území Slovenska, ktoré tvorilo asi pätinu Uhorska, sústredila viac ako polovica všetkej uhorskej šlachty. Približne v tom case sa stupňovalo aj úsilie Habsburgovcov o upevnenie absolutizmu v Uhorsku spojené s rekatolizáciou.

Slovaci u inostranstvu

Znatan deo Slovaka - procena je više od 2,5 miliona živi van granica svoje matice. U inostranstvo su odlazili za boljim životom. U 19. veku slovački iseljenici odlazili su uglavnom u Ameriku, prethodno u 18 i u prvoj polovini 19. veka više su ih privlačile plodne oranice na Donjoj zemlji. Brojna slovačka naselja nastajala su u tadašnjoj severoistočnoj Madjarskoj ali i u srpskoj Vojvodini. Manje grupe i u današnjoj Rumuniji a kasnije i u Bugarskoj.

Masovno naseljavanje Slovaka na Donjoj zemlji trajalo je takoreći dva veka i bilo je deo velikog naseljeničkog procesa posle progona Turaka iz okupiranih teritorija Ugarske. Preci tadašnjih Slovaka nastanjenih na Donjoj zemlji su obradom zemljišta kultivisali široke plodne ravnice a pri tome su se trudili, da sačuvaju navike i običaje svojih predaka. Osnovali su naselja, crkvene opštine i škole u kojima su učila njihova deca na svom maternjem jeziku.

Razlozi odlaska – situacija u Slovačkoj u 17. veku

Ceo 17. vek u slovačkoj istoriji bio je vrlo težak period. Osim pogroma od strane Turaka, on je bio obeležen protivhabzburškim staleškim ustancima pri čemu u Slovačkoj su krali i iskorišćavali i ustanici i carevi poreznici. Uz to, nezadovoljni plemići su na slovačku teritoriju puštali i svoje turske saveznike. Iskorišćavanje od strane vlastelina je poprimilo nesvakidašnje razmere, sloboda iseljavanja podanika bila je praktički ukinuta a neumereno su povecane radne obaveze.

Krajem 17. veka se na teritoriji Slovačke, koja je sacinjavala oko petinu Ugarske, koncentrisalo više od polovine ukupnog ugarskog plemstva. Približno u to vreme se intenzivira i namera Habzburgovaca za učvršćivanjem apsolutizma u Ugarskoj spojenog sa rekatolizacijom.

Slovaks abroad

There is a high number of Slovaks (approximately more than 2.5 million) living outside their homeland. In the 19th century they left for bread-and-butter mostly for America, in the 18th and early 19th century they were attracted by the fertile soils of the so called Lower Land. Numerous villages emerged in today’s north-eastern Hungary and also in Serbian Vojvodina. Smaller groups settled in today’s Romania and later in Bulgaria.

Mass migration of Slovaks to the Lower Land lasted for almost two centuries and was part of a large peopling process after the expulsion of Turks from the occupied territories of Hungary. The ancestors of current Slovaks of the Lower Land fecundated broad local planes with diligence while trying to keep the habits and customs inherited from previous generations. They organized communities, established parishes and schools, in which the children could study in their mother tongue.

Causes of emigration – situation in Slovakia in the 17th century

Whole 17th century was exceptionally di_ cult time in the Slovak history. Apart from Turkish destruction it was also marked by the exploitation of the serves, whose freedom of movement was canceled and their working duties rose incommensurately. By the late 17th century more than half of all Hungarian nobles concentrated in the region of Slovakia which roughly accounted for one _ fth of Hungary. Approximately at that time Habsburgs escalated their e_ ort to strengthen and regain the positions of absolutism and catholicism in Hungary.

Etapy sťahovania Slovákov a osídľovania Dolnej zeme

Slováci sa na Dolnú zem sťahovali v troch významných etapách. Prvá (1690– 1710) znamenala aj prvé významnejšie pohyby obyvateľstva v Novohrade a Honte. Už vtedy zacali na juh odchádzat obyvatelia zo severnejších slovenských stolíc – Oravskej, Liptovskej, Turcianskej i Zvolenskej. Druhá etapa (1711–1740) sa začína po podpísaní mieru v Satu Mare. Intenzívnejšie sú osídlované už aj oblasti Peštianskej stolice a Zátisia. Do nového pohybu sa dostávajú aj tí, ktorí sa usadili v Novohrade či Honte. Najviac slovenských osídlencov pri svojej púti na Dolnú zem prešlo práve cez územie Novohradskej stolice. V tretej etape osídlovania vznikajú osady v najjužnejších častiach Uhorska – v Báčke, Srieme a Banáte. Tu sa Slováci usadzujú v Petrovci v roku 1745 a v dalších rokoch v Kulpíne, Hložanoch, Kysáci... Do Sriemu, do Starej Pazovy, prichádzajú v roku 1770. Do oblasti Banátu sa slovenskí osídlenci dostávajú až po viac ako dvadsiatich rokoch. V rokoch 1802–1803 osídlujú Kovačicu a v roku 1806 aj susednú Padinu. V týchto dvoch obciach je dnes najpočetnejšie slovenské obyvatelstvo v celom Banáte.

Začiatky osídlovania Dolnej zeme

Situácia v Banáte, v severovýchodnej časti dnešného Srbska a priľahlých oblastiach Rumunska, po odchode Turkov bola utešená. V roku 1717 tu bolo len 56 obývaných a až 135 opustených osád. V nehostinnej močaristej krajine Banátu pôvodné srbské a rumunské obyvateľstvo hromadne umieralo na maláriu. S kultiváciou územia – vysúšaním močiarov, reguláciou riek a stavbou ciest sa tu začalo v dvadsiatych rokoch 18. storočia. V roku 1762 královná Mária Terézia iniciovala opatrenia na osídlenie oblastí, v ktorých sa nachádzali opustené zeme. Kolonizačný patent vydaný 25. februára 1763 sľuboval popri iných výhodách tomu, kto sa usadí na komorských majetkoch a postaví si tam dom, oslobodenie od daní na 6, remeselníkom na 10 rokov. Dôsledkom bolo masívne osídlovanie najmä nemeckými kolonistami. Prvou slovenskou osadou v Banáte bol Banátsky Komlóš, severovýchodne od Kikindy. Prví Slováci sem prišli v roku 1782 z Novohradu, Hontu, Peštianskej a Békešskej stolice. Už nasledujúceho roku prišiel do osady evanjelický farár Matej Barányi, ktorý zohral pri ich usadzovaní sa v tomto kraji významnú úlohu.

Prvé osídlenie v Bardáni

V roku 1780 kúpil rozsiahle panstvo s osadou Bardán (Pardan) v Hevešskej župe, v ktorej bývali Srbi, gróf Gabriel Buttler z Erdó-Teleku. Kedže naliehavo potreboval pracovné sily, obrátil sa na farára Barányiho, aby mu sprostredkoval príchod slovenských kolonistov. Prislúbil im parcely oráciny, vinohrady, kapustniská a konopiská, na tri roky oslobodenie od daní, ako aj náboženskú slobodu. V rokoch 1784–1787 prišlo do Bardána 219 slovenských rodín, najviac z Novohradskej stolice. Podmienky prvých osadníkov boli velmi tažké – gróf slub nedodržal a tažkosti kolonistov znásobovali aj povodne, choroby a neúrodnost pôdy.

Sťahovanie do Ečky

Viac ako tretina osadníkov Bardána sa v roku 1788 rozhodla, že sa prestahujú do Ečky, na majetok zemepána Lazára. Avšak ani v Ečke sa slovenským kolonistom nedarilo lepšie ako na Bardáni. Kedže ich bolo coraz viac a neboli už takí vzácni, nároky zemepánov voči nim sa stupňovali. Dôležitú úlohu pri odchode Slovákov z Ečky zohrali aj správy, že na Vojenskej hranici sa žije lepšie, že sú tam menšie poplatky a mnoho neobrábanej zeme. Preto v roku 1803 slovenskí osídlenci opúštajú aj Ečku a odchádzajú do Kovačice...

Etape iseljavanja Slovaka i naseljavanje Donje zemlje

Slovaci su Donju zemlju naseljavali u tri značajne etape. Prva (1690–1710) označava velike migracije stanovništva na teritoriji Slovačke. Druga etapa (1711–1740) označava intenzivnije naseljavanje i oblasti Peštanske stolice (oblasti) i Zatisia (Tise). U trećoj etapi nastaju naselja u tadašnjem najjužnijem deluUgarske- u Bačkoj, Sremu i Banatu. Ovde se Slovaci nastanjuju u Petrovcu 1745 a u idućim godinama u Kulpinu, Gložanu i Kisaču.

U Srem, u Staru Pazovu dolaze 1770 god a 1802–1803 god. naseljavaju Kovačicu a 1806 god. i susednu Padinu. U ova dva mesta je danas najmnogobrojnije slovačko stanovništvo u celom Banatu.

Počeci naseljavanja Donje zemlje

Situacija u Banatu, u severoistočnom delu današnje Srbije i okolitim oblastima Rumunije, posle odlaska Turaka nije bila povoljna. 1717 god. bilo je nastanjenih 56 a napuštenih 135 naselja. U slabo nastanjenim močvarnim predelima Banata starosedeoci - srpsko i rumunsko stanovništvo, masovno je umiralo na malariju. Sa kultiviranjem teritorije- isušivanjem močvara, regulacijom reka i izgradnjom puteva počelo se 20-tih godina 18 veka. 1762 god kraljica Marija Terezija donosi mere za naseljavanje pustih oblasti. Prvo slovačko naselje u Banatu je bio Banatski Komloš, severoistočno od Kikinde. Prvi Slovaci su se tu naselili 1782 god. Vec sledece godine tu je došao evangelički sveštenik Matej Barányi koji je mnogo značio za naseljavanje Slovaka u ovom kraju.

Prvo naseljavanje u Bardáni

1780 god kupio je veliki posed sa naseljem Bardan u Heveškoj županiji grof Gabriel Buttler. Kako je odmah trebao radnu snagu obratio se svešteniku Barányiu da mu obezbedi dolazak slovačkih kolonista. Od 1784– 1787 god došlo je u Bardan 219 slovačkih familija, najviše iz Novogradske stolice (oblasti). Uslovi življenja prvih naseljenika su bili veoma teški- grof nije ispunio obećanja a teškoće kolonista otežavale su poplave, bolesti i neplodna zemljišta.

Preseljavanje u Ečku Više od trećine naseljenika Bardana 1788 god odlučuju da se presele u Ečku na imovinu zemljoposednika Lazara. Ali ni u Ečkoj slovackim kolonistima se nije bolje vodilo nego u Bardani. Važnu ulogu pri odlasku Slovaka iz Ečke bile su vesti da se na Vojnoj granici živi bolje i zato 1803 god slovački kolonisti napuštaju Ečku i dolaze u Kovačicu...

Stages of Slovak emigration and settlement in the Lower Land

Slovaks moved to the Lower Land in three major stages. The _ rst (1690–1710) represented the 1st signi_ficant movement of the population in the region of Slovakia. Second stage (1711–1740) represented the more intense settlement in the area of Pest region and areas behind the river Tisza. During the third stage of settlement the villages emerge in the most southern part of Hungary – present Vojvodina. They arrive to Stara Pazova in 1770, they settle in Kovačica during 1802–1803 and in 1806 in the neighboring Padina. In these two villages there is the highest number of Slovaks living in the whole Banat region.

Beginnings of the Lower Land settlement

After the withdrawal of Turks the situation in Banat – north-eastern part of today’s Serbia and neighboring regions of Romania was bleak. In 1717 there were only 56 inhabited and as many as 135 deserted villages. Native Serbian and Romanian population was dying of malaria on a massive scale in the inhospitable swampy lands of Banat. In the twenties of the 18th century they started cultivating the area with swamps draining, rivers embanking and roads building. In 1762 queen Maria Theresa initiated measures to people the areas of barren land. Banátsky Komlóš became the 1st Slovak settlement in Banat. First Slovaks arrived here in 1782. The following year protestant priest Matej Barányi came to the village and later played an important part in settlement of Slovaks in the area.

First settlement in Bardán

In 1780 the count Gabriel Buttler bought the extensive estate with Bardán settlement in Hevesh district. Since he urgently needed workforce he turned to the priest Barányi to arrange the arrival of the Slovak colonists. During 1784–1787 219 Slovak families came to Bardán mostly from the Novohrad district. The living conditions of the _ rst settlers were hard – the count didn’t keep his promises and _ oods, diseases and barrenness of the land intensi_ ed their di_ culties.

Moving to Ečka

In 1788 more than a third of Bardán settlers decided to move to Ecka – landowner Lazár’s estate. However, the Slovak colonists didn’t do better than in Bardán. They heard that life near the military border is better and left Ečka for Kovačica in 1803.

Kovačica – hraničiarska obec

Územie dnešnej Kovačice sa v písomnostiach prvýkrát spomína v roku 1458 ako Kovasdincz. Po takmer tri a pol storočí, 15. mája 1802 odovzdali Slováci z Ečky prosbu panovníkovi Františkovi I., aby im pustatinu Kovačica prepustil. Prví osadníci odchádzajú z Ečky do Kovačice už koncom toho roku, ešte než 12. januára 1803 Kovačicu oficiálne dostali. V Kovačici (Antalfalva) sa usadilo 170 slovenských rodín. Takmer polovica pochádzala z Novohradu, štvrtina z Peštianskej stolice, další z Nitrianskej ci Békešskej stolice a Zadunajska.

„Panovala šabľa“ – život na Vojenskej hranici

Kovačica, ktorú hneď po založení na počesť kniežaťa a uhorského palatína Jozefa Antona nazvali Antalfalvou ležala na území vtedajšej „Vojenskej hranice“ a viac ako polstoročia bola hraničiarskou obcou. Vojenská hranica poskytovala Uhorskej ríši dobre vycvičené, ukáznené a vždy pohotové vojsko, ktoré – keď bolo treba – mohlo počítať aj do stotisíc mužov. Mužskí hraničari boli rozdelení na schopných poľnej služby (18 – 50 rokov) a na schopných domácej služby (50 – 60 rokov). Povinnosť vojenskej služby teda trvala 43 rokov. Od roku 1812 mávali pešiaci vojenské cvičenia 4 dni v každom zo šiestich zimných mesiacov. Od roku 1818 deň – noc stálo na stráži 634 mužov, na celej Vojenskej hranici boli postavené strážnice, tzv. čardaky, vzdialené od seba na výstrel. Slúžiaci hraničiar bol ročne 52 dní na stráži na tzv. kordonoch, 49 a pol dňa slúžil doma a 38 dní bol na cvičeniach – čo bolo spolu 139 a pol dňa – a aj to nemusel byť konečný počet... (Čaplovič, s. 62)

Život na hranici

V roku 1807 boli pre hraniciarske obce vydané nové zákony, podla ktorých majitelom nehnutelností na Vojenskej hranici ostával panovník, hraničiari boli len ich užívatelmi. Úžitok zo zeme bol vlastne mzdou hraničiarov. Keď niektorá rodina nevládala celú pridelenú zem obrobiť, vrchnosť im odňala čast výmery. Rodina bola základom vtedajšieho zriadenia. Tvorilo ju viac spríbuznených rodín pod správou čeladného otca. Ten sa staral i o nábožnosť, mravnosť a pokoj domácich. Zisk bol spoločným majetkom. Keď sa po rokoch turecké vojsko stiahlo z územia Srbska a Rakúsko-Uhorsko zaviedlo v roku 1868 povinnú vojenskú službu, Vojenská hranica stratila opodstatnenie.

Vzdelávanie pokladali za prednostné

Slovenskí evanjelickí presídlenci si úzkostlivo strážili možnosť vzdelávania ich detí v slovenskom jazyku. Príchod učiteľa nasledoval hneď v prvých mesiacoch po usadení sa. Prvým kovacickým ucitelom bol Ján Šimek. Narodil sa v roku 1780 v Turej Lúke, študoval v Modre, Bratislave a v Mezoberényi v Békešskej župe, odkial prišiel za ucitela do Kovacice už 8. apríla 1803 a pôsobil tu 29 rokov. Jednotriedna škola bola prvou cirkevnou stavbou v Kovačici.

Padina

V roku 1806 založili Slováci na území Vojenskej hranice dalšiu osadu, Padinu (Lajosfalva, Ludwigsdorf – arcivojvoda Ludvik bol správcom Vojenskej hranice). Vtedy sem prišlo prvých 80 rodín z Novohradskej, Peštianskej a Gemerskej stolice a v roku 1808 dalších 80. Stalo sa tak pricinením prvého padinského evanjelického farára Martina Hamaliara.

Kovačica – granično naselje

Teritorija današnje Kovačice u pisanoj dokumentaciji se prvi put spominje 1458 god kao Kovasdincz. Posle skoro 3,5 veka, 15. maja 1802 predaju Slovaci iz Ečke molbu vladaru Františku I. da im ustupi deo Kovačicu. Prvi stanovnici odlaze iz Ečke u Kovačicu već krajem te godine pre nego što su 12. januara 1803 god Kovačicu oficijalno i dobili. U Kovačici (Antalfalva) se naselilo 170 slovačkih porodica. Skoro polovina je poticala iz Novograda, četvrtina iz Peštanske oblasti, a ostali iz Nitranske ili Bekešcabske oblasti i Podunavlja.

Život na granici

1807 god su bili donešeni novi zakoni za graničarska naselja, na osnovu kojih je vlasnik nepokretnosti na Vojnoj granici bio plemić a graničari su bili samo korisnici. Korist od zemlje bila je u stvari plata graničara. Ako neka od porodica nije mogla obraditi dodeljenu zemlju plemić im je oduzeo deo imetka. Porodica je bila osnova tadašnje organizacije. Porodicu je sačinjavalo više rodbinskih porodica pod upravom čeonog oca. On se starao i o veroispovest, moralnost i spokojnost domaćih. Stečena zarada je bila zajednička imovina. Kad se turska vojska povukla sa teritorije Srbije a Austro-Ugarska uvela 1868 god obaveznu vojnu službu, Vojna granica je izgubila svoje značenje.

Obrazovanje je smatrano za prednosno

Slovački evangelistički naseljenici su koristili mogućnost obrazovanja svoje dece na slovačkom jeziku. Dolazak učitelja usledio je odmah prvih meseci posle naseljenja. Prvi učitelj došao je u Kovačicu već 8. aprila 1803 god i tu je radio 29 godina. Škola sa jednom učionicom je bila prva gradnja, koju je inicirala crkva u Kovačici.

Padina

1806 god su osnovali Slovaci sledeće naselje u susedstvu Kovačice -Padinu (Lajosfalva, Ludwigsdorf). Tada se tu naselilo prvih 80 familija a 1808 god sledećih 80. To se desilo zaslugom prvog padinskog evangeličkog sveštenika Martina Hamaliara.

Kovacica – border village

The region of today’s Kovacica is documented for the _ rst time in 1458 as Kovasdincz. After almost three and a half centuries later on May 15th 1802 Slovaks of Ecka asked the emperor Francis I. to cede them the barren land Kovacica. First settlers leave Ecka for Kovacica later that year before o_ cially receiving Kovacica on January 12th 1803. 170 Slovak families settled in Kovacica (Antalfalva). Almost half of them came from Novohrad, quarter from Pest county, other from Nitra, Békes counties and Transdanubia.

Life at the border

In 1807 the new laws for the villages at borders were issued according to which the owner of real estate at the military border remained theruler and people living at the border the tenants with the avail of the land representing their wage. When a family was not able to cultivate the land the owners took a part of it away. Family was the basis of the then system. It consisted of more cognate families lead by the family father who also took care of religiosity, morals and piece of the family members. The profit was their common possession. After the withdrawal of Turkish troops from the regions of Serbia Austria-Hungary introduced the compulsory military service in 1868 thus the military border lost the reason.

Education considered priority

Slovak protestant emigrants solicitously guarded their children’s education in their mother tongue. The _ rst teacher arrived to Kovacica a few months after settling on April 8th 1803 and stayed for 29 years. Oneclass school was the _ rst church building in Kovacica.

Padina

In 1806 Slovaks neighboring Kovacica established another settlement Padina (Lajosfalva, Ludwigsdorf ). The _ rst 80 families came at that time with another 80 arriving in 1808 thanks to the e_ ort of the _ rst Padina’s protestant priest Martin Hamaliar.

Prvé rodiny Kovačičanov

Prve porodice u Kovačici

First families in Kovačica

č. Meno čeľadného otca Zistiteľný pôvod Župa

1. Šípka Adam -

2. Brtka Ďuro Albert Peštianska

3. Mlynarič, P. Ábelová Novohradská

4. Kožík Ďuro Ábelová Novohradská

5. Petrák Ján -

6. Husár Ján Ľuboreč Novohradská

7. Kováč Ján Sennô Novohradská

8. Čorba Ján -

9. Jozefek, T. + -

10. Balček Ďuro Sennô Novohradská

11. Redecha, P. + Vrbovce Nitrianska

12. Vestek Ďuro Ábelová Novohradská

13. Lenhart, M. Brusník (Senohrad) Novohradská

14. Gábor Ján + Breznička Novohradská

15. Labát(?) Ď. Príboj Novohradská

16. Šprigel Ján Aradáč, predtým Očová Zvolenská

17. Ušiak Pavel Šulia Novohradská

18. Šiška Adam Hrbovce? Nitrianska

19. Bartko Ján Lucina (dnes Maďarsko) Novohradská

20. Karlečík, Ď. Černá Vesprímska

21. Fúsek Ďuro Lalić - Pivnica Báčka

22. Púdelka, Ď. + -

23. Babinec Ján Slovenský Ďurk Peštianska

24. Vereš Ďuro + Zvolenská

25. Urban Pavel Žihlava (Sobotište) Novohradská (Nitrianska)

26. Králik Ján Lentvora Novohradská

27. Urban Maco Žihlava (Sobotište) Novohradská (Nitrianska)

28. Mikuš Ján Nedelište Novohradská

29. Červenák, M. -

30. Gecga Pavel Šulia - Agárd Novohradská

31. Hekeľ Ďuro Madačka Novohradská

32. Babka Ján Príboj Novohradská

33. Selský Ján + Závada Novohradská

34. Sokol Ďuro Brusník Novohradská

35. Melich Ján Lentvora Novohradská

36. Garafiát, P. + Vrbové Nitrianska

37. Kučera, M. Aradáč – Slovenský Komlóš Békešská

38. Galát Matej Vidiná a Tomášovce Novohradská

39. Černoš Ďuro Černá Vesprímska

40. Hrnčiar, P. + Breznička a Poltár Novohradská

42. Babinec, O. Slovenský Ďurk Peštianska

43. Matúch, Ď. Horný Tisovník Novohradská

44. Bolerácky, T. Pivnica Báčka

45. Varga Ján Selce Novohradská

46. Patak Martin Selce Novohradská

47. Mucha, Ď. + Černá Vesprímska

48. Hurávik Ján Brusnik? Novohradská

49. Hriešik, O. Tóďovce Hont

50. Bajza Michal Černá Vesprímska

51. Mikuš Ďuro Nedelište Novohradská

52. Hriešik Ďuro Tóďovce Hont

53. Barnák Ján Guta alebo Krtýš Novohradská

54. Vereš, M. + Zvolenská

55. Marko Ďuro Sennô Novohradská

56. Petrík, M. Ača Peštianska

57. Šindliar, Ď. + -

58. Varga Ďuro Brusník Novohradská

59. Paták Ján Selce Novohradská

60. Benka Adam Sennô Novohradská

61. Krasko, A. Čaba Békešská

62. Hriešik Pavel Straciny Novohradská

63. Puškár, Št. Piliš Peštianska

64. Paluška, P. Slovenský Komlóš Bekešská

65. Mravík Matej Sennô Novohrad

66. Kiapeš Ján + Ábelová Novohradská

67. Garaj Ďuro Ábelová Novohradská

68. Ďuga Ondrej -

69. Karlečík, Ď. Černá Vesprímska

70. Varga Pavel Brusník Novohradská

71. Ďurica Pavel Sennô Novohradská

72. Ďurica Pavel Sennô Novohradská

73. Toman, M. M. Vieska Novohradská

74. Tomáš, O. Lentvora a Chrťany Novohradská

75. Kútsky, P. + Kopčany Nitrianska

76. Vašek Pavel Častkovo Nitrianska

77. Krasko Pavel Čaba Békešská

78. Marko Martin Sennô Novohradská

79. Poliak Ondrej M. Vieska Novohradská

80. Kutej Ďuro České Bezovo Novohradská

81. Šimák Pavel Pôtor Novohradská

82. Horeš Štefan -

83. Žolnaj Pavel -

84. Jesenský, P. + M. Kereš Peštianska

85. Liska Ján Nedelište Novohradská

86. Čerman, M. Nedelište Novohradská

87. Bulík Ján Rovné Novohradská

88. Benka Pavel Sennô Novohradská

89. Stvorec Ján Albert Peštianska

90. Kňazovic, M. Albert Peštianska

91. Šipický Ján Albert Peštianska

92. Severini, M. Turopolie Novohradská

93. Cicka Matej Ača Peštianska

94. Husárik Maco M. Kereš Peštianska

95. Lacko ONdrej Straciy Novohradská

96. Fero Maco Sarvaš Békešská

97. Lenhart, P. Sennô-Brusník Novohradská

98. Svetlík, M. -

99. Toman Pavel M. Vieska Novohradská

100. Gajan Ján Albert Peštianska

101. Patak Ďuro Selce Novohradská

102. Mladonický + Béňa Peštianska

103. Brtka Tomáš Albert Peštianska

104. Sabo Ondrej Orošháza (?) Békešská

105. Babinec Ján Slovenský Ďurk Peštianska

106. Jonáš Martin Pivnica Báčka

107. Čech Pavel Černá Vesprímsla

108. Gages Pavel Černá Vesprímska

109. Kolár Michal Ača Peštianska

110. Čížik Ján Ača Peštianska

111. Čížik Ján Ača Peštianska

112. Cicka Ján Ača Peštianska

113. Veňarský, O. -

114. Samporský, Ď. Ača Peštianska

115. Chrťan (?), M. -

116. Filčík Ondrej Sarvaš Békešská

117. Košút Ďuro Ača Peštianska

118. Jaško Adam Ača Peštianska

119. Straka Pavel M. Kereš Peštianska

120. Klbač Michal -

121. Kočovský, P. Eďháza (?) Peštianska

122. Litavský, Ď. Ača Peštianska

123. Imro Ondrej Guta Novohradská

124. Takáč Štefan -

125. Králik Ján Horný Krtíš Novohradská

126. Bíreš Ondrej Veleg Fejérska

127. Bobčík Pavel -

128. Bartoš, O. Lentvora Novohradská

129. Litavský Ďuro Ača Peštianska

130. Válovec, L. Albert Peštianska

131. Hriešik (?), M. Tóďovce Hont

132. Zvarsky, M. + Šúlia Novohradská

133. Kováč, Ondrej Sennô Novohradská

134. Vereský Jozef Albert Peštianska

135. Suchánek, P. -

136. Čížik Maco Ača Peštianska

137. Brtka Michal Albert Peštianska

138. Dudáš Ján Ača Peštianska

139. Ballo Ondrej + Závada Novohradská

140. Brtka (?) Ján Albert Peštianska

141. Pyšpecký, M. -

+ takto označené rodiny už ani Ján Čaplovič v Kovačici nezaznamenal

Tradičný odev v Kovačici

Po stáročia si tradičný odev zachoval prvky slovenského ľudového odevu, ale prijal aj detaily madarské a srbské. Ženský a detský tradicný odev žije aj dnes - pocas slávnostných príležitostí, mužský odev nájdeme už len v šatnici folklórneho súboru.

„Keď išľi do kostola, na dvere sa ňesprataľi, čo boľi našírenie – a f kostoľe sa dve medzi lavice ňesprataľi, čo boľi širokie...“

Ženský tradicný odev

Pôvodné názvy súčiastok ženského odevu zo začiatku 20. storočia:

Rubáč – spodnica (najspodnejšia časť odevu), siahala do pol lýtok a bola široká 4 póly (pól = cca 70 cm)

Untrok – vrchné slávnostné spodnice, široké 9 pólov, na slávnostné príležitosti sa nosili dve aj tri

Gecela – vrchná sukňa, začiatkom 20. storočia siahala až po členky a bola deväťpólová, postupne sa skracovala. Do 2. svetovej vojny bola do pása „goliera“ drobno naskladaná, neskôr sa skladala na širšie faldy

Šata – zástera, nosila sa ako predná cast sukne, prekrývala rázporok. Slávnostná bola z rovnakej látky a rovnako zdobená ako sukňa, na bežný deň bola iná. Šila sa zo 4 pól

Kacabajka – vrchná horná časť – zdobený kabátik z tenkej látky s dlhými rukávmi, zapásal sa do sukne

Oplecko – je ako kacabajka, ale má krátke rukávy Pruslačok – spodná cast odevu, nosila sa pod kacabajku

Pruslak – lajbík, obliekal sa na oplecko a kacabajku, nemal rukávy, starší bol z látky a krátky, siahal po prsia, neskôr bol štrikovaný z vlny

Rékľa – vrchný kabátik s dlhými rukávmi a malým stojačikom okolo hrdla

Blúzna – vrchná cast odevu, začala sa nosiť po 2. svetovej vojne. Mala dlhé rukávy a vpredu i vzadu po 8 zvislých záhybov. Obliekala sa na kacabajku a na gecelu

Curclík – nosili ho staršie ženy do kostola. Mal dlhé rukávy, malý golier, zapínanie vpredu a bol z pevnej čiernej látky

Kožúšok – z ovcej kože, s krátkymi rukávmi, okolo drieku mal volán – fodru

Ručník na hrdlo – nosili ho ženy aj dievky na kacabajku. Na spodnom okraji mal strapce, na sviatok a bežný den sa líšil materiálom i výzdobou

Ženska tradicionalna nošnja u Kovačici

Ženska narodna nošnja u Kovačici se održala do danas i deo je svakodnevnog odevanja starijih žena. Mlade žene i devojke nošnju oblače samo pri svečanim prilikama. Tradicionalna nošnja imala je više vrsta- njegov gornji i donji deo sačinjavan je od više dopuna i to od donjih ka gornjim delovima. Razlikovalo se svečano oblacčenje od radnog odela, razlike su uočavane i u razvojnim stadijumima narodnih odela.

Women’s traditional costume in Kovačica

Women’s folk costume has been kept in Kovačica until the present and is a part of common clothing of elder women. Young women and girls wear the costume only on special occasions. Traditional women’s costume had more layers with numerous costume upper and lower parts. Festive costume di_ ered from the working one and di_ erences can be seen also in development stages of the folk costume.

Mužský tradičný odev

Košela a širokie biele gati, ktoré nosili muži na bežný den aj vo sviatok, boli základnými súčiastkami starodávneho odevu. Mužský ľudový odev podliehal zmenám rýchlejšie ako ženský. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa nosili vyšívané košele s predkom – s krížikovou výšivkou na hrudi, golieri i zápästkoch. V 50. a 60. rokoch boli populárne slovenskie košele, na hrudi vyšívané modrým alebo červeným pamokom. Biele gati postupne nahradili cierne úzke súkenie pantalvoni so zapínaním na bokoch a neskôr širšie cierne nohavice dnešného strihu. Pôvodné názvy súciastok mužského ľudového odevu:

Rékla – cierny mužský kabátik s dlhými rukávmi so zapínaním na hrudi. Zamatová (baršánová) rekla bola nezdobená, kanafasovú na rukávoch a zápästiach zdobil baršánik a šujtáš.

Grudniak – vrchná cast mužského odevu z ovcej kože zafarbenej do žlta so zapínaním na ľavom ramene a ľavom boku. Mladší muži ho nosili zdobený, starší bez zdobenia.

Kožuch – bol z ovcej kože, dlhý po kolená, mal dlhé rukávy, malý golier a zdobené vrecká.

Bekeš – vrchný kabátik z čierneho súkna podšitý kožušinou.

Bundáš – dlhá kožušinová halena s veľkým golierom z kožúška mladých jahniat bola urcená do velkej zimy.

Detský tradičný odev

Deti – chlapci aj dievčatá predškolského veku – chodievali v kabani. Mali aj dve-tri, v nedeľu nosievali tú najnovšiu. Kabana bola široká 4 póly, na hrudi bola nazberaná ako kacabajka, ale zapínala sa na chrbte. Dlhá bola po päty. Pod vrchnou kabanou sa nosila spodná, bez rukávov. Deti do 4 rokov mali na hlave čepcek. V zime mali dievčence na hlave ručník aj zimný ručník, chlapci čapku. Od nástupu do školy chodili deti v rovnakom oblečení ako dospelí.

Muška tradicionalna nošnja

Mušku narodnu nošnju danas u Kovačici muškarci ne nose. Košulja i široke bele pantalone koje su nosili muškarci i radnim danima i praznikom bili su osnova svakodnevnice tradicionalnog odevanja. Muška narodna nošnja podlegala je izmenama brže nego ženska. 30 god. i 40 god. XX veka nosili su se vezene košulje- ručni rad križnim prošivanjem na grudima, kragni i manžetama. 50-tih i 60-tih god. bile su popularne tzv. slovacke košulje. Bele pantalone postepeno su zamenile crne uske pantalone sa zakopčavanjem sa strane a kasnije široke crne pantalone današnjeg stila. U sadašnjosti muška tradicionalna nošnja uglavnom se čuva u garderobi folklornih sastava i možemo je videti samo pri njihovim nastupima.

Dečija tradicionalna nošnja

Deca – dečaci i devojčice predškolskog uzrasta nosili su široke haljine. Imali su ih po dve-tri a u nedelju su nosili najnoviju. Te haljine su bile široke, na grudima su bile skupljene a zakopčavale su se na ledjima. Bile su dugačke do peta. Deca do 4 godine nosili su na glavi turban. Zimi su devojčice nosile marame a dečaci kape. Od polaska u školu deca su nosila isto oblačenje kao o odrasli.

Men’s traditional costume

Men in Kovacica don’t wear the traditional costume today. Shirt and wide white trousers worn by men on common as well as festive days were the basic parts of the ancient dress. Men’s folk costume changed more often than women’s. In thirties and forties of the 20th century they wore embroidered shirts with criss-cross pattern on chest, collars and wrists. In the _ fties and sixties so called Slovak shirts were popular. White trousers were gradually replaced by the black tight trousers with button fastening on the sides and later by wider black trousers of today’s style. Today the men’s traditional costume can be seen only on performances of the folklore group.

Children’s traditional costume

Children – preschool boys and girls wore wide clothes. They had two or three and on Sunday wore the newest one. The dress was wide and pu_ ed on the chest but was fastened on the back. Children under 4 wore bonnets. Girls wore scarfs and boys hats in the winter. Children were dressed like adults since their school age.

Svadba

Svadobné zvyky Slovákov v Kovačici a susednej Padine, ktoré si priniesli z pôvodnej vlasti na Dolnú zem a tu uchovali po stáročia, dokazujú archaický pôvod svadobného zvykoslovia, aké sa už na Slovensku v živej podobe nevyskytuje. Medzi archaické prejavy patrí samotné trvanie svadby, ktorá sa ešte nedávno konala tri dni, svadobné obrady i samostatné hostiny v obidvoch svadobných domoch, ako aj rozsiahle vinše a príhovory významných osobností, ktoré svadobný obrad posúvajú v nádhernom deji...

Pítanke – pytačky sa konajú ako prvý krok smerujúci k svadbe. Doposiaľ v sobotu vecer prichádzajú do domu rodičov budúcej nevesty spolu aj 12 pytači. Pytač má za úlohu predniesť svoju žiadosť o ruku budúcej nevesty. Súčasťou pytačkovej slávnosti je bohatá večera a zábava so spevom.

V nedeľu po pytačkách sa aj v dome mládenca usporadúva pítanková hostina. Dôležitým potvrdením daného sľubu je istota – záruka, zásnubný dar. Je uložená na čestnom mieste v dome budúceho ženícha až do sobáša a pred čepčením nevesty ju svokra vráti. Ak sa snúbenci rozídu, istota sa vracia.

Ak sa tak stane z viny dievčaťa, mládenec istotu roztrhá a rozvešia ju pred domom dievčaťa... Svadobní rodičia po pytačkách pripravia zoznam svadobných funkcionárov a hostí. Už 1–2 mesiace pred svadbou osobne pozývajú najdôležitejšie osobnosti svadobného obradu. 3–4 týždne pred obradom pozývajú mládenec a dievča svojich priateľov a rodinu za družbov a družice. Svadobný obrad až do súčasnosti v oboch svadobných domácnostiach – u ženícha aj nevesty - riadia dôležité osobnosti: Starejší – koordinátor celej svadby, je v kontakte so všetkými úcastníkmi svadby. Má na starosti privítanie hostí, modlitby, odobierky, svedectvo pri sobáši, zbierku penazí...

Kuchárka – má na starosti prípravu svadobných jedál, pomáhajú jej ženy z rodiny a susedstva. V posledných rokoch túto funkciu preberá kuchár z povolania

Komoráši – zodpovední muži v strednom veku z bližšej rodiny ci susedstva, ktorí dohliadajú a pripravujú nápoje pre družbov a obsluhujúcich

Svatke – mladšie ženy, ktoré majú viac úloh: ženíchove svatky odchádzajú k neveste po výbavu a preberajú ju od mladuchiných svatiek. Jedna z mladuchiných svatiek odchádza pred sobášom s družicou do domu ženícha, aby mu na oblečenie prišila pierko. Svatky z oboch strán delia dary deťom do 12 rokov. Svatky mladuchy ju počas svadobných obradov čepčia.

Družice a družbovia – slobodné dievčence a mládenci z rodiny a najbližšieho okolia mladuchy aj ženícha – svadby sa zúčastňujú a úlohy si plnia v tej rodine, ktorá ich na svadbu pozvala.

Svadobná muzika - každá zo svadobných rodín si včas zabezpečí svadobnú muziku, ktorá sprevádza mnohé z úkonov počas svadby. Dobrý muzikanti hrajú nie len do tanca, ale aj do spevu a sú dôležitou zložkou pri svadobných sprievodoch, ako aj pri zobúdzaní svadobných hostí.

Po pozvaní všetkých spomínaných osobností môžu začat jednotlivé neodmysliteľné kroky smerujúce k samotnej svadbe:

Volanie – pozývanie na svadbu 2 dni pred svadbou. Družbovia od ženícha s pozvánkami a vínom odídu do domu mladuchy, kde pozvú jej rodinu na svadobný obrad. Po úvodných obradoch hlavný mladuchin družba a ženíchov zvác odchádzajú pozývať osobne svadobných hostí.

Vážený a chválitebný kráľ Šalamún Medzi mnohými sentenciami povedal i tieto slová: „Beda človeku samotnému, ktorý by upadol do nemoci A nemal by ho kto pozdvihnúť.“ Tak aj tento náš mládenec umienil svoj stav pozmeniť A do stavu manželského kresťanským spôsobom vstúpiť. A že si on túto vec sám od seba nevie začať ani dokonať, Preto sa ponajprv opiera o Pána Boha A po druhé na svojich dobrých a verných priateľov. Takže by sa vám netiažilo do jeho príbytku prijsť A jeho svätému sobášu vyprevadiť. To on preto Vás prosí a žiada. Dobrý deň.

Svadba

Svadbeni običaji Slovaka u Kovačici i susednoj Padini koje su sačuvali iz svoje matične zemlje i preneli u svoju donašnju postojbinu i to održavali vekovima dokazuju arhaično poreklo svadbenih običaja kakve više u Slovačkoj u stvarnom životu ne srećemo. Medju arhaične pojave spada samô trajanje svadbe, koja je još do nedavna trajala 3 dana, svadbeni obredi i samostalne gozbe u obadva svadbena doma kao i dugački recitali i govori poznatih ličnosti koji svadbeni obred održavaju u prelepoj atmosferi...

Wedding

The wedding traditions of Slovaks in Kovačica and neighboring Padina brought from their homeland to the Lower Land and kept for centuries prove their ancient origin that doesn’t exist in Slovakia today. The duration of the wedding that lasted for three days, wedding ceremony and feasts at homes of both wedding families, long felicitations and speeches of important _ gures belong among the ancient traditions..

Svadobné zvyky

Zabíjačka – v dávnejšom období sa konala v 1. deň svadby, dnes sa koná v deň volania na svadbu, teda dva dni pred zaciatkom svadby. Kedže hostiny sú doposiaľ pripravované svojpomocne v domácnostiach svadobných rodičov, je zabezpečenie dostatku čerstvých potravín dôležitou súčasťou.

Vozenie duchnov – v den sobáša pred očami celej dediny prevážali výbavu nevesty na kočoch, vozoch či saniach. V cele kolóny sa viezol ženích so svatkami a muzikou. Dnes sa výbava preváža v prvý svadobný den na traktoroch do nového príbytku mladomanželov a vystavuje na obdiv svadobným hosťom.

Svadobné dary majú doposiaľ mnoho podôb. Hodnotné bývajú dary svadobných hostí mladomanželom, ako dar dáva svokra neveste tradičný obradný odev, do ktorého sa nevesta prezlečie po začepčení. Každé odovzdávanie daru je spojené so zvláštnym vinšom či obradom.

Svadobné jedlá – počas dvojdnovej svadby sa podáva spolu 6 chodov jedál: piatková vecera, obed v sobotu pred sobášom, olovrant v sobotu vecer okolo 21. hodiny, ktorý sa nazýva havranka. Hlavná vecera sa podáva o polnoci zo soboty do nedele, v nedeľu ráno o 8.00 sa podávajú raňajky a svadobná hostina sa končí nedeľným obedom.

Piatková zábava – 1. den svadby zacína vecerou, na ktorej bývali prítomní len bližší príbuzní, dnes sú prítomní všetci pozvaní svadobní hostia. Po veceri odchádzajú svadobní hostia sprievodom po dedine do domu mladuchy, kde sa spolocne zabávajú. 1. den svadby koncí v skorých ranných hodinách.

Sobášny den – 2. den je najdôležitejším svadobným dnom. V tento den sa konajú najdôležitejšie obrady – skorá ranná modlitba. Družbovia privádzajú a špeciálnym vinšom predstavujú svadobnú muziku, prichádza starejší, ktorého príhovorom a spevom nábožných piesní začína svadobný obrad: hlavného družbu slávnostne odprevadia k mladuche, aby oznámil presný cas sobáša. Do domu ženícha sa naopak vypravia mladá svatka a družica, ktoré odnesú ženíchovi pierko a tiež so slávnostným vinšom mu ho odovzdajú. Organizáciu odchodu na sobáš v dome nevesty preberá oddávač. Po týchto obradoch nasleduje slávnostný obed v oboch svadobných domoch a po obede odobierka. Po odobierke odchádzajú sprievody svadobcanov za spevu a hry muzikantov na sobáš, kde sa obe svadobné skupiny aj ženích a nevesta stretávajú. Po sobáši odchádzajú svadobcania do domu nevesty. Až po skoncení všetkých vinšovaciek prichádza na rad odobierka nevesty od jej rodicov, poďakovanie ženícha rodičom nevesty – všetko znova spojené s mnohými vinšami a nábožnými piesňami. Po odobierke odchádza svadobný sprievod do domu ženícha – už aj s nevestou.

Hostia nevesty ostávajú v dome jej rodicov... Aj príchod nevesty do ženíchovho domu je spojený s mnohými želaniami a obradmi. Po chvílke prichádza družba a svieckovým tancom odvádza nevestu do miestnosti, kde sa prezlečie do tradičného odevu – daru od novej mamóšky – a kde ju začepčia.

Takto prezlečená spolu so ženíchom začína nosiť na stôl a obsluhovať hostí vo svojom novom domove...

Zobúdzári - mladí svadobníci so svadobnou muzikou a často na traktore odchádzajú do tých domov, kam sa stiahli unavení svadobčania za oddychom či nebodaj spánkom. Spevom a hudbou svadobčanov zobudia a dovedú ich naspät na svadobnú zábavu.

Tretí den svadby - nedeľa je posledným svadobným dňom, záverečnou spoločenskou udalosťou je nedeľný obed, podávaný znova v obidvoch svadobných domoch.

Detská svadba – je to starý spôsob zábavy detí v letných mesiacoch. V čase nedeľného oddychu za pomoci rodičov si deti pripravia ako hru svoju detskú svadbu, ktorá dodržiava všetky časti tradičnej svadby. V posledných rokoch pripravili v Kovacici rekonštrukciu Detskej svadby, ktorej sa zúcastnujú desiatky detí. Zo štyroch strán prichádzajú do centra Kovacice štyri svadobné sprievody. Detskí úcastníci na svadbu tradicnými vinšami pozývajuÅL a aj v priebehu svadby sa tradicné vinše používajú. Už prvý rok 2007 zaznamenalo aj v súčasných svadobných obradoch návrat mladých ludí k svadobnému zvykosloviu ich predkov.

Svadbeni običaji

Prosidba je prvi korak koji prethodi svadbi. U subotu uveče dolaze u kuću roditelja buduće mlade više gostiju kao i familija budućeg mladoženje. Prosioc posle uvodnih stihova izgovara svoju želju i prosi ruku svoje izabranice. Sastavni deo ovih prosidbenih svečanosti je bogata večera i zabava sa pesmom. U nedelju posle prosidbe se i u kući mladoženje organizuje gozba. Garancija datog obećanja je sigurnost- verenički dar buduće neveste mladoženji. Svadbene obrede i pripreme rukovode poznate ličnosti kojima su ceo tok poverile obadve familije. Koordinator cele svadbe je stari svat. On ima za zadatak da izrazi dobrodošlicu gostima, molitve, prosidbu, prisutnost na venčanju, skupljanje novaca … Pripremu svadbenih jela organizovale su poznate kuvarice, pića donose i paze da ga ne ponestane tzv. komoraši- poverljivi ljudi iz familije ili komšiluka. Razne obredne uloge su poveravane mladim ženama iz oba tabora- svatkinje. One su prisutne pri prosidbi, preuzimaju opremu mlade, kite mladoženju svadbenim perom, spremaju mladu… Prosidba, pozivanje gostiju kao ni svadbeni obredi ne mogu se zamisliti bez drugarica i drugova u paru- slobodnih devojaka i momaka iz najbliže okoline mladog para. Oni pomažu u pripremama, kite prostorije, poslužuju za vreme svadbene gozbe a pre svega prate nevestu i mladoženju pred oltar. Od prvog dana na svadbenim obredima svira svadbena muzika, odnosno dve - u svakoj familiji po jedna. Bitan deo svadbenih priprema je pozivanje na svadbu. Dva dana pre svadbe u kućama neveste i mladoženje se okupljaju prijatelji i prijateljice. Od mladoženje odlaze drugovi sa pozivnicama i vinom u kuću mlade gde pozivaju njenu rodbinu na svadbeno veselje. Tamo ih već čekaju drugarice sa svadbenim perima. Posle uvodnih obreda glavni mladin družbenik i mladoženjin pozivar odlaze i lično pozivaju svadbene goste. Klanje svinja – nekada se obavljalo prvog dana svadbe i do danas je obavezno, kada se gozba priprema u ličnoj režiji u domaćinstvima svadbenih roditelja neveste i mladoženje. Vožnja posteljine (dunja)– su na dan venčanja pred očima celog prevozili miraz mlade na kočijama, kolima ili saonicama. Svadbeni darovi imaju mnogo sličnosti. Svekrva daje snaji tradicionalnu obrednu nošnju u koju se nevesta presvlači posle skidanja svadbene nošnje. Snaja daje poklon svekrvi i mladoženji. Svadbeni gosti donose poklone u obliku kolača, živine, kafe... Predaja tih poklona je obično spojena sa stihovima, pesmom, čestitkama ili obredom. Svadbena gozba – se sastoji od 6 delova: večera u petak, ručak u subotu pre venčanja, užina nazivana havranka u subotu veče oko 21 sat. Večera se poslužuje posle ponoći, u nedelju u 8 sati je doručak a svadbena gozba se završava nedeljnim ručkom.

Wedding habits

Wooing is the _ rst step leading to the wedding. The groom and his family comes to the future bride-to-be parents’ house on Saturday evening where he makes his proposal in verses. Ostentatious wedding reception and singing follow. On Sunday after the wooing there is another feast prepared. Certainty is the only guarantee of the given promise – engagement present of the bride-to-be to the groom. Important _ gures chosen by families managed the wedding preparation and ceremony. The best man coordinates the whole wedding. He takes care of ceremonial guests welcoming, prayers, wedding witnesses, money collecting..

Famous cooks keep an eye on the preparation of dishes and responsible men from the family or neighborhood prepare the drinks. Younger women of both camps are charged with various ceremonial tasks. They assist at wooing, take care of the “bottom drawer”, decorate the groom with the wedding feather and bride with headdress.. All parts of the ceremony wouldn’t be possible without bridesmaids and broom’s friends – single girls and boys – friends of the newlywed couple. They help with preparations, rooms decorations, serve the wedding guests but most of all accompany the bride and groom to the altar. Two wedding bands – for both families are present since the _ rst day of the wedding ceremony. They accompany many parts of the ceremony, they play for dancers and singers, wake the wedding guests at the bridal procession. Calling – invitations to the wedding is an important part of the wedding preparations. Two days before the wedding bridesmaids and broom’s friends meet in the houses of bride and groom. Son in- law’s friends leave for the bride’s house with invitations and vine where they invite her family to the wedding ceremony. There are bridesmaids waiting with decorating feathers. After introductory ceremonies the main bridesman and groom’s best man leave to invite the wedding guests personally. Pig slaughter – it used be done on the _ rst wedding day and it is necessary even today as the the feasts are prepared by self-help in homes of the wedding parents of both the bride and groom. Eiderdown ride – on the wedding day and in front of the eyes of the whole village trousseau of the bride was moved on carriages, hayracks or sledge. Wedding presents have many forms. Mother- in-law gives the bride the ceremonial costume, which she puts on after her headdress. The bride gives the present to mother-in-law and broom. Wedding guests bring presents such as cakes, poultry, co_ ee... At the handing over there are verses recited or special ceremonies done.

Wedding feast – consists of 6 dishes: Friday dinner, Saturday lunch before wedding, snack called havranka on Saturday evening around 9 PM o’clock. The dinner is served only at midnight and breakfast on Sunday at 8. The wedding feast _ nishes with Sunday lunch.

Začiatky kovačickej Evanjelickej a.v. cirkvi Len čo si Kovačičania v prvých rokoch po založení osady vystavili domy, ale i školu a faru, začali sa prípravy na stavbu prvého Božieho chrámu. Už od začiatku roku 1805 – teda dva roky po založení obce – figurujú v príjmoch položky na stavbu. Podľa záznamov o výdavkoch stavba prvého chrámu trvala rok a celú prácu viedli domáci.

Prvým farárom v Kovačici bol Ján Basalides, ktorý prišiel spolu s osadníkmi z Ečky, kde pôsobil od roku 1792. Kurátormi cirkevného zboru za jeho účinkovania boli Pavel Žolnaj, Jozef Vereský, Ján Bulík, Štefan Takáč, Pavel Jesenský a Ďuro Litavský. Ján Basilides pôsobil v Kovačici 10 rokov a takmer celý tento čas bol aj banátskym dekanom. Po jeho smrti 7. decembra 1813 si Kovačičania zvolili za duchovného pastiera prvého padinského farára Martina Hamaliara. Do Kovačice prišiel 20. februára 1814 a pôsobil tu 21 rokov – aj ako dekan a neskôr konsenior banátskych cirkevných zborov. Za svoju prvú úlohu si určil postavenie nového chrámu. Základný kameň bol položený 10. októbra 1824, mnoho práce urobili cirkevníci svojpomocne. Ďalším významným kňazom v Kovačici bol Matej Ambrózy, inštalovaný 1. októbra 1837. Kovačičania ho volali Pán farár Maco. Tento učený a svedomitý kňaz bol prvým seniorom banátskeho seniorátu. V Kovačici postavil novú faru a s ňou súvisiace ďalšie budovy. Slúžil tu 32 rokov. V období po jeho smrti, ktoré bolo poznačené zrušením Vojenskej hranice v roku 1875, nastupuje obdobie maďarizačných snáh.

Bolo to dňa 19. oktÛbra 1828. roku, keď práca neúnavnych ľudských rúk, ovocie veľkej obetavosti, horlivosti a vytrvalej túžby, odovzdané bolo Hospodinu, Jemu posvätené – a odovzdané i vtedajšiemu pokoleniu a aj budúcim, aby v ňom čerpali silu k celoživotnej službe Božej.

(Čaplovič, s. 111)

Počeci Kovačičke Evangeličke a. v. crkve

Samo što su Kovačičani prvih godina posle formiranja svojih naselja sagradili kuće ali i školu i parohiju počeli su sa pripremom izgradnje prvog hrama Božijeg. Već od početka 1805 god - znači dve godine od nastanka naselja- postoji u prihodima stavka za izgradnju crkve . Na osnovu spiska o troškovima izgradnja prvog hrama trajala je godinu dana i celu izgradnju vodili su domaći ljudi. Prvi sveštenik u Kovačici bio je Ján Basalides koji je došao zajedno sa ljudima iz Ečke gde je radio od 1792 godine. Službenici crkvenog zbora za vreme njegovog delovanja bili su Pavel Žolnaj, Jozef Vereský, Ján Bulík, Štefan Takáč, Pavel Jesenský i Ďuro Litavský. Ján Basilides službovao je u Kovačici 10 godina i skoro svo ovo vreme bio je i banatski dekan. Posle njegove smrti 7. decembra 1813 god Kovačičani su izabrali za svog duhovog vodju prvog padinskog sveštenika Martina Hamaliara. U Kovačicu dolazi 20. februara 1814 god i tu ostaje 21 godinu- i kao dekan a kasnije kao konsenior banatskih crkvenih zborova. Za svoj prioritetni zadatak on je postavio izgradnju novog hrama. Kamen temeljac bio je položen 10. oktobra 1824 god, mnogo poslova su uradili sami crkveni službenici. Sledeći poznati sveštenik u Kovačici bio je Matej Ambrózy imenovan 1. oktobra 1837 god. Kovačičani su ga zvali Gospodin sveštenik Maco. Ovaj učeni, savesni i vredni sveštenik bio je prvi senior banatskog seniorata. U Kovačici izgradjuje novu parohiju kao i ostale prateće objekte. Služio je tu 32 godine. Za vreme posle njegove smrti koje je bilo označeno ukidanjem Vojne granice 1875 godine nastupa period madjarizacije.

Beginnings of Kovačica’s Protestant church

Soon after Kovačiča’s people founded the village and built their houses, school and parish they started to prepare the building of the first church. Since 1805 they were collecting the money for it. According to the records the construction work lasted for one year and was done by the natives.

Ján Basalides was the first priest who came to Kovačica in 1792 with Ečka settlers. During his presence Pavel Žolnaj, Jozef Vereský, Ján Bulík, Štefan Takáč, Pavel Jesenský and Ďuro Litavský were the churchwardens of the parish. Ján Basilides stayed in Kovačica for 10 years and during this time he was also the Banat’s dean. After his death on December 7th 1813 the people of Kovačica elected Martin Hamaliar – the first Padina’s priest their pastor. He arrived to Kovačica on February 20th 1814 and stayed there for 21 years serving as dean and later as a consenior of Banat’s parishes. He set his first goal to build a new temple. Its cornerstone was laid on October 10th 1824. Matej Ambrózy was another important priest installed in Kovačica on October 1st 1837. People called him Priest Maco. This learned, diligent and assiduous priest became the first senior of Banat’s seniorat. He built the new parish and other related buildings. He served in Kovačica for 32 years. After his death marked by the abolition of the military border in 1875 comes the era of Hungarization.

Kovačický proces a Ján Čaplovič Na prelome 19. a 20. storočia žilo v Kovačici 4546 obyvateľov, z nich bolo 4141 Slovákov. V období maďarizačného tlaku sa cirkevná vrchnosť snažila dosadiť do slovenskej obce maďarského farára, čo však cirkevný zbor neprijal. Odmietli až 24 kandidátov a napokon si sami za farára vyvolili Jána Čaploviča, ktorý bol po dlhom úsilí Kovačičanov 13. novembra 1904 vrchnosťou schválený.

Ján Čaplovič sa narodil 5. októbra 1876 v Jasenovej na Orave. Po vysvätení sa stal kaplánom v Turčianskom Sv. Martine. Do Kovačice prišiel v decembri 1904. Od začiatku sa usiloval nielen o prosperitu zboru, ale celej obce. Kovačica v týchto rokoch napredovala aj národne, čo sa ukázalo aj pri poslaneckých voľbách v rokoch 1905 a 1906. Kovačičania po dohode medzi Srbmi a Slovákmi za svojho spoločného národnostného kandidáta do parlamentu zvolila Dr. Slavka Miletića. Dôsledkom bolo zosilnenie maďarizačných snáh. V januári 1907 farárovi Čaplovičovi šestnásť Kovačičanov odovzdalo žiadosť, aby sa raz mesačne konali bohoslužby v maďarčine. Podobný príkaz prišiel od biskupa Scholtza. Napriek umiernenému stanovisku Čaploviča sa radikálna časť cirkevného zboru rozhodla 5. mája 1907 zmariť maďarské bohoslužby spevom slovenských nábožných piesní. V turíčnu nedeľu sa už ani Čaplovičovi nepodarilo spevavý protest utíšiť. Do kostola vtrhli palicami a revolvermi ozbrojení prívrženci maďarských bohoslužieb s hlavným slúžnym na čele. Nasledovala bitka, do ktorej sa zapojili aj žandári a potom zatýkanie... Za prekazenie bohoslužieb bolo obžalovaných 106 veriacich, z nich 97 aj odsúdili. Súdne pojednávania trvali takmer rok. Pri obhajobe príkladne spolupracovali slovenskí i srbskí advokáti Miloš Krno, Igor Beniac, Ludevít Mičátek, Ján Petrikovich a Dušan Bošković, Emilijan Bogosavljević. Súčasne prebiehal cirkevný súd s Jánom Čaplovičom. 24. júna 1907 bol zbavený kňazského úradu. Počas dva a pol roka trvajúceho súdneho procesu sa o milovaného kňaza starali vďační Kovačičania. V októbri roku 1907 došlo k podobným udalostiam v Černovej pri Ružomberku...

V kovačickom procese za celý slovenský národ prehovoril kovačický ľud, ktorý svojím statočným chovaním, svojou neohrozenou vierou v seba samého, vo svoju spravodlivú vec a v lepšiu budúcnosť dokázal, že je slovenský národ hoden lepšieho osudu... V októbri roku 1907 došlo k podobným udalostiam v Černovej pri Ružomberku...

Po návrate farára Čaploviča do úradu čakala zbor náročná úloha – obnovenie chrámu a dostavba veže podľa plánov Milana Harminca. Ján Čaplovič spoločne s Dr. Jánom Petrikovichom sa podieľali aj na zriadení samostatného slovenského banátskeho seniorátu, ktorý vznikol 27. októbra 1920. Ján Čaplovič podlomený chorobou zomrel 5. marca 1925. Po jeho pohrebe praskol veľký zvon kovačického kostola.

Kovačički proces i Ján Čaplovič

Na prelazu 19 i 20 veka živelo je u Kovačici 4546 stanovnika a od toga 4141 Slovaka. U periodu pritiska madjarizacije crkveni vrh želeo je u Slovačka naselja dovesti madjarskog sveštenika ali to crkveni zbor nije prihvatio. Odbili su čak 24 kandidata i napokon su za sveštenika sami izabrali Jána Čaploviča koji je posle duže upornosti Kovačičana 13. novembra 1904 god imenovan i od strane vrha. U januaru 1907 god Čaploviču je 16 Kovačičana predalo molbu da se jedanput mesečno bogosluženje obavi na madjarskom jeziku. Slična naredba došla je i od biskupa Scholtza. Bez obzira na umeren stav Čaploviča, radikalni deo crkvenog zbora odlučuje 5. maja 1907 god ometati madjarska bogosluženja pevanjem slovačkih duhovnih pesama. U turičnu nedelju (Duhovi) ni Čaplovič nije uspeo da utiša raspevani protest. U crkvu upadaju pristalice madjarskih bogosluženja naoružani palicama i pištoljima sa glavnim vodjom službe na čelu. Sledila je bitka u kojoj su učestvovali i žandari i kasnije dolazi do zatvaranje... Za ometanje bogosluženja bilo je optuženo 106 vernika a od njih 97 su bili osudjeni. Sudska ročišta su trajala skoro godinu dana. Branioci su primerno saradjivali i to slovački i srpski advokati Miloš Krno, Igor Beniac, Ludevít Mičátek, Ján Petrikovich i Dušan Bošković, Emilijan Bogosavljević. Ujedno se vodio i crkveni sud sa Jánom Čaplovičom. 24. juna 1907 god bio je razrešen svešteničke funkcije. Za vreme 2,5 godine trajućeg sudskog procesa o voljenog sveštenika su se postarali zahvalni Kovačičani. U oktobru 1907 god dolazi do sličnih dešavanja u Černovej kod Ružomberka...

Kovačica trial and Ján Čaplovič

At the turn of the 19th and 20th centuries there were 4546 inhabitants living in Kovačica out of which 4141 were Slovaks. During Hungarization pressure the church leadership tried to install Hungarian priest to the Slovak parish. The parish refused him as it did 24 other candidates finally choosing the priest Ján Čaplovič. The church leadership finally approved him on November 13th 1904. In January 1907 16 inhabitants of Kovačica asked the priest Čaplovič to have the services in Hungarian once a month. Bishop Scholtz issued similar order too. In spite of Čaplovič’s moderate attitude the radical part of the parish decided to thwart Hungarian service by singing the Slovak religious songs on May 5th 1907. On the Pentecost Sunday Čaplovič could not silence the singing protest. Supporters of Hungarian services armed with sticks and revolvers stormed into the church. The clash with police and arrests followed... 106 faithful were accused for thwarting the services with 97 sentenced. The trial lasted for almost a year. Slovak and Serbian advocates Miloš Krno, Igor Beniac, Ludevít Mičátek, Ján Petrikovich, Dušan Bošković and Emilijan Bogosavljević exemplarily cooperated in defending the accused. At the same time the ecclesiastical court with Ján Čaplovič took place. He was removed from office on June 24th 1907. Thankful people of Kovačice took care of the beloved priest during the trial lasting two and a half years. In October 1907 similar events took place in Černová near Ružomberok...

Dr. Ján Bulík

významný organizátor krajanského hnutia a prvý predseda Matice slovenskej v Juhoslávii

Svoju antifašistickú činnosť neprerušil ani začiatkom roku 1941 a pokračoval v nej aj v okupovanej a rozdelenej Juhoslávii. Odchod do emigrácie odmietol slovami: „Myslíš, že by Jano Bulík bol schopný dezertovať? Navyše keď je zle? Keď ste si vy republiku dali bez toho, žeby ste o ňu bojovali, je to vaša vec. Ale žiaden Juhoslovan to neurobí. Ani ja.“

Ján Bulík sa narodil v Kovačici 1. januára 1897 v sedliackej rodine. Jeho matka Júda a otec Fero Bulík patrili v roku 1907 v tzv. Kovačickom procese medzi najhorlivejších odporcov proti maďarizačnému tlaku. Ján Bulík navštevoval srbské gymnázium v Novom Sade, potom študoval právo v Pécsi a Belehrade, doktorát obhájil v Záhrebe. Po ukončení štúdií vykonával advokátsku prax v Novom Sade a v Belehrade. Bol aj úspešným športovcom – rekordérom v behu na 100 metrov a dvojnásobným majstrom Juhoslávie v skoku do diaľky.

Do politického života vstúpil ako vysokoškolák hneď po skončení prvej svetovej vojny, keď v banátskych dedinách zakladal národné rady. Keď v roku 1929 kráľ Aleksander I. Karadjordjević zrušil ústavu, rozpustil parlament a zastavil činnosť politických strán, Ján Bulík zvolal v novembri 1929 do Nového Sadu poradu predstaviteľov slovenských kultúrnych a cirkevných inštitúcií. Cieľom bolo dosiahnuť zastúpenie Slovákov v novom organizačnom usporiadaní v Dunajskej bánovine. Vznikol tak Poradný výbor Slovákov Dunajského bánstva a za jeho predsedu bol zvolený Ján Bulík.

O potrebe Matice slovenskej v Juhoslávii sa uvažovalo už v 20. rokoch minulého storočia – ale vtedajšia politická situácia nebola priaznivá pre zrealizovanie tohto cieľa. Až vznik Poradného výboru Dunajského bánstva predznamenal nové možnosti. Keď potom slovenský národovec Samuel Baláž vo svojom testamente zanechal 40 000 dinárov na budovu Matice slovenskej, začalo sa pripravovať založenie Matice slovenskej. Ján Bulík sa stal predsedom jej prípravného výboru a na ustanovujúcom valnom zhromaždení 15. augusta 1932 v Báčskom Petrovci bol zvolený za predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii. V roku 1935 sa funkcie predsedu Matice vzdal a venoval sa politickej práci.

Ako vedúca osobnosť vojvodinských Slovákov sa Dr. Ján Bulík už koncom roku 1938 dostal do víru politických udalostí nielen v Juhoslávii, ale aj v ČSR, ktorej sa ako svojej druhej vlasti nikdy nevzdal. Od septembra 1939 mnohí slovenskí a českí antifašisti odchádzali do západoeurópskych krajín práve cez Juhosláviu – aj cez jeho advokátsku kanceláriu. Dr. Bulík zabezpečoval emigráciu organizačne aj finančne. Svoju antifašistickú činnosť neprerušil ani začiatkom roku 1941 a pokračoval v nej aj v okupovanej a rozdelenej Juhoslávii. Odchod do emigrácie odmietol. Pričinením nemeckej spravodajskej služby padol do rúk Gestapa. Bol väznený a mučený v belehradskej väznici Glavnjača, v pražskej Pečkárni a na jeseň 1941 ho odsúdili a transportovali do koncentračného tábora Mauthausen. Ako právnik požadoval dodržiavanie medzinárodných dohovorov aj v koncentračnom tábore, a tak strohý záznam v úmrtnom liste uvádza, že Dr. Ján Bulík, zomrel na „zápal pľúc“ 30. januára 1942.

Zakladáme Maticu slovenskú so sídlom v Petrovci, ktorej cieľom bude: drobnou prácou medzi ľudom zošľachťovať jeho ducha, dávaním možností kultúrnym pracovníkom podporovať čím dokonalejšie naše zrenie, ktoré by vedelo plne poukázať na pravú podstatu nášho snaženia, splácajúc tak iba dávny sen našich prorokov od Kollára a Štúra až po Hviezdoslava... Zakladáme síce samostatnú Maticu, v skutočnosti však budeme sa pokladať za juhoslovanský odbor Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine. Tým je už daný aj program Matice...

Dr. Ján Bulík

poznati organizator krajanskog pokreta i prvi predsednik Matice Slovačke u Jugoslaviji

Ján Bulík se rodio u Kovačici 1. januara 1897 god seoskoj porodici. Njegova majka Júda i otac Fero Bulík spadali su 1907 god u tzv. Kovačickom procesu medju najžešće pristalice otpora i to protiv pritiska madjarizacije. Ján Bulík je pohadjao srpsku gimnaziju u Novom Sadu, posle studirao pravo u Pečuju i Beogradu, doktorat branio u Zagrebu. Posle završetka studija obavio je advokatsku praksu u Novom Sadu i Beogradu. Bio je i uspešan sportista- rekorder u trčanju na 100 metara i dvostruki prvak Jugoslavije u skoku u dalj. U politički život ulazi kao fakultetski obrazovan odmah posle završetka prvog svetskog rata u banatskim selima osniva narodne odbore. Kad je 1929 god kralj Aleksandar I. Karadjordjević ukinuo ustav, raspustio parlament i zabranio aktivnosti političkih stranaka, Ján Bulík saziva u novembru 1929 god u Novom Sadu sednicu predstavnika slovačkih kulturnih i crkvenih institucija. Cilj je bio omogućavanje formiranja zastupništva Slovaka u novoj organizacijskoj strukturi u Dunavskoj banovini. Tako nastaje savetodavni odbor Slovaka Dunavske banovine i za njenog predsednika izabran je Ján Bulík.

O potrebi Matice slovačke u Jugoslaviji razmišljalo se već 20-tih godina prošlog veka- ali tadašnja politička situacija nije bila povoljna za realizaciju tog cilja. Tek nastanak Savetodavnog odbora Dunavske banovine pruža nove mogućnosti. Kad je slovački rodoljub Samuel Baláž u svom testamentu poklonio 40 000 dinara za zgradu Matice slovačke počelo se sa pripremama za osnivanje Matice slovačke. Ján Bulík postaje predsednik njenog pripremnog odbora i na ustanovljenoj narodnoj skupštini 15. avgusta 1932 god u Bačkom Petrovcu biva izabran za predsednika Matice slovačke u Jugoslaviji. 1935 god napušta funkciju predsednika Matice i prelazi u politički život.

Kao vodeća ličnost vojvodjanskih Slovaka Dr. Ján Bulík krajem 1938 god upada u vrtlog političkih dešavanja ne samo u Jugoslaviji nego i u ČSR koje se kao svoje druge domovine nikad nije odrekao. Od septembra 1939 god mnogi slovački i češki antifašisti odlaze u zapadnoevropske države upravo preko Jugoslavije- i preko njegove advokatske kancelarije. Dr. Bulík obezbedjuje emigraciju organizacijski i finansijski. Svoju antifašističku delatnost ne prekida ni početkom 1941 god i nastavlja u njoj i u okupiranoj i podeljenoj Jugoslaviji. Odlazak u emigraciju ne prihvata. Zaslugom nemačke obaveštajne službe pada u ruke Gestapoa. Bio je zatvoren i mučen u beogradskom zatvoru Glavnjača, u praškoj Pečkarni a u jesen 1941 god ga osudjuju i transportuju u koncentracioni logor Mauthausen. Kao pravnik borio se za pridržavanje medjunarodnih dogovora i u koncentracionom logoru a u zapisu u smrtovnici Dr. Jána Bulíka piše da je umro 30. januara 1942 god zbog zapaljenja pluća.

Dr. Ján Bulík

important organizer of compatriot movement and first secretary of Matica Slovenská in Yugoslavia

Ján Bulík was born in Kovačica on January 1st 1897 in a peasant family. His mother Júda and father Fero Bulík belonged among the most ardent opponents against Hungarization in the so called Kovačice trial in 1907. Ján Bulík attended Serbian grammar school in Novi Sad, then studied the law in Pécs and Belgrade, defended his doctorate in Zagreb. After he finished his studies he set up the practice in Novi Sad and Belgrade. He was also a successful sportsman and record breaker in 100 m sprint and double champion of Yugoslavia in the long jump.

He entered the political life as a university student right after the end of the World War I, when the national councils were established in the villages of Banat. In 1929, when the king Aleksander I. Karadjordjević abolished the constitution, dissolved the parliament and ceased the activity of political parties Ján Bulík summoned the meeting of the Slovak cultural and religious institutions representatives to Novi Sad in November 1929 to reach the representation of Slovaks in the new organizational system in Banat region. They founded the consultative body of the Danube Banat Slovaks with its new chairman Ján Bulík.

The need of Matice slovenská in Yugoslavia was considered in the twenties of the past century – but the then political situation wasn’t favorable for realizing this goal. Only the foundation of the consultative body of the Danube Banat Slovaks ushered in new opportunities. After the Slovak patriot Samuel Baláž left 40 000 Dinars for the building of Matica slovenská in his will they started with preparations to found Matica slovenská. Ján Bulík became the chairman of the preparation committee and on August 15th 1932 at the founding meeting in Báčsky Petrovec he was elected the chairman of Matica slovenská in Yugoslavia. In 1935 he gave up this post and dedicated his life to political work.

As a leading figure of Vojvodina Slovaks Dr. Ján Bulík came into swirl of political events by the end of 1938 not only in Yugoslavia but also in Czecho-Slovakia, which he never gave up as his second homeland. Since september 1939 many Slovak and Czech antifascists fled to western European countries through Yugoslavia – even through his solicitor’s office. Dr. Bulík organized the emigration also financially. He didn’t interrupt his antifascist activity even in early 1941 and continued in the occupied and divided Yugoslavia. He refused to emigrate. Thanks to German intelligence he fell into the hands of Gestapo. He was imprisoned and tortured in Belgrade’s prison Glavnjača in Prague’s Pečkárna and in the autumn 1941 he was sentenced and transported to the concentration camp Mauthausen. As a lawyer he demanded compliance with international agreements also in the concentration camp and thus the brief record in his death certificate says that Dr. Ján Bulík died of pneumonia on January 30th 1942.

Ľudová architektúra

V histórii Kovačice možno nájsť všetky základné objekty dedinskej architektúry, typické pre roľnícke prostredie. Tak ako v minulosti, aj dnes si Kovačičania stavajú domy svojpomocne.

Osídlenie obce Kovačica začiatkom 19. storočia zaznamenáva domy s nosnou konštrukciu z vypletaného prútia, ktorých steny sa „omastievali“ hlinou, cez tzv. nabíjané steny, ktoré vznikali natlačením dobre vymiešanej hliny do drevených rámov (tie sa po dosušení odstránili a použili pri výstavbe ďalších stien) až po domy z nepálených, slnkom sušených tehál. V prvej tretine 20. storočia pribudli stavby z pálených tehál. Pálená tehla umožnila ornamentálne zdobenie fasád. Tento spôsob sa využíva v obci až do súčasnosti. Podobne sa vyvíjalo aj pôdorysné členenie domu – od jednopriestorového domu sa najprv oddelila hospodárska časť, v druhej polovici 19. storočia pokračovalo členenie obytných častí. Koncom 19. storočia sa začal stavať dom, ktorý je priečelím orientovaný kolmo na ulicu a smerom od ulice sú postupne radené predná a zadná izba, pitvor, komora. Pod ňou sa začína stavať z trvácnejších pálených tehál aj pivnica. V predĺžení domu pokračujú hospodárske objekty: stajňa a „šupa“ pre poľnohospodárske náradie. V tom období vzniká aj dodnes zachované presné členenie ulíc v Kovačici, začínajú sa oplocovať dvory a budujú sa murované ohrady so vstupnými drevenými „vrátami“ a „dvercami“.

V prvej polovici 20. storočia, v čase prosperity súkromne hospodáriacich roľníkov v obci, vznikajú prvé výstavnejšie obydlia. Kupujú sa väčšie pozemky, prípadne spájajú dva susedné a začínajú sa stavať domy, orientované pozdĺž ulice – vpredu sú dve aj tri izby vedľa seba, kolmo na ne (na lakeť) v pôvodnej orientácii sú hospodárske priestory. V pokračovaní domu vznikla „sieň“ pre voz a hospodárske náčinie, ako aj samostatný objekt letnej kuchyne. V časoch, keď sa značne zvýšila výroba kukurice, stali sa nevyhnutnou hospodárskou stavbou v každom gazdovskom dvore tzv. „hambáre“, ktoré slúžili na jej uskladnenie. Kukuričné šúľky boli vtedy takmer výhradným palivom gazdovských obydlí a využívali sa aj po nástupe ústredného kúrenia. Do miestnej architektúry postupne prenikajú nepôvodné, zväčša dekoratívne prvky, - aj pričinením remeselníkov, ktorí stavajú domy aj v susedných srbských mestách.  Jedným zo zdomácnených prvkov sú rôzne geometrické obrazce vytvorené z úzkych pálených tehál na podlahách verandy, pitvora či komory.

Dnes sú v Kovačici okrem zachovaných starších typov obydlí aj domy štvorcového pôdorysu, ktoré sa stavali v 60. a 70. rokoch 20. storočia, ale aj nové poschodové budovy.

Narodna arhitektura

O naseljavanju mesta Kovačica početkom 19. veka svedoči i narodna arhitektura, tipična za poljoprivrednu sredinu: od kuća sa nosećom konstrukcijom od pletenog pruća čiji zidovi su se nabacivali glinom preko tzv. nabijanih zidova koji su nastali sabijanjem dobro izmešane gline u drvenim ramovima sve do kuća sagradjenih od nepečenih nego od suncem osušenih cigli. U prvoj trećini 20. veka vidimo i gradjevine od pečenih cigli. Pečena cigla omogućava i ornamentalno ukrašavanje fasada. Ovaj se u mestu koristi sve do današnjih dana.

Slično se odvijalo i namensko odvajanje odn. členjenje doma- od jedno prostornog doma se najpre odvajao privredni deo, u drugoj polovini 19. veka vršilo se členjenje stambenih delova. Krajem 19. veka počelo se sa izgradnjom kuća koji su svojim čelom vertikalno okrenuti ulici a u pravcu od ulice su postupno poredjani gospodarski prostori. U prvoj polovini 20. veka nastaju prva izgradjena naselja. Kupuju se veće parcele i počinje izgradnja kuća, orijentisane uzduž ulice- napred su dve i tri sobe pored sebe, vertikalno od njih su gospodarski prostori. U vremenu kad je značajno povećana proizvodnja kukuruza neophodni su privredni objekti i počinje izgradnja u svakom gazdinskom dvorištu tzv. „ambara“ koji su služili za uskladištenje kukuruza. Kukuruzovina je tada služila za loženje odn. zagrevanje gazdinskih kuća a takodje služila je za grejanje i posle uvodjenja centralnog grejanja.

U mesnu arhitekturu postupno ulaze i netipični većinom dekorativni elementi- i zaslugom zanatlija koji grade kuće i u susednim srpskim mestima. Jedan od odomaćenih elemenata su i razne geometrijske slike pravljene od uskih pečenih cigli na podovima verandi, nadstrešnica ili komora.

Folk architecture

The folk architecture typical for peasant environment such as houses with wicker load-bearing structure with walls “greased” with clay mixed in the wooden frames or houses built from sun-dried adobe bricks prove the settlement of Kovačica village in early 19th century. In the first third of the 20th century the buildings built from the baked bricks appeared that allowed ornamental facades decoration. This style is used until today.

The floor plan developed similarly – at first a utility premise separated from one-space house with segmenting of the living space following in the second half of the 19th century. In the late 19th century they started to build houses turned towards the street with utility premises situated away from it. In the first half of the 20th century the first more impressive dwellings appear. People buy larger lands and start to build houses along the street – there are three rooms in front and utility premises placed perpendicularly to them. During times with significantly higher production of corn so called “hambars” used for its storage became inevitable part of each farmyard. Maize ears were almost the sole fuel and were used even after the introduction of the central heating.

Gradually other mostly ornamental elements such as various geometrical patterns made of slim bricks on the porch floors penetrate the original architecture – partly because of craftsmen building houses in the neighboring Serbian towns.

Roľníctvo

Od založenia obce až do súčasnosti je obrábanie pôdy a dobytkárstvo najdôležitejším zdrojom  obživy Kovačičanov. Obrábanie zeme bolo aj jednou z podmienok pre udelenie súhlasu na usadenie sa na tomto území.

Slováci, prichádzajúci na Dolnú zem začiatkom 19. storočia z menej úrodných oblastí, dostávali k hospodáreniu rôzne pokyny:

Žiaden pozemok, ktorý sa môže obrábať, nesmie zostať pustý a pod oziminy sa musí trikrát preorať. Domy sa musia v poriadku udržiavať,  oziminy sa musia viac zasiať a do Michala dokončiť sejbu. Na siatie sa musí používať najlepšie osivo Letné práce na jar, len čo to počasie umožnÌ, vykonať a okrem kapusty posadiť i rôzne iné druhy zeleniny. Všetci vyšší a nižší kantonálni dôstojníci sa musia postarať, aby každá hraničiarska rodina v závislosti od počtu duší sadila zemiaky, ktorých plochy sa majú z roka na rok zväčšovať. Hraničiarske obyvateľstvo sa musí podnecovať, aby z každého druhu plodín určité množstvá chránilo ako rezervy

(z Kantonálneho regulatívu z r. 1787, článok 108)

Zemljoradnja

Od nastanka naselja sve do današnjih dana je obradjivanje zemlje i stočarstvo najznačajniji izvor egzistencije Kovačičana. Obradjivanje zemlje je bio jedan od uslova za dodeljivanje saglasnosti za naseljavanje na ovoj teritoriji.

Posle ukidanja vojne granice, parcele sa kojima je do tada raspolagao car, postaju vlasništvo graničarskih porodica koje su njima gospodarile. Sistem velikih porodica se napušta i parcele se dele pojedinačnim familijama. Posle raspada Austro-Ugarske Kovačica ostaje u Kraljevini Srba, Hrvata i Slovenaca (kasnije menja naziv u kraljevinu Jugoslaviju) gde zakoni zabranjuju sjedinjavanje velikog broja parcela u ruke jednog vlasnika.

Farming

Farming and stockbreeding are the most important sources of Kovačica’s livelihood since its foundation until today. Land cultivation was also one of the conditions to receive a consent to settle in this area.

After the termination of the military border the land until then owned by the emperor became the property of the border families. The system of the large families was abolished and the property was given to the individual families. After the split up of Austria-Hungary Kovačica found themselves in the Kingdom of Serbs, Croatians and Slovenes (later called the Kingdom of Yugoslavia), in which the law prohibited the concentration of disproportionately large areas of land in hands of one owner.

V medzivojnovom období sa rastlinná výroba zredukovala na pestovanie kukurice a pšenice. Ešte v 20. rokoch sa v chotároch Kovačice a susediacej Padiny pestoval aj chmeľ a cukrová repa. Po 2. svetovej vojne v 50. rokoch aj tu vznikajú poľnohospodárske družstvá. V Juhoslávii však hospodári vstupovali do družstva naozaj dobrovoľne a stávalo sa, že i vystúpili. Ani obdobie socializmu tu nedokázalo pretrhnúť hlboko zakorenený vzťah človeka k pôde.

U medju ratnom periodu biljna proizvodnja se reducira na uzgoj kukuruza i pšenice. Još 20-tih godina se u atarima Kovačice i susedne Padine uzgaja se i hmelj i šećerna repa. Posle 2. svetskog rata 50-tih godina i tu se osnivaju poljoprivredna gazdinstva. U Jugoslaviji poljoprivrednici su ulazili u zadruge dobrovoljno a dešavalo se da su ih i napuštali. Ni period socijalizma ovde nije uspeo prekinuti duboko zakorenjeni odnos čoveka ka zemlji.

Between wars the crop farming was reduced to corn and wheat growing. In the 20s they used to grow hop and sugar beet in the regions of Kovačica and neighboring Padina. In the 50s after the World War II they organized co-operatives there. However in Yugoslavia people entered the co-operatives voluntarily and they often left. Even the era of socialism could not break the deep relation of man to the land.

Vzdelanosť a školstvo

Vzdelanosť pokladali prví kovačickí osadníci za rovnako dôležitú, ako svoje náboženstvo. Dolnozemskí Slováci, vtedy ešte žijúci v Ečke, 15. mája 1802 požiadali cisára o Kovačicu. Už o desať dní nato, ako im prisľúbil svoj súhlas, predala evanjelická cirkev novopostavenú budovu školy, aby sa mohlo ihneď začať so stavbou školy v Kovačici – ich budúcom domove.

Budova, v ktorej súčasne so školou vznikala i modlitebňa, bola hlinená. Prvým učiteľom v novej jednotriedke sa stal pomocník farára Basilidesa Ján Šimek. Kovačické deti učil celých 9 rokov. Vyučoval sa tu Lutherov katechizmus, používali sa len dve knihy: Herderov Katechizmus a Hubnerove Biblické histórie. V roku 1818 školu navštevovalo 245 detí, v roku 1832 už 265 detí – a všetky v jednej triede. Školský rok sa začínal v novembri, skúšky pod dohľadom škôldozorcu bývali po Veľkej noci. Zriaďovateľom školy bola po celý čas evanjelická cirkev, cirkevný zbor volil učiteľov a zabezpečoval im plat.

Po zrušení vojenskej hranice koncom 19. storočia školu prevzala obec. Keď roku 1875 padlo rozhodnutie postaviť novú budovu, povolala aj nových učiteľov. Prvý prišiel v roku 1876 Juraj Karlovský. Od roku 1883 tu učil Pavel Rapoš, neskôr aj správca školy. To už mala škola 5 tried a jednu predškolskú skupinu. Vyučoval tu aj evanjelický farár Ján Čaplovič a Ľudovít Kyseľ. V školskom roku 1927/28 bolo v ôsmich triedach spolu 435 žiakov. V kovačickej Murtinovej tlačiarni vyšla v roku 1943 ministerstvom schválená Slovenská čítanka pre 1. a 2. triedu základnej školy v náklade 1 000 výtlačkov. V tom istom roku vznikla aj Štátna zmiešaná meštianska škola, spoločná pre slovenských i srbských žiakov. Od roku 1952 začali snahy o zriadenie Gymnázia v Kovačici, ktoré vyvrcholili až po desiatich rokoch, keď vznikla v Kovačici prvá úplná stredná škola. Dnes tu pôsobí Základná škola Mladých pokolení a Gymnázium Mihajla Pupina.

Obrazovanje i školstvo

Obrazovanje su prvi stanovnici Kovačice smatrali za isto toliko bitno kao i svoju veru. Slovaci iz Vojvodine tzv. Dolnozemski tad još živeći u Ečkoj, 15. maja 1802 god. zatražili su od cara Kovačicu. Već posle 10 dana prodala je evangelička crkva novoizgradjenu zgradu škole kako bi se odmah moglo početi sa izgradnjom škole u Kovačici- njihovom budućem domu.

Zgrada u kojoj je istovremeno sa školom nastala i molitvenica bila je glinena. Izučavao se tu Luterov katehizam i korišćene su samo dve knjige- Herderov Katehizam i Hubnerove Biblijske istorije. 1818 god školu je pohadjalo 245 dece, 1832 god već 265 dece- i svi u jednom razredu. Školska godina je počinjala u novembru a ispiti pred školskim nadzornikom bili su posle Uskrsa. Škola je tokom celog perioda bila pod upravom evangeličke crkve, crkveni zbor je birao učitelje i obezbedjivao im plate.

Posle ukidanja vojne granice krajem 19. veka školu preuzima opština a 1875 god izgradjuju novu zgradu i biraju nove učitelje. Tada škola već ima 5 razreda i jednu predškolsku grupu. Tu je predavao i evangelički sveštenik Ján Čaplovič. Školske godine 1927/28 u osam razreda ima zajedno 435 djaka. U kovačickoj Murtinovoj štampariji 1943 god sa dozvolom Ministarstva Slovačke izlazi prva čitanka za 1 i 2 razred osnovne škole u tiražu 1 000 primeraka. Od 1952 god nastaje ideja o izgradnji gimnazije u Kovačici koja je uspešno realizovana posle deset godina kad u Kovačici nastaje prva potpuna srednja škola. Danas tu postoji osnovna škola Mlade generacije i gimnazija Mihajla Pupina.

Education

First Kovačica settlers considered the education just as important as their religion. Slovaks of the Lower Land, at that time li ving in Ečka asked the emperor for Kovačica on May 15th 1802. Ten days later the protestant church sold the newly built school in order to start the construction of school in Kovačica – their future home.

The building including the prayer room were made of clay. To teach Luther’s catechism only two books were used: Herder’s Catechism and Hubner’s biblical history. In 1818 245 children attended the school and in 1832 it was 265 – all in one classroom. School year started in November and children made their exams after Easter. During its existence the protestant church was the school authority that elected teachers and secured their wages.

After the abolition of the military border in the late 19th century the village overtook the school and decided to build a new one in 1875 and employed new teachers. At that time the school had 5 classes and one preschool group. Ján Čaplovič - the protestant priest also taught here. In the school year 1927/28 there were 435 pupils in eight classes. In 1943 the Ministry approved Slovak reading-book for the 1st and 2nd class of the elementary schools was published in Murtin’s printing office with 1 000 impressions. In 1952 the effort to found a grammar school in Kovačica began successfully resulting after ten years. Today there is the elementary school of Young Generations and Mihajl Pupin Grammar School.

Rodinný život

Po mnohé generácie život roľníka v Kovačici smeroval a aj dnes smeruje predovšetkým k dosiahnutiu úspechov v poľnohospodárstve. Vzťah roľníkov k poľu i k dobytku sa doposiaľ odzrkadľuje v rodinnom živote. Práci na poli sa prispôsoboval celý rodinný život – ale aj naopak: v rodinnom živote sa uchovali prvky odrážajúce všadeprítomné hospodárske činnosti. Keď sa narodilo dieťa, položili ho na kožuch, aby bolo kučeravé. Chlapcovi dali do rúk bič, aby mal čo poháňať, keď narastie. Dievča dostalo Tranoscius, aby bolo pobožné a múdre – ale aj ihlu a niť, aby bolo šikovné. Keď išli krstiť dievča, trikrát sa vrátili z ulice do domu, aby sa za ním vracali pytači – lebo správny vydaj bol dôležitý pre celý nastávajúci život...

Porodični život

Za mnoge generacije život zemljoradnika je išao a i danas ide ka dostizanju uspeha u poljoprivredi. Odnos zemljoradnika prema njivi i poljoprivredi se i do sada odslikava u porodičnom životu. Rad na njivi bio je odlučujući faktor i odnosio se na celi život porodice a i obrnuto: u porodičnom životu su se sačuvali elementi koji su se odnosili na prisutnost poljoprivrednih aktivnosti.

Kad se rodilo dete, stavili su ga na bundu da ima kovrdžavu kosu. Dečaku su dali u ruke bič da bi imao šta do goni kad poraste. Žensko dete je dobilo Tranoscius kako bi bila pobožna i mudra ali i iglu i konac da bude sposobna. Kad su krstili žensko dete tri puta se vraćali sa ulice u kuću da bi se za devojkom vraćali prosci- zato što je dobra udaja bila veoma bitna za ceo život...

Family life

For many generations the farmers’ goal in Kovačica was to be successful in agriculture. The relation of farmers to fields and cattle influences the family life to these days. The family life tailored the work on the field and vice versa: the elements reflecting omnipresent working activities have been kept until the present time.

When a baby was born they laid it on a fur coat in order to have a curly hair. A boy was given a whip in order to have a cattle to run when he gets older. A girl was given Tranoscius in order to be religious and wise – but also a needle and thread in order to be skillful. When baptizing a girl, people returned from the street to the house three times so that wooers would return – because a good marriage was important for the future life...

Spoločenský život mládeže

sa sústredil na sviatočné dni a večery dní pracovných. Prvé zoznámenia boli sprevádzané vzájomnými návštevami – mládenec dával najavo svoj záujem o dievča klopaním na oblok, pozývajúc ju na stretnutie... O dovolenie však musel žiadať rodičov dievčaťa. Vrcholom spoločenského života boli tanečné zábavy, ktoré sa konali v niektorej z kovačických krčiem. V Siromovej krčme bola kugláreň –kolkáreň, v Štimlerovej tanečná sála, krčmy mali aj Chrťanovci a Matúchovci, ďalšia bola na stanici... V 30. rokoch 20. storočia prichádzal do Kovačice na tanečné školy tancmajster, ktorý učil mládež „moderné tance“.

Staroba a smrť

bola kedysi chápaná oveľa prirodzenejšie, ako dnes. Život vo viacgeneračných rodinách doposiaľ zabezpečuje nepretržitú úctu a starostlivosť dospelých detí o starnúcich rodičov. Úcta je aj súčasťou všetkých úkonov sprevádzajúcich mŕtveho na ceste do večnosti. V Kovačici doposiaľ dodržiavajú staré zvyky – otvoria okno, aby jeho duša mohla odísť, zastavia v dome všetky hodiny, zrkadlá zakryjú čiernymi ručníkmi. Mŕtveho umyjú a oblečú do sviatočného odevu, topánky mu neobujú, ale položia k nohám. Do truhly vkladajú veci, ktoré mal rád, aby sa po ne po smrti nevracal – bibliu, paličku, okuliare...

Društveni život omladine

vodio se u praznične dane a večeri u radne dane. Prvim poznanstvima su sledile uzajamne posete – lupanjem na prozor: mladić je u slučaju interesovanja išao kući svoje devojke i kucao na prozor sa namerom da dobije dozvolu od njenih roditelja za sastanak... Vrhunac društvenog života su bile igranke koje su održavane u jednoj kovačičkoj krčmi.

Starost i smrt

bili su u prošlosti mnogo prirodniji nego danas. Život u velikim višegeneracijskim porodicama do sada obezbedjuje stalnu brižljivost odrasle dece za svoje stare roditelje. Oni su sve do duboke starosti neodvojivi deo porodica i ujedno izvor mudrosti i primaoci poštovanja. Brižljivost i nega se starim ljudima pruža i onda kad su stari i nemoćni, poštovanje je osnovna karakteristika koje se mrtvome odaje i posle njegove smrti.

Social life of youth

concentrated on festive days and evenings of working days. First acquaintances were accompanied with mutual visits – young man showed his interest in a girl by knocking on a window askign a girl for a date... although he had to ask the girl’s parents for permission. Dancing evenings held in one of Kovačice’s pub were the peak of the social life.

Old age and death

were seen in the much more natural way than today. Adult children secure the life of elderly parents in families with more generations. Respect is a part of all the rituals accompanying the dead on his/her way to eternity. People of Kovača still stick to the old habits – they open a window so that the soul of the dead can leave, they stop all clocks in the house and cover the mirrors with black towels. They wash the dead and cloth him into the festal costume, they put the shoes next to his feet. They put things he liked (bible, stick, glasses) to the coffin so that he doesn’t return after his death.

Maliari z Kovačice

Ktosi nazval insitné umenie výdatným prúdom  živej vody, ktorý môže mať regeneračnú funkciu aj pre iné výtvarné oblasti. Potvrdzujú to svojimi obrazmi aj členovia chýrnej kovačickej enklávy naivného maliarstva. Títo slovenskí maliari-sedliaci patria k vrcholným zjavom insitného umenia a zahŕňajú ich aj najužšie pojaté encyklopédie svetového insitného maliarstva. Maľované príbehy, bystré obrázky rojace sa z hláv hútajúcich maliarov-sedliakov, obdivujú ľudia na všetkých kontinentoch. Kovačičania vniesli do rozprávkového sveta insitnej maľby novú originálnu iskru, akýsi okysličujúci prvok a pôsobivý štýl. Na pestrej mape svetového naivného umenia má táto dedina charakter ozajstnej metropoly.

Ivan Melicherčík, Maliari z Kovačice

Slikari iz Kovačice

Neko je za naivu rekao, da je ona poput obilnog strujanja žive vode, koja ima sposobnost sa regeneriše i ostale umetničke sfere. Potvrdili si to, svojimi delima, i članovi čuvene kovačičke grupe. Ovi slovački slikari-seljaci su ono vrhunsko u naivnoj umetnosti, spominju se čak i u najosnovnijimenciklopedijama svetske naivne umetnosti. Oživljene priče, jasne slike, koje se u rojevima rađaju iz glava kontemplativnih slikara-seljaka, su decenije predmet interesovanja na svim kontinentima. Kovačičani su u bajan svet naivnog slikarstva uneli novu, originalnu iskru, osveževajući elemenat i stil koji ostavlja dubok utisak. Na šarolikoj mapi svetske naivne umetnosti ovo selo ima karakter prave metropole.

Painters from Kovačica

Someone has denoted naive art as an abundant stream of aqua viatae that may have a regenerative effect on other branches of art. Pictures of the famous Kovačica enclave of naive painting art’s members are the evidence of it. These Slovak naive painters-farmers belong to the top quality of naive painting art and they are not omitted in any encyclopaedias of the world naive painting. Stories in paintings, clever scenes coming out from the heads of painters-farmers are admired by people in all continents. The Kovačica naive painters have imprinted a new, sparkling dimension into the world of naive painting, a kind of oxygenating element and impressive style. On a colourful map of the naive painting art, this village is a true metropolis.

Martin Jonáš

Narodil sa v roku 1924 v Kovačici, kde aj zomrel v roku 1996. Maľovať začal v roku 1945. Ako sedliak dôverne prenikol do všetkých tajov dedinského života a pôsobivo ich pretavil na maliarske plátno. Mierou talentu a maliarskej imaginácie patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov svetového insitného umenia. Bol vynikajúcim kresliarom. Kompozícia a hĺbka každého jeho obrazu je obdivuhodná a neopakovateľná. Vystavoval po celom svete na vyše 300 samostatných i kolektívnych výstavách. Je laureátom vysokých medzinárodných ocenení.

„Všetko sa to začalo, keď som ako malý šarvanec sedával pod veľkým remeselníckym stolom môjho otca – kožušníka. Často sa u nás schádzali na kus reči ľudia z dediny i z okolia. Počúval som tie rozhovory, dozvedal sa smutné i veselé veci o živote v Kovačici, o ťažkej práci Slovákov v Amerike, čo je bieda, choroby, hladomory, neúroda, čo je radosť. Boli to moje univerzity. V hlave sa mi rojili predstavy a ja som to musel zo seba dostať von. Začal som maľovať.

Samozrejme, nie hneď na plátno. Kreslil som na zvyšky papiera, na škatule od soli a poškuľoval, ako otec mieša farby na kožuchy. To bol môj prvý vážny kontakt s maľbou. Otec krášlil sedliacke kožuchy pestrými farbami, a tak som to skúsil aj ja a výsledkom bola bitka. Raz som na papier nakreslil obrovský kožuch jedného tučného sedliaka, ktorý si ho nechal u otca opraviť. Z oboch rukávov vytŕčali hlavy mojich sestier a z goliera vykúkala bratova hlava. Sedliak však v kresbe poznal svoj kožuch, urazil sa a sťažoval sa otcovi. Jeho zauchá boli vlastne mojím prvým komplimentom. Zaťal som vtedy zuby a povedal som si, že sa stanem maliarom...“

Martin Jonáš

Rodio se 1924. u Kovačici gde je i umro 1996. Nesvakidašnjim talentom i slikarskom maštom spada medju najznačajnije predstavnike svetskog naivnog slikarstva. Sa slikanjem je počeo 1945. godine. Kao seljak verno je pronikao u sve tajne seoskog života i neobično uverljivo ih prelio na slikarsko platno. Bio je virtuozan crtač. Kompozicija i dubokoumnost ideje svake od slika je neponovljiva. Izlagao je širom sveta na više od tristo samostalnih i kolktivnih izložbi. Nosiocem je visokih medjunarodnih umetničkih priznanja. Martin Jonašev život je oscilovao medju štafelajem i njivom. Svaka slika je bit, esencijom doživljaja sa prostranih banatskih ravnica. No centralnim motivom je uvek čovek. Radi kosača slika polje, njivu, radi starog čoveka seljačku peć. Likovi na slikama su uvek nalik groteskama. Malih glava a ogromnog nesrazmernog tela, šaka i stopala nadljudski velikih. Njegova osobitost u okviru kovčičke grupe slikara je okarakterisana i njegovim širokim vidicima i strastvenim intersovanjem za istoriju i kulturu slovačke manjine koja u Banatu živi više od dva veka. Pisao je pesme, ilustrovao knjige, izdao deset zbirki grafika i crteža, skupljao je slike, knjige i stare slovačke časopise. Martin Jonáš je istovremeno bio slikarom, pesnikom i filozofom. Imao je urodjen slikarski instinkt. Svaka slika ima duboku ideju, emotivan naboj, jasnu logiku, brilijantan crtež, nešto nostalgije ali i kakvu dosetku. Neobična inventivnost i simbolika su se stapale u virtuoznom predvidjanju dogadjaja. Nije bio samo Kovačičanin i velikan slovačke kulture - uvek je bio realista i humanista u svom svetu medju njivom i paletom.

Martin Jonáš

He was born in 1924 in Kovačica and died there in 1996. He belongs among the most talented and imaginative representatives of the world naive painting. He started to paint in 1945. As a farmer, he knew all details of village life and presented them very impressively in his pictures. He was perfect in drawing as well as in composing his pictures, they were unique. He exhibited his pictures all over the world having more than three hundred solo and collective exhibitions. He is laureate of many international art rewards. Life of this gifted artist oscillated between his easel and his fields. Each his picture is full of essence of large Banát plain. In the centre of his pictures is always a man. For a mower he paints meadows, for an old man a stove... Figures in his pictures look like those in grotesques: they have small heads and extremely big hands and feet. He was exceptional also in history and culture of the Slovak minority living in Banát for two centuries. He wrote poems, illustrated books, issued ten collections of graphic letters and drawings, he collected pictures, books and old slovak periodicals. Martin Jonáš was a painter, poet and philosopher. He was gifted with a painting instinct. In his pictures there was always a powerful idea, emotianal drive, explicit logic, perfect drawing, a bit of nostalgy, but also humour. Extraordinary invention and symbols are combined with unique presentation. This most famous man from Kovačica and a great man of the Slovak culture was always a realist and a humanist - a man standing between field and pallet.

Zuzana Chalupová

Narodila sa v roku 1925 v Kovačici, tam aj zomrela v roku 2001. Vychodila päť tried základnej školy. Prvú výstavu svojich obrazov mala v roku 1964. Jej umelecký vzostup a najmä prienik na medzinárodnú scénu bol veľmi rýchly.

V čase, keď zakladatelia kovačickej školy – Martin Paluška, Ján Sokol, Michal Bíreš, Ján Knjazovic, bratia Veňarskí, Martin Jonáš boli už dávno slávni a mali za sebou dlhý zoznam samostatných výstav, objavila sa medzi nimi v roku 1964 Zuzana Chalupová. Bola prvou ženou v Kovačici, ktorá ihlu a niť zamenila za štetec a farby. Stolárova dcéra začala zapĺňať vodovými farbami biele hárky papiera relatívne neskoro, bezmála 40-ročná. Prechod od výšiviek k maliarskemu stojanu nebol vecou okamžitej nálady, ale výsledkom dlhoročného rozhodovania sa. Štetec ju dráždil roky... Zuzana Chalupová bola vzácna a šľachetná žena. Mnohé obrazy, ako aj finančné čiastky venovala na humanitné ciele. Jej dary šli na fond UNICEF, UNESCO, na zbierky pre utečencov, hladujúce deti, na dobročinné akcie Červeného kríža a ďalších charitatívnych organizácií.

Namaľovala takmer 3000 obrazov a usporiadala okolo stovky vlastných výstav. Jej obrazy žijú predovšetkým svetom šantiacich detí. Zachytávajú atmosféru a kolorit dediny plnej detvákov, ich smiechu, hier. „Deti som maľovala od začiatku. Nemala som svoje, tak som sa s nimi tešila na obrázkoch. Dospelých maľujem rovnako ako deti.“

Zuzana Chalupová

Rodila se 1925. u Kovačici gde je i umrla 2001. Ispohadjala je pet razreda osnovne škole. Prvu izložbu svojih radova je imala 1964. Njen umetnički rast, naročito proboj na medjunarodnu scenu je bio neobično brz. Naslikala je već skoro tri hilijade slika i sve je bliža cifri od oko sto samostalnih izložbi. Prvom je ženom u Kovačici koja je iglu i konac zamenila slikarskom četkom i bojama. Obojeno videnje nosi duboko u sebi. “Svoj lični stil sam sama izbrusila, imala sam vlastite predstave i načine izražavanja, nisam precrtavala ni od koga. Ispred svakog praznog platna se osećam slobodna poput ptice, ne pratim nikakve uzore, slikam šta poželim, kako znam i kako je to u mojim mogućnostima,“ kaže gospodja Zuzana. Njene slike žive ponajviše kroz svet nestašne dece. Beleže atmosferu i kolorit sela punog mladog sveta, njihov smeh, igre. “Decu sam od početka slikala. Nemajući vlastitu, radovala sam im se na platnu. Na isti način slikam i odrasle. “ Bitan, sastavni deo njenog stvaralaštva su radovi sa religijskom tematikom, ali čak i na ovima deca imaju glavnu reč. Slikarka iz Kovačice posmatra svet beskrajno čistim, tako reći, očima deteta dajući svom stvaranju pečat neodoljivosti. Slike su joj obišle ceo svet, a u njene knjige se zaljubilo hiljade dece i odraslih.

Zuzana Chalupová

She was born in 1925 in Kovačica where she also died in 2001. She finished five slasses of basic school. The first exhibition of her pictures was in 1964. Her development as an artist and especially her penetration to international art stage was surprisingly fast. She has painted so far nearly 3.000 pictures presenting them in nearly one hundred exhibitions. She is the first woman in Kovačic who prefers brush and paints to a needle and thread. Her colourful vision was deeply rooted in her inside. “I have brushed up my style myself, I had my own imaginations and my own ways of expression, I didn’t copy anyone. I feel free as a bird when I am standing in front of a white canvas, I don’t have any model, I paint what I want and what I am up to,“ she says. Her pictures are full of playing children. They depict the atmosphere and local colour of the village full of children, their laugh, plays. “I have been painting children since the very beginning. I haven’t got my own children so I take pleasure of painting them in my pictures. I also like to paint the adults.“ Important part of her work are religious pictures but again with children in their centre. This painter views the world trough her sincere as if child’s eyes, and just this makes her pictures so impressive. Her pictures have travelled all world round and thousands of children as well as adults fell in love with her books.

Náhodný obrázok

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

Najviac komentované

Posledné články