Človek vraj žije dovtedy, kým si ho iní pamätajú. A keď sa naňho zabudne, zomrie druhý raz. Mária Vadnalová je teda stále medzi nami, aj keď pozemskú púť dokonala pred tromi desaťročiami. Slovami básnika Paľa S. Bohuša neumrela, lebo živí ju v srdciach ponesú. V srdciach ju ešte mnohí nesieme, zaslúžila si to svojim príkladným, pokorným a obetavým životom. Pochádzala so známej petrovskej Boldockovej rodiny. Otec Slovák, matka Nemka. Po otcovi zdedila príslovečnú slovenskú usilovnosť a pokoru a po matke disciplínu a strohosť. Tak aj pôsobila, akoby odmerane a chladno, a to snáď aj preto, lebo jej život veľa dal, ale aj veľa vzal. To čo jej predsa nedal – schopnosť mať vlastné deti, sčasti kompenzovala prácou s deťmi, ktorým sa venovala nielen povinne v škole, ale aj po hodinách, na rôznych mimoškolských aktivitách. Na poli vzdelávania a kultúry obetavo pracovala celú pracovnú dobu. Pani učiteľka Mária Vadnalová rod. Boldocká, (1905-1993) pôsobila v Kulpíne od 07. 11. 1947 do 31. 08. 1963, keď odišla do výslužby. Počas pôsobenia v kulpínskej základnej škole nacvičovala programy, divadielka, chodievala s deťmi na výlety... V tom čase to nebolo ani trochu ľahké, cestovalo sa pomaly, vlakom a vozmi s konským záprahom. Raz po úpeku, iný raz po daždi či snehu.
Mária (prvá zľava) so svojim prvým manželom Gustávom Boldockým (hore, prvý zľava), vedľa nej sedí sestra Juliana (foto archív Márie Boldockej)
V Kulpíne roku 1958, učiteľka Mária Vadnalová so žiakmi
Napríklad, v roku 1951, ktorý je významným medzníkom v dejinách kulpínskej školy, hoci ešte nebol vynesený zákon o povinnom osemročnom školení, Kulpín začal s osemročným základným vzdelaním. V tom roku učiteľka Mária Vadnalová učila 3. triedu a mala v nej až 50 žiakov. No, vedela si s nimi dať rady. Lebo bola skutočná pani učiteľka, ktorú si žiaci vážili. Keď aj vyšiel zákon, podľa ktorého sa učitelia mali oslovovať so „súdruh", pri nej to akosi nešlo. Pre spoluobčanov a jej bývalých žiakov vždy zostala „pani učiteľka". Hádam aj preto, lebo bola skutočná dáma, vždy akosi dôstojne odmeraná, poriadkumilovná a vždy ochotná pomôcť.
Pochádzala zo známej petrovskej rodiny Samuela Boldockého, obuvníka, ktorého manželka Juliana bola Nemka, rodená Šmitová. Ich najstaršie dieťa, dcéra Mária, zakončila učiteľskú školu v Sombore. Rodina mala päť detí, okrem Márie ešte syna Samuela, obuvníka, Jozefa, ktorý bol učiteľ a školský inšpektor, Ondreja, ten bol obchodník a sestru Julianu, ktorá sa vedela dobre vydať. Mária sa prvýkrát vydala – pritom priezvisko meniť nemusela – za svojho kolegu, učiteľa hudby, Gustáva Boldockého, z ďalšej známej petrovskej Boldockovej rodiny. No spolu prežili iba tri roky. Manželstvo zostalo bezdetné a to bol aj jeden z dôvodov ich rozchodu. Ďalší bol ten, že sa manžel „zahľadel" do jej najlepšej priateľky. Druhýkrát sa Mária vydala za Fraňu Vadnala, Slovinca, matrikára na miestnom úrade. V Kulpíne na hlavnej ulici mali pekný dom s krásnymi záhradami a altánkom. S Fraňom si dobre nažívali, aj keď i toto manželstvo bolo bezdetné. On však pomerne mladý zomrel, v polovici šesťdesiatych rokov a Mária ako vdova a učiteľka na dôchodku potom už úplne sama žila ešte asi 25 rokov. No, vskutku, nebola úplne sama. Najprv pomáhala deťom svojho prvého manžela (ktorý bol v povojnovom období nespravodlivo obvinený z kolaborácie s okupantom, s čím sa nedokázal vyrovnať a spáchal samovraždu) a tie deti, tiež aj deti jej súrodencov, sa neskôr starali o ňu. Zavše k nej niekto z nich zavítal.
Pani učiteľka Mária Vadnalová umrela 19. 03. 1993 a pochovaná je na kulpínskom cintoríne. K 110. výročiu jej narodenia Annamária Boldocká Grbićová napísala esej, za ktorú získala II. Cenu mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život (21.decembra 2015), ktorú si možno prečítať TU:
http://www.kulpin.net/files/29.12.2015-kto_sa_boji_cerveneho.pdf
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)