Literárne okienko

Literárne okienko

LITERÁRNE OKIENKO
 
Vedeli ste že v Kulpíne pôsobil štúrovský básnik Janko Kráľ?
 
Janko Kráľ -„Divný Janko“ –r. 1846 v Kulpíne
 
básnik, významný reprezentant štúrovskej generácie, aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 - 1849, publicista, burič a revolucionár
 
Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka „divný Janko. Patril k samotárom, vedel sa však zaujímať o zložité osudy slovenského národa a prežívať ich s hlbokou účasťou. Jeho poézia bola nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá, lebo vo svojej ľudskej podstate bol burič a revolucionár. Ostáva však reprezentatívnym básnikom slovenského literárneho romantizmu.
--------------------
Júl - september 1846 Kulpín
 
„Ja letím, letím, kým ma nezabijú...“
 
...v kaštieli, voľakedajšom panskom sídle srbskej
statkárskej rodiny Stratimirovićovcov. Tej zemianskej rodiny,
ktorej dcéry tu v lete 1846 prišiel, po svojom dočasnom odchode
z pisárskej praxe u advokáta Vrchovského v maďarskej Pešti
a dunajskej plavbe s liptovskými pltníkmi, podúčať romantický
búrlivák, básnik Janko Kráľ...
Rok 1845 znamenal prvý
v „trojročnici“, plne sa nesúcej v znamení túlavých topánok.
Slovensko a Dolná zem. Najskôr chorvátsky Karlovac a Záhreb,
október až august zase Liptov. Korzujúci po májovej Pešti o rok
neskôr ho môžu vidieť spolu so Štefanom Markom Daxnerom
vstupovať do domu veľkého básnika z turčianskych Mošoviec Jána
Kollára. V lete zas kúpajúci sa v dolnozemskom Kulpíne, kde
trávi chvíle u pravoslavného biskupa Stratimirovića a pôsobí aj
ako rodinný vychovávateľ (čo sa dozvedáme napr. i z listu E.
Škultétyho adresovaného A. H. Škultétymu: „Janko Kráľ, ktorý tú
v Kulpíne cez vakácie popovie i jedného pánovie deti učil, ako
duch nepokojný naraz zmizol...“), v septembri reční na schôdzi
báčskosriemských učiteľov, a koncom mesiaca ho vidieť zas
v Báčskej Palanke. Až do apríla roku 1847 je Kráľov pohyb skrytý
pod rúškom tajomstva, legendy tvrdia, že vtedy ovoňal i exotický
vzduch Besarábie (historického územia medzi riekami Dnester,
Prut a Čiernym morom, v predmetnom čase patriaceho cárskemu
Rusku) a Turecka, čomu nasvedčujú vlastné rukopisné poznámky
zachované v dnešných archívoch. Ktovie...
Igor VÁLEK
www.matica.sk
 
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
 
Úryvok
 
„Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde ta ísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
 
Známeho srbského básnika Lazu Kostića, ktorý bol už v pokročilejšom veku, očarila mladosť Lenky Dunđerskej. Báseň Santa Maria della Salute Laza Kostić napísal v Kulpíne a venoval ju dcére majiteľa kulpínskeho kaštieľu Lenke.
 
Santa Maria della Salute

Oprosti, majko sveta, oprosti
što naših gora požalih bor,
na kom se, ustuk svakojake zlosti,
blaženoj tebi podiže dvor;
prezri, nebesnice, vrelo milosti,
što ti zemaljski sagreši stvor:
kajan ti ljubim prečiste skute,
Santa Maria della Salute.

Zar nije lepše nosit lepotu,
svodova tvojih postati stub,
nego grejući svetsku grehotu
u pepo spalit srce i lub;
tonut o brodu, trnut u plotu,
đavolu jelu a vragu dub?
Zar nije lepše vekovat u te,
Santa Maria della Salute?

Oprosti, majko, mnogo sam strado,
mnoge sam grehe pokajo ja;
sve što je srce snivalo mlado,
sve je to jave slomio ma` ,
za čim sam čezno, čemu se nado,
sve je to davno pepo i pra`,
na ugod živu pakosti žute,
Santa Maria della Salute.

Trovalo me je podmuklo, gnjilo,
al` ipak neću nikoga klet;
što god je muke na mene bilo,
da nikog za to ne krivi svet:
jer, što je duši lomilo krilo,
te joj u jeku dušilo let,
sve je to s ove glave sa lude,
Santa Maria della Salute!

Tad moja vila preda me granu,
lepše je ovaj ne vide vid;
iz crnog mraka divna mi svanu,
ko pesma slavlja u zorin svit,
svaku mi mahom zaleči ranu,
al` težoj rani nastade brid:
što ću od milja, od muke ljute,
Santa Maria della Salute?

Ona me glednu. U dušu svesnu
nikad još takav ne sinu gled;
tim bi, što iz tog pogleda kresnu,
svih vasiona stopila led,
sve mi to nudi za čim god čeznu`,
jade pa slade, čemer pa med,
svu svoju dušu, sve svoje žude,
- svu večnost za te, divni trenute!-
Santa Maria della Salute.

Zar meni jadnom sva ta divota?
Zar meni blago toliko sve?
Zar meni starom, na dnu života,
ta zlatna voćka što sad tek zre?
Oh, slatka voćko tantalska roda,
što nisi meni sazrela pre?
Oprosti moje grešne zalute,
Santa Maria della Salute.

Dve se u meni pobiše sile,
mozak i srce, pamet i slast.
Dugo su bojak strahovit bile,
ko besni oluj i stari hrast:
napokon sile sustaše mile,
vijugav mozak održa vlast,
razlog i zapon pameti hude,
Santa Maria della Salute.

Pamet me stegnu, ja srce stisnu`,
utekoh mudro od sreće, lud,
utekoh od nje - a ona svisnu.
Pomrča sunca, večita stud,
gasnuše zvezde, raj u plač briznu,
smak sveta nasta i strašni sud -
O, svetski slome, o strašni sude,
Santa Maria della Salute!

U crcu slomljen, zbunjen u glavi,
spomen je njezin sveti mi hram.
Tad mi se ona odonud javi,
ko da se Bog mi pojavi sam:
u duši bola led mi se kravi,
kroz nju sad vidim, od ne sve znam
zašto se mudrački mozgovi mute,
Santa Maria della Salute.

Dođe mi u snu. Ne kad je zove
silnih mi želja navreli roj,
ona mi dođe kad njozi gove,
tajne su sile sluškinje njoj.
Navek su sa njom pojave nove,
zemnih milina nebeski kroj.
Tako mi do nje prostire pute,
Santa Maria della Salute.

U nas je sve ko u muža i žene,
samo što nije briga i rad,
sve su miline, al` nežežene,
strast nam se blaži u rajski hlad;
starija ona sad je od mene,
tamo ću biti dosta joj mlad
gde svih vremena razlike ćute,
Santa Maria della Salute.

A naša deca pesme su moje,
tih sastanaka večiti trag;
to se ne piše, to se ne poje.
samo što dušom probije zrak.
To razumemo samo nas dvoje,
to je i raju prinovak drag,
to tek u zanosu proroci slute,
Santa Maria della Salute.

A kad mi dođe da prsne glava
o tog života hridovit kraj,
najlepši san mi postaće java,
moj ropac njeno: „Evo me, naj"
Iz ništavila u slavu slava,
iz beznjenice u raj, u raj!
U raj, u raj, u njezin zagrljaj!
Sve će se želje tu da probude,
dušine žice sve da progude,
zadivićemo svetske kolute,
bogove silne, kamoli ljude,
zvezdama ćemo pomerit pute,
suncima zasut seljenske stude,
da u sve kute zore zarude,
da od miline dusi polude,
Santa Maria della Salute.
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
 
Samuel Čelovský, historik, prekladateľ učebníc, vydavateľ bibliofílií, profesor na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade.
 
Literárna história: Mladosť Félixa Kutlíka,
 
(úryvok)
 
...Voliči kulpínskeho volebného okresu, keďže boli spokojní so svojim poslancom, už v marci 1871, teda rok pred ďalšími voľbami, žiadali Viliama Paulinyho-Tótha, aby sa znova stal jedným z kandidátov na poslanca v tomto okrese. Hoci bol Viliam Pauliny-Tóth veľmi poctený kladným hodnotením svojho poslaneckého účinkovania a povďačný za dôveru svojich voličov, predsa odmietol tento návrh. Rozhodol sa rešpektovať dohodu, ktorú uzavreli Slováci a Srbi v južnej Báčke v polovici šesťdesiatych rokov 19.storočia, podľa ktorej mal v kulpínskom volebnom okrese byť kandidátom národných strán, srbskej a slovenskej, raz Srb a raz Slovák. Teda vo voľbách roku 1872 mali Slováci a Srbi v južnej Báčke hlasovať na kandidáta, ktorého navrhne Srbská národná strana.
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Michal Ďuga , básnik, profesor novinár...toho času hlavný a zodpovedný redaktor týždenníka Hlasu ľudu
 
Báseň o ničom
 
Vždy večer keď ustatý si sadneš
k stolu
a vezmeš túžbu
do zvráskavených rúk
vzniká
báseň o ničom
vtedy keď každým úsmevom potvrdzuješ
seba
a nahou obavou
pred temným zánikom
nebytím prekonávaš život
vzniká
báseň o ničom
a je to predsa báseň o tebe o tvojom
lazúrnom svete
do ktorého si každodenne
túlavé nohy
zapletáš
do ktorého hoci tvrdohlavo
vlastnou hlavou
narážaš
zároveň však
je to báseň o ničom
ktorou sa snažíš aj v pamäti iných
zanechať nejaké stopy
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
 
Dr. Ján Babiak autor knihy
SLOVENSKÉ NÁRODNÉ SLÁVNOSTI 1. - o zvolení v kulpínskom volebnom okrese 26 ročného študentského aktivistu a redaktora Slovenského týždenníka Milana Hodžu za poslanca uhorského snemu píše:
 
...A hrdosť bola o to väčšia, že sa tu, na Dolniakoch, cez Petrovec a Kulpín, do krajinského snemu dostal znovu Slovák, aj vtedy, keď to na Horniakoch len ťažko šlo. Vtedy ešte ani Petrovčania, tak ako aj ostatní voliči, nevedeli, že dali svoj hlas osobnosti, ktorá potom a najmä v novoutvorenom štáte po páde Rakúsko – Uhorska bude hrať rolu najvynikajúcejšieho slovenského politika.
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
 
Anna Čipkárová v mladšom veku aktívne písala poéziu. Jej báseň Víťaziť nemožno sám má iba tri verše.

Víťaziť nemožno sám

Víťaziť nemožno sám.
I vtedy, keď všetkým rozdávame,
Najviac zostáva nám.
 
 
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––- 
 
Vladimir Dorca
 
Vladimír Dorča, charakterizovaný ako „satirik, autor pre deti, novinár v týždenníku Hlas ľudu v Novom Sade" ([V.H.] In: Slovník slovenských spisovateľov Dolnej zeme, 1994, s. 18). Širšej čitateľskej verejnosti je známy predovšetkým ako humorista a reportér.
Narodil sa 23. apríla 1944 vo vojvodinskom Báčskom Petrovci vo vtedajšej Juhoslávii, kde skončil základnú školu a v roku 1964 aj gymnázium. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Umrel 27.júna 2005 v Kulpíne.
Jeho tvorivá púť je spätá predovšetkým so slovenským týždenníkom Hlas ľudu, ktorý vychádza v Novom Sade. Prvý príspevok, humoresku, tu uverejnil už  roku 1964, keď sa stáva pravidelným externým spolupracovníkom. Dorča natrvalo zakotvil v Hlase ľudu 1. apríla 1971. Zo začiatku bol novinár, neskoršie sa stal redaktorom, „umožňujúc týždenníku nadobudnúť svojrázny profil a rozpoznateľnú identitu predovšetkým svojimi reportážami, humoreskami a cestopismi" ([V.V.] In: Dorča, 2001). Vladimír Dorča bol i zástupcom šéfredaktora (1986 - 1988), resp. šéfredaktorom čiže zostavovateľom Národného kalendára (1998 - 2000). Spolupracoval aj s inými slovenskými časopismi v Srbsku a Čiernej Hore, Novosadským rozhlasom a TV Nový Sad. Jeho reportáže a humoresky boli prekladané a uverejňované v rôznych novinách a časopisoch bývalej a súčasnej Juhoslávie, ako aj na Slovensku a v slovenskej tlači v Maďarsku a Rumunsku.
Ako humorista a reportér vydal šesť kníh: Trinásť do tucta (1984), Torta s jedným vajcom (alebo knižka, ktorá sa teší na čitateľa gurmanda) (1995), spolu s Máriou Lučetincovou Rok z rukáva (2000), Moja Austrália? (2001), spolu s bratom Jánom Dorčom Rozmarné reportáže (2001), Dobrodružstvá rytiera Pustého hradu (2003) a Potulky za Ruženkou (alebo rytier Pustého hradu v ošiali mája) (2004).
 
 
 
VLADIMÍR DORČA-
 
Širšej čitateľskej verejnosti je známy predovšetkým ako humorista a reportér - novinár v týždenníku Hlas ľudu v Novom Sade. Pôvodom Petrovčan ale značnú časť života strávil v Kulpíne, kde žil, ako to sám hovorieval : „ ...v Zlatom lonci na konci". 
 
Andrej Čelovský už pri doslove Dorčovej druhej knihy, a platí to pre všetky, vystihol reportérov zámer: „Vlado Dorča mal celkom určite dobrý úmysel, keď sa rozhodol urobiť a knižne vydať výber zo svojej rozsiahlej reportérskej tvorby. Noviny majú krátky život, na obsah sa zabúda. Jediným spôsobom, ako zachrániť to, čo bolo nevšedné, čo pretrváva a nestráca pôvodnú aktuálnosť ani po mnohých rokoch, sú takéto retrospektívne prehliadky tvorby jednotlivých autorov" ([A.Č.] In: Dorča, 1995, s. 113).
 
  Vladimíra Dorčová

            REPORTÁŽ:
 
...už mi koňa sedlajú
 
Možno ste sa už stretli s Dominikom PRUŽINSKÝM, možno ani nie; to je tenjazdec, majster športu zo slovenských Topoľčianok, ktorý na koni, v sedle, niekoľkokrát obcestoval zemeguľu a na koni a s koňmi tancoval dlhšie aj od tých najnáruživejších tanečníkov. Hudba hrala, Dominko do ucha koňovi čosi šepkal, ostrohami ho jemne usmerňoval, v sedle sedel dôstojne, ako uliaty, štíhly vo fraku, s cylindrom na hlave a tancoval na koni valčík...
Bol som zasa v Topoľčiankach. Na štadión som šiel, tam pršalo a hrali futbal. Z tribúny pohľad na susedný športový areál - jazdeckú dráhu. Trávou zarástla. Keď znovu budú chýrne topoľčianske dostihy, trávu ostrihajú a učešú, z rozhodcovskej veže umyjú páperie z odkvitnutých topoľov a keď sa na tribúny zhrnú milovníci jazdectva z bližšieho a ďalšieho okolia, z celého Slovenska a z niekoľkých susedných krajín, Dominko PRUŽINSKÝ sa posadí na čestné miesto, medzi mladých, susedov a kamarátov.
- Po šedivej hlave ma poznajú, - raz mi riekol, - nikto také biele vlasy nemá a kto ma rád, príde za mnou.
Teraz, videl som ho, popod odkvap šiel, paličkou si pomáhal, po rovnom chrbte sa mu viacej ako sedemdesiat rôčkov vyšplhalo a pokým som sa predieral pomedzi kvapky dažďa veľké ako egreše, Dominko už sedel v rohu športovej kaviarničky a čašník pred neho kládol čaj a rum.
- A vieš ty vôbec, - tak sa mi privrával, akoby sme sa len včera naposledy stretali a akoby ma tam akurát čakal, - že som už aj sedlo, čižmy a ostatný jazdecký postroj predal?
- Prvý raz počujem...
- Aj ostrohy, tie, čo mi daroval starý kamarát z Ameriky...
- A koľko si dostal?
Mávol rukou, nalial rum do čaju, lyžičkou pomiešal, chlipol z horúceho nápoja, svoju ťažkú ruku, na ktorej som neraz videl mozole od úzd, položil na stôl a ticho, nevedno, či mne, alebo nahlas sebe, povedal:
- Videl si jazdca bez vlastného sedla, čižiem a ostrôh? Ja som nevidel...veru som nevidel...
Vonku sa futbaloví fanúšikovia nie na dážď, ale na futbal hnevali, hnevy čoraz častejšie pivkom riedili...
- Ešte ti poviem, čoraz častejšie si spomínam na toho môjho prvého koňa... Orange sa volal...tým koňom som bol opantaný...vydrezírovaný kôň to bol, červený...vidím ho, denne sa mi ukazuje...jeho otec bol z Nového Tekova, z tamojšieho žrebčína...keď kôň prišiel po mňa, najprv som niekoľko dní chodil okolo neho, česal som ho, hrivu som strihal, po čele som ho hladkal, ohlavok niekoľkokrát denne kládol na hlavu, zazubadľoval som ho, chvost som mu vyťahoval, uzlil a pozeral som mu do očí... pýtali sa, čože to Dominko v tých konských očiach vidí? Objasňoval som, čo v tých očiach hľadám. Pýtali sa ma, preboha, už si v tých očiach niečo našiel? Pravdaže,...
... videl som úprimnosť, spokojnosť, v očiach som vyčítal jeho charakternosť, charakterný to bol kôň...
A potom...
- Keď ten môj ORANGE v jazdiarni okolo mňa behal, všímal som si jeho pohyby, krok...slovom, pekný to bol kôň. A v jeho pohybe som videl všetko. Odhadol som, ORANGE je akurát pre drezúru. Púšťal som mu hudbu, poviem ti, kone hudbe rozumejú, ak sú to rozumné kone. ORANGE hudbe rozumel. Uši nastrážil a ako chodil okolo mňa, už som videl, z teba tanečník bude.
V dedine rozprávali, že Dominko PRUŽINSKÝ s koňom valčík tancuje. Ešte sa naň neposadil, už valčík...potom som naň vysadol, uzdy trochu pritiahol, lýtkami boky pritlačil, šepkal som mu do ucha, vzpriamil šiju...bože...či to bol koník...
Pri stole sa kamaráti a známi zastavovali. Otázkami nás a ešte všeličím častovali, aj žartovali a pýtali sa:
- Počuj, ty tu s Dominkom o koňoch sa bavíš a si koňa vôbec jazdil?
Dominko namiesto mňa:
- Jazdil, akoby nejazdil, dvanásťzáprah nás viezol, toť s Jankom MIHÓKOM! Nie ako vy, čo len na železnici a na sudoch jazdíte...
Zasmial som sa.
Dominko čosi zašomral.
- Potom sme s ORANGE mali dlhé a únavné tréningy. Slovom a znamením na telo som ho komandám učil...a bol chápavý, vyznačoval sa vytrvalosťou, taktom hudby som ho učil, pochopil... a ľudia sa cez škáry na naše tréningy pozerali, vraveli, Dominko konskej reči rozumie... neviem, koľko prvých miest sme doma a v zahraničí získali... rozbehli sme sa po svete, celých päť rokov som jazdil na ORANGE... ten kôň dostal toľko aplauzov, že... škoda reči, to bolo treba vidieť...
... vtedy sa to stalo, na súťaži tu, v Topoľčiankach. Odrazu koník nemohol stúpnuť na nohu, vedel som, porušný má kopitný nerv... po operácii prišiel vyplašený; skúšali sme krok, ale to už nebol ten elegantný, baletný krok. Bol kratší a meškal.
Drezúrny kôň ORANGE sa dožil pätnástich rokov. Priahali sme ho na majetku? Nie, ORANGE sa stal otcom dobrých koní...
Skončil v bitúnku. Nechcel som byť pritom. Odkázal som im, že chvost z ORANGE chcem mať doma...tam je na stene... Ako to hovoríš? Čo ste z toho chvosta ako deti robili?
- Vrndžalky, majster.
- Odstrihnem niekoľko vlasov z toho chvosta... aj susedovým deťom môžeš vrndžalky urobiť...
Futbalový zápas sa skončil.
Aj ďalej sa lialo ako z krhly.
S Dominkom PRUŽINSKÝM som stúpal popod odkvap. Tam, kde dvere do steny vydlabali, Dominko sa zastavil. Málo miesta, plecom o jeho plece som sa oprel. Vtedy mi povedal:
- Vieš, furt mi po ume lozí jedna oesnička, boha jej...
- Dominko, nehreš, prvý raz počujem, že...
- Keď ho verím, tak ho hreším...ale o tej pesničke ti hovorím, ide tak, že UŽ MI KOŇA VYVÁDZAJÚ... UŽ MI KOŇA SEDLAJÚ... dychovka mi ju potom, keď príde môj čas, ticho zahrá...
Smutní sme potom šli po vlhkom a nerozveselil ma Dominko PRUŽINSKÝ, ani keď povedal:
- Ku mne poďme, dcéra prišla, hubárska jar bola bohatá, niečo nám z húb pod zuby... aj krčah ventlínskeho mám...
Len ma potešil.
 
(zo zbierky reportáží Torta s jedným vajcom, 1995)

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články