Metropolita Stratimirović

Metropolita Stratimirović

Metropolita Stratimirović
a prví riaditelia gymnázia v Sriemskych Karlovciach
 
(Titulok a výber textu autora webovej stránky)
 


Všeobecne je známe, že slovenská enkláva, ktorá v súčasnosti žije vo Vojvodine má v týchto končinách už viac ako 260 ročnú tradíciu a je svojráznym kultúrno-historickým fenoménom, o ktorom znalec tejto problematiky Dr. Ján Sirácky napísal i nasledujúce riadky:
„...Základy slovenského osídlenia v týchto krajoch, kladené najmä v 18. storočí, boli zrejme pevné: Slováci, uvedomelí Slováci tu žijú aj v súčasnosti, dokazujúc akoby navzdoru času a časom, že sa dlho dá žiť mimo starej vlasti či vlasti predkov a nielen zachovávať, ale aj rozvíjať národné (národnostné) povedomie i vlastnú slovenskú kultúru. V tomto ohľade, v porovnaní s inými početnými slovenskými enklávami i diasporami vo svete sú Slováci vo Vojvodine takmer jediní a jedineční...
...
Podľa dr. Jána Siráckeho ...bola dôležitá aj voľba podpredsedu Matice slovenskej Viliama Paulínyho - Tótha za poslanca kulpínskeho volebného obvodu roku 1869, ako výsledok slovensko-srbskej spolupráce datujúcej sa už od roku 1845. Tieto voľby, podľa jeho názoru, znamenali začiatok intenzívnejšieho procesu národného a politického aktivizovania slovenského ľudu na juhoslovanskej Dolnej zemi.
...
...skutočnosť, že historické a kultúrne zázemie nášho národnostného fenoménu, bolo v značnej miere poznačené kultúrnymi stykmi a spoluprácou Slovákov a Srbov, Chorvátov i Slovincov v Uhorsku v 18 a 19. storočí a ich následným spoločným politickým bojom o národnostné práva. V týchto rámcoch, od roku l730, ako vo svojej knihách Dolnozemské obrysy slovenskej sebaúcty a Jugoslovensko – slovačke slavističke veze uvádza akademik Ján Kmeť, protestantskí Slováci, ako spojenci Srbov proti katolíckemu uniatizmu, svoje vyvinuté stredné školy a lýceá, vo funkcii predprípravy, pre evanjelické nemecké univerzity široko otvárali srbským študentom z krajov budúcej Vojvodiny a tureckých krajov neskoršieho srbského kniežatstva, kam zasa, dosť často, k sčasti už oslobodeným Srbom, ako dôverní ľudia pre zachovanie srbských význačností, pozývaní boli vychovávatelia, učitelia, profesori, lekári, tajomníci a iní vzdelaní hodnostári zo Slovenska, skadiaľ boli i prví štyria riaditelia prvého srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach: Ján Gros, Andrej Volný, Karl Rumy a Pavel Magda z Rožňavy a od roku l79l i známy slovenský slavista Pavel Jozef Šafárik, prvý riaditeľ novozaloženého srbského gymnázia v Novom Sade.
Prvým riaditeľom Karloveckého gymnázia (1791 – 1798) bol Ján Gros z Pezinku pri Bratislave. Hneď po založení na tejto škole prednášali iba traja profesori, z ktorých dvaja boli zo Slovenska – vedľa Grosa, Ján Baptista Pajor z mesta Nové Zámky. Mitropolit Stevan Stratimirović, ktorý Grosa pekne prijal, získal v ňom výborného profesora (bol prívržencom Kantovej filozofie a estetiky), pedagóga, ale i spolupracovníka vo vypracovaní (1796) zásad, podľa ktorých by sa výučba na gymnáziu mala konať.
Druhý, dlhodobý, riaditeľ (1798 – 18179 Andrej Volný (Wolný, 1759 – 1827) zo Štiavnice, ako bývalý študent medicíny, v Karlovciach do výučby vniesol antropológiu s hygienou a, ako prírodovedec, rozšíril výučbu botaniky a zoológie a do výučby vniesol i mineralógiu s geológiou, ako i fyziku a astronómiu. Zveľadil i učebné osnovy vnášajúc do nich svoje pokrokové myšlienky o výučbe prírodných vied na základe názornosti, výskumných a zberateľských exkurzií a presne určených fáz v metodickom postupe vo vysvetľovaní učiva a samostatných žiackych výkladov, odpovedí a iných aktivít.
Tretím riaditeľom Karloveckého gymnázia (1817 – 1821) bol Georgije Karlo Rumy (1780 – 1874), ktorý sa podpisoval i ako Dragutin Rumi, alebo len Dragutin. Narodil sa v Iglove (Spišská Nová Ves), v baníckom kraji na východnom Slovensku a bol zo všetkých profesorov a riaditeľov Karloveckého gymnázia najväčším vedeckým formátom, známy a uznávaný v európskom svete ako vedec racionalistického kozmopolitizmu vtedajšej latinskej kultúry, dobrý znalec prírodných vied a klasických jazykov, avšak v užšom prostredí bol považovaný za roztržitého a márnomyseľného človeka „nešikovnej povahy.“ Mitropolit Stratimirović si ho predsa vážil a ochraňoval, ba čo viac bol krstným otcom jeho synom (1818, 1820) a dcére (1821). Príchodom do Sriemskych Karloviec prispel k oživeniu tamojšieho kultúrneho života a jeho spätosti s inými centrami. Rumy sa dopisoval s Jarnejom Kopitarom z Viedne, Jurajom Palkovičom z Bratislavy, Djordjom Magaraševićom z Nového Sadu (ešte pred príchodom do Karliviec) a so Šafárikom, s ktorým sa, spolu s Magaraševićom, Stretával v Sriemskych Karlovciach.
Štvrtým riaditeľom (1821 – 1825) bol Pavel Magda (1770 – 1841) pôvodom z Rožňavy na juhovýchodnom Slovensku. Podobne ako Rumy aj on sa najviac zaoberal ekonomickými a geografickými vedami a ešte pred príchodom do Karloviec, ako profesor a rektor evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici osudovo vplýval na duchovný vývoj neskoršieho básnika a ideológa slovanskej vzájomnosti Jána Kollára (1793 – 1852), ktorý vo svojich Pamätiach z mladších rokov života o ňom hovorí „s najväčšou úctou a s najväčšou vďakou“ ako o človekovi, ktorý má najviac zásluh pre jeho duchovný život.
Žiaľ, keď Magda chcel publikovať nemeckú verziu svojho diela Najnovší štatisticko – geografický opis Uhorska a Vojenskej hranice, vrchnosti, prostredníctvom svojho viedenského cenzora, našli v ňom nebezpečnú secesionistickú propagandu, keďže Magda v tomto diele dal štatistické údaje, z ktorých vyplýva, že je prírodné bohatstvo Uhorska postačujúce, aby bolo sebestačné, vlastne, že môže existovať aj bez rakúskej časti cisárstva, ktorá bola priemyselne vyspelejšia. V tej jedinej konštatácii podozrievavý viedenský cisársky dvor meternichovského absolutizmu našiel dostatočnú príčinu aby, prostredníctvom maďarskej vlády „ hneď a do budúcna“ úplne zakázal evanjelikom, aby boli profesori a riaditelia na pravoslávnych školách, ako i tajomníci v pravoslávnych cirkevných ustanovizniach.
Práca týchto prvých štyroch riaditeľov Karloveckého gymnázia zo Slovenska, ktorí v ňom pôsobili vyše 30 rokov, zanechala hlboké stopy nie iba v kladných tradíciách tejto chýrečnej školskej ustanovizne, ale i vo vývoji srbského školstva vcelku.
Samuel Boldocký

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články