Metropolita Stratimirović

Metropolita Stratimirović

Metropolita Stratimirović
a prví riaditelia gymnázia v Sriemskych Karlovciach
 
(Titulok a výber textu autora webovej stránky)
 


Všeobecne je známe, že slovenská enkláva, ktorá v súčasnosti žije vo Vojvodine má v týchto končinách už viac ako 260 ročnú tradíciu a je svojráznym kultúrno-historickým fenoménom, o ktorom znalec tejto problematiky Dr. Ján Sirácky napísal i nasledujúce riadky:
„...Základy slovenského osídlenia v týchto krajoch, kladené najmä v 18. storočí, boli zrejme pevné: Slováci, uvedomelí Slováci tu žijú aj v súčasnosti, dokazujúc akoby navzdoru času a časom, že sa dlho dá žiť mimo starej vlasti či vlasti predkov a nielen zachovávať, ale aj rozvíjať národné (národnostné) povedomie i vlastnú slovenskú kultúru. V tomto ohľade, v porovnaní s inými početnými slovenskými enklávami i diasporami vo svete sú Slováci vo Vojvodine takmer jediní a jedineční...
...
Podľa dr. Jána Siráckeho ...bola dôležitá aj voľba podpredsedu Matice slovenskej Viliama Paulínyho - Tótha za poslanca kulpínskeho volebného obvodu roku 1869, ako výsledok slovensko-srbskej spolupráce datujúcej sa už od roku 1845. Tieto voľby, podľa jeho názoru, znamenali začiatok intenzívnejšieho procesu národného a politického aktivizovania slovenského ľudu na juhoslovanskej Dolnej zemi.
...
...skutočnosť, že historické a kultúrne zázemie nášho národnostného fenoménu, bolo v značnej miere poznačené kultúrnymi stykmi a spoluprácou Slovákov a Srbov, Chorvátov i Slovincov v Uhorsku v 18 a 19. storočí a ich následným spoločným politickým bojom o národnostné práva. V týchto rámcoch, od roku l730, ako vo svojej knihách Dolnozemské obrysy slovenskej sebaúcty a Jugoslovensko – slovačke slavističke veze uvádza akademik Ján Kmeť, protestantskí Slováci, ako spojenci Srbov proti katolíckemu uniatizmu, svoje vyvinuté stredné školy a lýceá, vo funkcii predprípravy, pre evanjelické nemecké univerzity široko otvárali srbským študentom z krajov budúcej Vojvodiny a tureckých krajov neskoršieho srbského kniežatstva, kam zasa, dosť často, k sčasti už oslobodeným Srbom, ako dôverní ľudia pre zachovanie srbských význačností, pozývaní boli vychovávatelia, učitelia, profesori, lekári, tajomníci a iní vzdelaní hodnostári zo Slovenska, skadiaľ boli i prví štyria riaditelia prvého srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach: Ján Gros, Andrej Volný, Karl Rumy a Pavel Magda z Rožňavy a od roku l79l i známy slovenský slavista Pavel Jozef Šafárik, prvý riaditeľ novozaloženého srbského gymnázia v Novom Sade.
Prvým riaditeľom Karloveckého gymnázia (1791 – 1798) bol Ján Gros z Pezinku pri Bratislave. Hneď po založení na tejto škole prednášali iba traja profesori, z ktorých dvaja boli zo Slovenska – vedľa Grosa, Ján Baptista Pajor z mesta Nové Zámky. Mitropolit Stevan Stratimirović, ktorý Grosa pekne prijal, získal v ňom výborného profesora (bol prívržencom Kantovej filozofie a estetiky), pedagóga, ale i spolupracovníka vo vypracovaní (1796) zásad, podľa ktorých by sa výučba na gymnáziu mala konať.
Druhý, dlhodobý, riaditeľ (1798 – 18179 Andrej Volný (Wolný, 1759 – 1827) zo Štiavnice, ako bývalý študent medicíny, v Karlovciach do výučby vniesol antropológiu s hygienou a, ako prírodovedec, rozšíril výučbu botaniky a zoológie a do výučby vniesol i mineralógiu s geológiou, ako i fyziku a astronómiu. Zveľadil i učebné osnovy vnášajúc do nich svoje pokrokové myšlienky o výučbe prírodných vied na základe názornosti, výskumných a zberateľských exkurzií a presne určených fáz v metodickom postupe vo vysvetľovaní učiva a samostatných žiackych výkladov, odpovedí a iných aktivít.
Tretím riaditeľom Karloveckého gymnázia (1817 – 1821) bol Georgije Karlo Rumy (1780 – 1874), ktorý sa podpisoval i ako Dragutin Rumi, alebo len Dragutin. Narodil sa v Iglove (Spišská Nová Ves), v baníckom kraji na východnom Slovensku a bol zo všetkých profesorov a riaditeľov Karloveckého gymnázia najväčším vedeckým formátom, známy a uznávaný v európskom svete ako vedec racionalistického kozmopolitizmu vtedajšej latinskej kultúry, dobrý znalec prírodných vied a klasických jazykov, avšak v užšom prostredí bol považovaný za roztržitého a márnomyseľného človeka „nešikovnej povahy.“ Mitropolit Stratimirović si ho predsa vážil a ochraňoval, ba čo viac bol krstným otcom jeho synom (1818, 1820) a dcére (1821). Príchodom do Sriemskych Karloviec prispel k oživeniu tamojšieho kultúrneho života a jeho spätosti s inými centrami. Rumy sa dopisoval s Jarnejom Kopitarom z Viedne, Jurajom Palkovičom z Bratislavy, Djordjom Magaraševićom z Nového Sadu (ešte pred príchodom do Karliviec) a so Šafárikom, s ktorým sa, spolu s Magaraševićom, Stretával v Sriemskych Karlovciach.
Štvrtým riaditeľom (1821 – 1825) bol Pavel Magda (1770 – 1841) pôvodom z Rožňavy na juhovýchodnom Slovensku. Podobne ako Rumy aj on sa najviac zaoberal ekonomickými a geografickými vedami a ešte pred príchodom do Karloviec, ako profesor a rektor evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici osudovo vplýval na duchovný vývoj neskoršieho básnika a ideológa slovanskej vzájomnosti Jána Kollára (1793 – 1852), ktorý vo svojich Pamätiach z mladších rokov života o ňom hovorí „s najväčšou úctou a s najväčšou vďakou“ ako o človekovi, ktorý má najviac zásluh pre jeho duchovný život.
Žiaľ, keď Magda chcel publikovať nemeckú verziu svojho diela Najnovší štatisticko – geografický opis Uhorska a Vojenskej hranice, vrchnosti, prostredníctvom svojho viedenského cenzora, našli v ňom nebezpečnú secesionistickú propagandu, keďže Magda v tomto diele dal štatistické údaje, z ktorých vyplýva, že je prírodné bohatstvo Uhorska postačujúce, aby bolo sebestačné, vlastne, že môže existovať aj bez rakúskej časti cisárstva, ktorá bola priemyselne vyspelejšia. V tej jedinej konštatácii podozrievavý viedenský cisársky dvor meternichovského absolutizmu našiel dostatočnú príčinu aby, prostredníctvom maďarskej vlády „ hneď a do budúcna“ úplne zakázal evanjelikom, aby boli profesori a riaditelia na pravoslávnych školách, ako i tajomníci v pravoslávnych cirkevných ustanovizniach.
Práca týchto prvých štyroch riaditeľov Karloveckého gymnázia zo Slovenska, ktorí v ňom pôsobili vyše 30 rokov, zanechala hlboké stopy nie iba v kladných tradíciách tejto chýrečnej školskej ustanovizne, ale i vo vývoji srbského školstva vcelku.
Samuel Boldocký

urad

Letmo

Zlatko Benka (1951)
Najvyšší čas (úryvok)

Najvyšší čas je čas dnešný
čo dovoľuje klíčeniu
lomcovať nami ako víchor
Sebou už nemôžeme byť
nech dnešok
akokoľvek páchne zajtrajškom
Len skrze slovo sa púšťame na púť
na cestu mladučkú
kľukatiacu sa veselo
po veľkej dlani sveta
Do hlbokého snehu neba
raz navždy vyrúbanej
Najvyšší čas až zajtra
keď zo sna vystúpime
a rovno na dúhu

Posledné komentáre

Posledné články