KUS Zvolen

KUS Zvolen

KULTÚRNO – UMELECKÝ SPOLOK ZVOLEN KULPÍN
 
Založený v roku 1948
 
Obnovená činnosť 1972
 
Hovorí sa, že všetko , čo tvorí tento svet, sa vraj narodí, žije a umiera. Je to zákon neustáleho kolobehu, ktorý voláme život. No mnohokrát sme sa presvedčili, že každý zákon má aj svoje výnimky.
 
Kulpínčania vždy žili akýmsi, pre mnohých,záhadným, svojráznym životom, no dejiny hovoria,že ich život na plodných poliach kultúry bol vždy bohatý,plný a krásny.Kulpínčania mali svojich velikánov, no tu sa o nich nebudeme zmieňovať,ale viac priestoru venujeme jednej výnimke, ktorá sa vymkla z pravidelného rytmu života, rozprúdila krv mnohých mladých sŕdc a usmernila tok života mnohých mladíkov a dievčat iným smerom,ako čo im ho bol dovtedy život prichystal.
 
Dňa 5.februára 1972 overený bol po druhýkrát v dejinách Kulpína štatút KOS-u ZVOLEN a to znamenalo, že sa po druhýkrát narodil spolok, ktorý si vytýčil cieľ rozširovať kultúru v osade a ukojovať potrebu svojich občanov na kultúrnom poli. 
Pravda, prvé stopy po založení spolku, ktorý sa menoval SKOS ZVOLEN v Kulpíne siahajú až po začiatok augusta roku 1948, keď bol tiež overený štatút tohto spolku. Jeho prvým predsedom bol Michal Hlaváč. Paralelne s týmto spolkom po zániku MOMS-u založený bol aj srbský spolok Dositej Obradović. 
KopcokovciZo začiatku činnosť oboch spolkov bola evidentná, no čoskoro ochabla a od roku 1956 už ťažko hovoriť o nejakej činnosti týchto spolkov. V tomto období predsa len bohatšiu činnosť prejavoval SKOS ZVOLEN, ktorý vítal hostí z okolitých dedín a v okolí i hosťoval s nacvičenými divadelnými hrami, spevmi, tancami a p. Na početné hosťovania členovia tohto spolku cestovali na sedliackych vozoch. Legendy vtedajšieho spolkárskeho života, ktorí rozvlňovali hladinu mora kultúry, boli učiteľka Mária Vadnálová, Ján Valentík,menovaný i majster, niekedy i s prezývkou Čochan a iní. Z času na čas im v tejto neľahkej práci pomohli i niektorí vtedajší kulpínski učitelia a iní snaživci. Pri tomto treba konštatovať, že zápisnice, uznania, listiny a iné dokumenty z tohto obdobia sa alebo nezachovali, alebo sú len kusé, málomluvné. Tiež, ruku na srdce, dnešné generácie ako i tie pred 20-30 rokami, málo pátrali po stopách predošlej činnosti vtedy už nečinného spolku. 
Niektorí zo zakladateľov toho prvého spolku ešte žijú.Bolo by dobre, aby si niekto /myslím tu na našich kulpínskych novinárov/, vzal za úlohu zapísať aspoň čosi o kultúrnych dianiach tejto doby, kým spomienky týchto ešte živých svedkov tejto doby čas neodveje,alebo kým ešte nepotonú v mori zabudnutia. O to by sme boli bohatší. Veď bohatstvo národov a krajín sa nemeria len zlatom a striebrom, lež i kultúrou. Dúfame, že mladšie generácie budú mať viacej času a dajú sa po stopách svojich predchodcov, teda tých, ktorým kultúra bola v srdci. 
Ako je už spomenuté, dňa 05. februára roku 1972 zreaktivizovaný bol KOS ZVOLEN a to na iniciatívu vtedajších mládežníkov: Vladislava Medovarského, Jána Čelovského,Samuela Peťkovského a Jána Kopčoka-uču. Pravda, s myšlienkou týchto aktivistov súhlasili i ostatní mládežníci, lebo sa i v 60-tych rokoch na kultúrnom poli v Kulpíne pracovalo, no konalo sa to pod rúškom mládežníckej organizácie, ktorá mala veľké finančné problémy a o vlastnom dome len snívala. Preto všetci mladí aktivisti verili, že sa reaktivizáciou spolku ZVOLEN nepriaznivé podmienky pre rozvoj kultúrnej činnosti čoskoro buď zlepšia, alebo sa aspoň zjemnia. S cieľom, aby sa aké-také prostriedky na činnosť budúceho spolku zabezpečili, dňa 26.decembra 1971 poriadal sa prvý celovečerný program spevov, tancov a divadelnej jednoaktovky pod názvom TÁ KULPÍNSKA VEŽ a v texte moderátorka už predstavila všetkých účinkujúcich ako budúcich členov KOS-u Zvolen. Konečne svitlo aj ráno 5. februára 1972, keď spolok aj úradne začal žiť. Znovu sa zrodil ako rozprávkový vták fénix z popola, chudobný, ako sa tomu hovorí, ako kostolná myš, bez vlastného prístrešia, bez väčšieho povšimnutia starších, no s pevnou vierou a odhodlanosťou prvej správy spolku, ktorú tvorili: Michal Labát - predseda, Ján Kopčok - tajomník, Mária Cerovská - pokladníčka, Ján Čelovský, Vladislav Medovarský, Samuel Peťkovský, Anna Čipkárová, Pavel Koruniak, ing.Daniel Vrška a neskoršie po odchode do JĽA a odvolaní niektorých členov aj Michal Babiak, Emília Kopčoková a Michal Vida ml.. S takmer fanatickou obetavosťou všetkých účastníkov v programoch a pevnou vierou v lepšie časy, že sa raz kulpínsky spolok bude môcť rovnať svojím výkonom vtedy silným spolkom pivnickému, kovačickému, kysáčskemu, pustili sa do práce.. 
A tak sa to začalo. Prostriedky na hosťovanie získali sa zo zábav. Prvé hosťovanie spolku uskutočnilo sa do Hložian a neskoršie do Selenče. V Kulpíne prví hosťovali Selenčania. Jednotlivé čísla programu sa nacvičovali v dome kultúry alebo v sále DHS obyčajne v nezohriatych miestnostiach. Iba neskoršie v roku 1980 sa spolok presťahoval do terajšieho domu KUS-u, ktorý majiteľka Paulína Lačoková testamentom venovala MOMS-u alebo inej ustanovizni, ktorá sa bude starať o kultúrno - osvetovú činnosť dediny.
 
Akcia
 
Dnes možno konštatovať, že obetavosťou a usilovnou prácou mnohých členov spolku, získanými prostriedkami z členovského, z finančnej podpory niektorých organizácií a tiež občanov Kulpína tento dom je uschopnený, aby sa v ňom mohla vyvíjať kultúrno - umelecká činnosť. 
Hneď na začiatku rozprúdili svoju činnosť hlavne tie nevyhnutné odbočky a to boli: folklórna, divadelná, spevácka a recitačná. Prvým choreografom bol Samuel Lipták, vedúcim speváckej skupiny bol Ján Kopčok, divadelnej Vladislav Medovarský a Ján Čelovský, neskoršie i Ján Kopčok. Vedúca recitačnej odbočky bola Emília Kopčoková, ktorá mala hneď na začiatku aj najlepšie výkony, pretože sa prebojovala až na republikovú súťaž. 
V priebehu 20. rokov členovia jednotlivých skupín s nacvičenými programami navštívili 32 miest vo Vojvodine. Cestovali do: Aradáča, Báč.Petrovca, Báč.Palanky, Bešky, Bóľoviec, Erdevíka, Hajdušice, Hložian, Jánošíka, Kovačice, Kuly, Kysáča, Laćarku, Lalite, Lugu, Magliću, Nového Sadu, Opova, Padiny, Pančeva, Pivnice, Plandišta, Ruského Kerestúra, Selenče, Sriemskej Mitrovice, Starej Pazovy, Stražilova, Šídu, Temerínu, Vrbasu, Vršcu a Žablju. V tzv.užšom Srbsku, členovia KUS-u hosťovali v Belehrade, Dimitrovgrade, a v Malom Crnići. V Macedónsku tancovali a spievali na scéne v Jegunovciach a v Tetove. V zahraničí hosťovali na Slovensku, na Morave a to: v Breclave, Strážnici, Bratislave, v Turanoch, Hriňovej, Očovej v Detve, vo Zvolene a na Myjave. Členovia spolku mali hosťovať aj v nórskom Alesunde a v maďarskom Kisskorosi, no v dôsledku zlej politickej situácie v krajine spomenuté zájazdy sa neuskutočnili. Čo sa týka spolupráce so spolkami, treba podčiarknuť, že v niektorých osadách KUS ZVOLEN hosťoval niekoľkokrát a najlepšie spolupracoval s Erdevíčanmi, Selenčanmi, Kysáčanmi, Laliťanmi, Pazovčanmi a Hložančanmi. V tieni zostala spolupráca s Petrovčanmi. Na divadelnom poli to bolo ešte ako-tak, no za 20 rokov svojej činnosti Kulpínčania s estrádnym programom hosťovali iba raz tesne pred TV - vysielaním Vedomosti - bohatstvo roku 1982. 
Nepočítame však početné Obecné prehliadky a akadémie. V živote je už tak: Žiť blízko seba neznamená samým tým byť aj blízkym. Tí vzdialenejší sú zvlášť pre návštevníkov atraktívnejší. 
Od reaktivizácie v spolku nikdy nepôsobilo menej ako 50 aktívnych členov. Tento počet sa zvýšil zvlášť v období, keď bolo v Kulpíne organizované roku 1982 TV - vysielanie Vedomosti - bohatstvo. Vtedy a také 2 roky neskoršie v spolku pôsobilo zo 200 členov.
 
Trpinsky
 
Folklórna skupina
 
Za 20 rokov plodnej činnosti v spolku sa vystriedalo niekoľko choreografov a to: Samuel Lipták, Mária Miškovicová, Mišo Reljin, Pavel Častven, Mária Petrášová, Ján Slávik a pravda najúspešnejšia Tatiana Kriváková - Amidžićová, ktorá z uvedených mien v spolku najdlhšie pracovala. Jej choreografie boli ako umyté, perfektné a dobre nacvičené. Tanečníci pod jej vedením dávali krásne výkony a zožali opravdivý potlesk všade tam, kde vystupovali. Veď najväčším úspechom bolo, keď naša skupina či tanečná a či spevácka na Detve roku 1989 bola najlepšie hodnotená, o čom svedčia aj video záznamy z toho obdobia.
 
Folklorna skupina
 
Generácie tanečníkov,ktorých bolo 5 za tých 20 rokov prežili v spolku pekné chvíle, plné veselých zážitkov z hosťovania a spoločného spolkového života, ktoré boli priateľské a neboli nikdy narušené. Hlavné bolo vždy to, aby výkony boli dobré, aby program dobre dopadol a potom sme boli všetci spokojní. Veď naši tanečníci v tých časoch patrili medzi najkrajšie oblečené skupiny. Akoby aj nie, veď spolok vlastnil rôzne kroje a to kašmerínky, kartúnky, zbojnícky kroj, srbský kroj, no a boli tu sukne z východoslovenského kraja, slovinské a banatske kroje. Kulpínske ženy vždy vedeli podať spolku svoju pomocnú ruku a len za malú úhradu sa naši tanečníci mohli popýšiť v úhľadných krojoch podľa tancov, aké tancovali. To bola naša pýcha.
 
Spevácka skupina
 
V tejto časti by som chcel povedať viac o speváckej skupine, ktorá pracovala pod menom KUS Zvolen do 30.XI. 1995. roku a neskoršie ako samostatná pripojila sa ku Miestnej organizácii penzistov v Kulpíne a ešte stále je činná, no žiaľ, už v čoraz menšom počte. 
Od roku 1978 začala s prácou ženská spevácka skupina, v ktorej účinkovali Mária Zelenáková, Zuzana Zimová, Emília Kopčoková, Zuzana Topoľská, Mária Hlaváčová a dievčatá Zuzana Zavarošová a Anna Šimová. Neskoršie, roku l979 skupina doprevádzala tance V kulpinskom poli na prehliadke Tancuj Tancuj v Starej Pazove. Piesne nacvičoval odborný učiteľ slovenčiny Ján Kopčok, ktorý sa staral a o reperoár tejto skupiny. Keď v Kulpíne prebiehalo TV nakrúcanie Vedomosti - bohatstvo, do skupiny pribudli ďalšiie speváčky a to Anna Podkoniaková, Anna Hašková, Elenka Majnárová a Anna Trpinská
So speváckymi skupinami doposiaľ pracovali len Ján Kopčok, Ondrej Maglovský a Samuel Pucovský, ktorý bol zároveň i vedúcim speváckeho zboru, ktorý pôsobil od roku 1982 až po rok 1987. Najväčším úspechom týchto skupín sú početné nahrávky piesní v novosadskom a bratislavskom rozhlase a postup na Pokrajinskú folklórnu prehliadku vo Vršci. Zborové piesne spevácky zbor spieval i na všelijakých príležitostných oslavách štátnych sviatkov, republických a pokrajinských, obecných , pri príležitosti Dňa žien, pohreboch, slávnostných otváraniach významných budov atď. a vtedy zbor obyčajne aj nacvičoval Ján Kopčok. 
Divadelnú skupinu po nacvičení jednoaktovky Tri vrecia zemiakov, na ktorej sa podieľali: V. Medovarský a J. Čelovský, viedol až po rok 1983 Ján Kopčok, ktorý nacvičil tri celovečerné divadelné hry a to: Göllnerova Ulička, potom Zlomená pýcha a U nás taká obyčaj. Okrem spomínaných hier nacvičil i jednoaktovku G. Z.Laskomerského:Starý zaľúbenec a viacej kratších skečov. Z detských divadelných hier boli to. Bicykel, Keď miznú biele krvinky a Včielka Bzučalka. Zo spomínaných hier najúspešnejšia bola divadelná hra Ulička ktorá bola na prehliadke SODV v Starej Pazove vysoko ohodnotená a ako jedna zo štyroch najúspešnejších hier zaradená bola do tzv. miny prehliadky, ktorá sa tiež uskutočnila v Starej Pazove. 
Roku 1983 už na scénu prišiel Michal Babiak, ktorý najprv nacvičil detskú divadelnú hru Pesnička pre princeznú a potom zoskupil aj dovtedajších hercov, priviedol aj niektorých nových a dal sa do práce. Jeho činnosť zameraná výlučne na divadlo, bola mimoriadne úspešná, lebo s jeho réžiou divadelných hier Ťapákovci, Ďuro Danden, Otčim, Mátoha, Nevesta hôľ a rozhlasová hra Miroslava Kriváka Katka bolo spokojné nielen obecenstvo, ale i poprední divadelní odborníci, a preto nie div, že sa tejto skupine podarilo obsadiť prvé miesto z ochotníckych súborov vo Vojvodine, brať účasť na republikovej prehliadke v Malom Crnići a niektorí kulpínski herci za úspešné vystúpenie odmenení boli sedem dňovým pobytom na Zväzovej divadelnej prehliadke v Trebinji. Žiaľ, dnes možno konštatovať, že skupina prestala s činnosťou odchodom režiséra, na jeho miesto doposiaľ nik nenastúpil, no určitý priekopnícky pokus urobil Ján Kopčok, ktorý sa dal koncom minulého roku do nacvičenia detskej divadelnej hry pomenovanej Moped, s cieľom vzbudiť u mladších členov lásku k divadlu. Premiéra tejto divadelnej hry bola dňa 2-ho februára roku 1992. Na základe hereckého výkonu týchto hercov – začiatočníkov možno usúdiť, že sa rodia nové herecké talenty. Treba len s nimi ďalej pokračovať, treba si na nich nájsť voľný čas.
A ešte niečo o orchestri. Hudbu na starosti mal najčastejšie Ondrej Maglovský, neskoršie Pavel Gaža a v súčasnosti Ján Andrášik, všetci traja Kulpínčania, žiaci niekdajšej tzv. školy Šimovej. Oni hrávali aj na tanečných skúškach. Ostatní členovia orchestra boli najčastejšie z iných osád, a preto spolok s orchestrom vždy mal a určite aj ďalej bude mať určitési problémy. No musíme konštatovať aj to, že hoci boli veľké problémy s dochádzkami hudobníkov na skúšky, alebo na generálne próby, predsa len všetci títo členovia orchestra, či už Kulpínčania, alebo tí z Petrovca, Nového Sadu, Budisavy, Kysáča, alebo z iných osád, vždy s radosťou a ochotne vystupovali so Zvolenovcami a boli obyčajne aj čosi sentimentálnejší, keď išlo o peniaze, lebo vedeli, že ich spolok veru nemá na rozhadzovanie a radšej sem – tam prižmúrili oči. 
Ako je už spomenuté, spolok so svojimi odbočkami bral účasť nielen na početných kultúrno - umeleckých programoch zábavného typu a na prehliadkach, ale i na príležitostných oslavách štátnych, republikových, pokrajinských a obecných sviatkov tiež na otváraniach hospodárskych budov, na stretnutiach robotníkov, obcí Báčsky Petrovec, Sriemska Mitrovica, Plandište, Báčska Topola a možno konštatovať, že všade jeho účasť bola úspešná. No boli tu i tie smutnejšie udalosti, keď išlo o poslednú rozlúčku s členmi spolku, alebo o vzdávanie pocty zaslúžilým občanom našej obce. Vtedy časť komemoračného zasadnutia patrila spolku, ktorý sa prostredníctvom svojich členov piesňami, alebo recitáciami pričinil o to, aby posledná rozlúčka bola nielen dojímavá, lež i dôstojná. 
Za svoju činnosť KUS-u Zvolen bola roku 1985 udelená Októbrová cena obce Báčsky Petrovec. 
Osobitné uznanie patrí takmer aj všetkým Kulpínčanom. Väčšina Kulpínčanov i Srbov i Slovákov žila s týmto spolkom a poskytovala mu pomoc, ako v danej chvíli mohla. Na začiatku činnosti však akosi nedôverčivo, no keď sa zjavili prvé úspechy, mnohí Kulpínčania, tí, v najkrajšom období života, ale i tí trochu starší, vstúpili do radov KUS-u Zvolen a tu zostali až dodnes a určite viacej ani nemienia zostať doma. Tí, ktorí nemali umelecké vlohy, alebo si nemohli nájsť voľný čas, alebo neverili vo svoje schopnosti, každoročne pomáhali spolku prostredníctvom členského a neraz pridali aj o čosi viac. Hádam o tom ani netreba hovoriť, že sa zavše našli niekedy zvlášť tí starší ľudia aj v takej situácii, že na druhý deň nemali dosť peňazí ani na každodenné domáce potreby, ale na spolok peniaze predsa len museli byť a hoci to nebolo ani členské, ale o možno čosi menej, na smrť by sa boli urazili, keby sme tie peniaze neboli zobrali. A tak to bolo i v srbských i v slovenských domácnostiach. Asi v tom je aj tá najväčšia hodnota Kulpínčanov, že väčšina z nich ani v minulosti a ani teraz nemohla si dovoliť to, čo môže vlastniť taký bohatší Európan, ale na spoločné ciele peniaze najčastejšie mali. Práve toto by si mal uvedomiť každý prišelec, každý ten, kto o kultúrnom poli niečo vie a ktorý sa môže obetovať alebo aspoň časť svojho života, aby urobil radosť všetkým Kulpínčanom a bude sa mu tu viesť dobre. 
Podobne možno písať aj o vzťahoch medzi členmi, ktoré v spolku vládli a s potešením možno konštatovať, že ešte stále nie sú narušené. Hoci sa sem – tam počulo o nejakých škriepkach medzi členmi, predsa len možno konštatovať, že život všetkých kulpínskych ochotníkov bol predsa len veselý. Či na početných, zájazdoch, alebo doma, žart nevystal, ani povzbudenie, ani ochota pomôcť jeden druhému, no možno najdôležitejšie je to, že Kulpínčania všade dobre reprezentovali svoju osadu a svoju vlasť. Preto sa s radosťou aj dnes podelia so všetkými, ktorí ich sympatizovali. Počas 20 ročnej činnosti vystriedali sa nasledovní predsedovia spolku: M. Labát, P. Koruniak, J. Kopčok, V Medovarský, M. Trpinský, J. Čelovský, J. Trpinský, J. Činčurák a V. Zelenáková. 
A ešte niečo o tom, ako nás videli tí druhí. Na svojich početných zájazdoch Kulpínčanov všade pekne privítali a s patričnou úctou. Preto sa aj všade snažili na dar odpovedať protidarom, tj. správať sa slušne, ľudsky a pravda i priateľsky. Ich vystúpenia boli sympatické a to zvlášť v zahraničí. Pri početných nahrávkach či televíznych, alebo rozhlasových naši členovia sa nikdy nevystatovali, ba naopak, správali sa skromnejšie, často až s otázkou „čo tu vlastne hľadáme? Ale či to dokážeme?“ No predsa boli aj takí, ktorí na nás zvysoka pozerali. Neboli sme im akosi po chuti. Dnes, keď oslavujeme toto jubileum a keď akosi treba písať alebo hovoriť len o tom, čo bolo pekné, autor tohto textu veľmi váhal, či sa má zmieňovať aj o tom, čo buď jednotlivých členov spolku alebo celý spolok trápilo, ba často aj znechucovalo. Váhal preto, lebo je to dnes akosi nemiestne, špatné, až podlé. No spomienky, v ktorých často dlho, dlho cítiť príchuť blenu, človeka, alebo celú skupinu ľudí, často dlho trápia a spôsobujú bôľ. Ten bôľ nám, žiaľ, niekedy vedeli v minulosti spôsobiť novosadská televízia a niektorí novinári slovenského týždenníka Hlas ľudu. I jedni i druhi obyčajne okolo nás obchádzali, ako sa to hovorí, ako čert okolo tymianu a keď aj prišli a sledovali naše vystúpenia, obyčajne písali len o tom, čo bolo v programe zlé alebo menej úspešnejšie, a o tom dobrom často ani slovka. Niekto by s touto konštatáciou nesúhlasil, no hádam ani netreba pripomenúť dávne spoločné vystúpenie Petrovčanov a Kulpínčanov v Báčskej Palanke, na dohovorený a nerealizovaný televízny záznam speváckeho zboru, na kritizovanie výberu a prednesu tancov, na poslednú Obecnú prehliadku v Petrovci, kde sa v správe vyzdvihlo len to, že Kulpínčania mimoriadne slabo zatancovali, že bol nesúlad medzi orchestrom a tanečníkmi a vôbec v texte išlo takmer o dôkladnú analýzu tanca, ale autor „zabudol“ aspoň slovka napísať o úspešnom vystúpení ženskej speváckej skupiny, ktorá bola jedna z najkvalitnejších a ktorá sa jediná prebojovala na Pokrajinskú prehliadku vo Vršci. Toto asi neboli Kulpínčania... Kulpínčania obyčajne nemali možnosť na „opravnú skúšku“, hádam len preto, že ich niekto vždy považoval za Kurpínčanov, ktorí asi nič nevedia a nemali by hádam ani vedieť. Ak sa stalo, že sme sa niekde tešili z úspešného vystúpenia, už či predstavitelia tlače, alebo televízie obyčajne nás z delíria šťastia rýchle „vyliečili“ a s výsmechom nám obyčajne pripomenuli, že to len tak bude, ako dosiaľ bolo. Žiaľ, podobne sa niekedy voči Kulpínčanom správali i jednotliví členovia odborných porôt. Iné spolky mohli mať napríklad vo svojich programoch tance zo Slovenska, alebo piesne, no Kulpínčania už nie. Im sa zazlievalo napríklad aj to, že niekto mal počas vystúpenia topánky jasnejšej farby. Rokmi sa teda nemali právo Kulpínčania aspoň na chvíľu potešiť niekde verejne zo svojich čiastočných úspechov, hoci sa mnohí a mnohí o výkone Kulpínčanov kladne zmieňovali, a tak im zostalo len zmieriť sa so všetkým a čakať na časy, keď zaznie to jánošíkovské „Ber pane tie dane, však príde rátanie!“ 
Autor tohto textu dovoľuje si dnes osobne „kritizovať“ spôsob písania len jedného novinára, presnejšie povedané novinárky, ktorá doposiaľ asi najviac písala o spolku a ktorá o ňom asi často písala len preto, lebo vždy vedela oceniť snahy jedného kolektívu, rad problémov, s ktorými sa kulpínsky spolok stretával a stretáva, vzťahy v kolektíve a vôbec všetko to, čo trápi duše vedúcich a takmer všetkých ochotníkov. Vedela a vie to pochopiť preto, lebo sama bola a asi aj ďalej je aspoň v duši ochotníkom. Ide tu o Annu Dudášovú, ktorej spôsob písania o spolku sa pohyboval, literárne povedané, od realizmu až takrečeno po krásnu literatúru. Pravda, možno konštatovať, že boli aj iní, ktorí takto písali. Všetkým členom spolku je však jasné, že chýb v jednotlivých číslach programu bolo, také je ochotníctvo, nik si neželá o niečom písať ódy. Kritizovať tiež treba, ale treba z času na čas i poradiť, povzbudiť, opýtať sa vedúcich, z čoho pramenia tie chyby. Konečne kultúra je taká. Čo ako z jej vodičky piješ, nikdy ju všetku nevypiješ, ani všetku múdrosť neskonzumuješ. Ťažko je niekedy zmieriť sa s tým, keď správa v tlači vyznieva tak, že čitateľ má dojem, ako keby v predvedenom programe nielen kulpínskeho ale i iných spolkov nebolo čísla, ktoré by sa divákom bolo páčilo. Hovorí sa, že v každej pšenici je i kúkoľ. Členovia KUS-u Zvolen, ako je už spomenuté, doposiaľ hosťovali v 47. mestách a dedinách doma i v zahraničí a to v niektorých i viackrát. V rozhovore s divákmi doposiaľ nik nepovedal, že programy KUS-u Zvolen boli na nízkej úrovni, že všetky čísla boli slabé, teda, že v programe bol len kúkoľ. Vari sú všetci diváci, z ktorých aj mnohí odborníci, voči Kulpínčanom takí zdvorilí a zhovievaví? 
Netreba však nikoho učiť lekcie. Veď každý je vo svojom povolaní odborníkom. Nikomu nespadne koruna z hlavy, ak ho sem- tam zasiahne i kritika alebo nevšímavosť. Tieto riadky sú napísané iba preto, aby nás, členovia tohto spolku a verím, že aj iných, menších ochotníckych spolkov niekto pochopil. 
Ak však autor týchto riadkov takýmito slovami niekoho urazil, prial by si, aby mu to odpustili rovnako, ako čo on už mnohým odpustil, ktorí jemu osobne spôsobili bôľ, alebo ho znechutili v práci, alebo podrývali činnosť celého spolku. Odpustil im to preto, lebo vždy bol kritický voči sebe samému a aj preto, že mu nikdy nešlo o nejakú slávu a nejaké vyznamenania, ktoré by si zavesil na seba, aby to všetci videli a ktorými by zahatal celú ulicu. Na tomto poli pôsobil preto, že ho tá práca tešila, a že sa spolu so svojou manželkou ešte väčšmi tešili, keď mohli radosť urobiť iným. 
Na tieto slová bolo by treba rýchle zabudnúť! Možno však predsa len aspoň trošku o nich porozmýšľať a potom sa venovať už niečomu inému, krajšiemu. Veď na svete je ešte koľko krásnych vecí a koľko nedokončených prác. A i kultúrni dejatelia, i členovia nášho spolku, i novinári sme predsa len ľudia. Sme emotívni, zraniteľní, no dokážeme preplávať aj v opačnom smere rieku. Styx a povzniesť sa nad tuzemské nedorozumenia. 
Na záver tohto textu, ktorý by sa však mal menovať referátom, no vyznieva ako nejaká spoveď a spomienka na jeden úsek života ľudí, pôsobiacich v KUS-e Zvolen v Kulpíne v období rokov 1972 – 1992, bolo by potrebné ešte čosi krásneho povedať. Možno o tom ani netreba mnoho rozmýšľať, iba zoskupiť slová z predošlých viet a o týchto i mladých i starších generáciách povedať iba toľko, že to boli ľudia takí, celkom obyčajní, ktorí milovali kultúru, umenie, svojich blížnych, známych i neznámych a všetkých ľudí dobrej vôle. Pôsobili v krátkom období, ktoré z hľadiska astronomického kalendára takmer nič neznamená. Tešili sa nielen zo svojich, lež i z cudzích úspechov. Svojou činnosťou i tou úspešnou i tou menej úspešnou snažili sa nájsť si svoje miesto pod slnkom a spolu s mnohými inými ľuďmi tvorili a tvoria jednu veľkú svetovú armádu, ktorá bojovala a bojuje nie s puškou v ruke, ale s piesňou a tancom pre šťastie a radosť všetkých ľudí. Hľa, taká bola, taká je a taká bude naša púť. 
Veď ... / a tu už končím slovami, ktoré sme počuli v záverečnej časti nášho vystúpenia na Detve /... Žijeme na jednej planéte, osud nás rozvial všade po svete. Naše stretnutia či už doma, alebo v zahraničí sú zmyslu plné. Žijeme na brehoch mnohých riek. Od Hornádu, Dunajca, Rýnu, Volgy, Vardaru i Latorice, žijú nás vo svete stá tisíce. Pri Dunaji Sáve, Tise, pri Köroši, pri Maroši, pri Visle, Seine, či Potomahu, Amazóne, Níle i Ohaju , nie je nás vo svete málo. Všade sa tance i piesne spievajú. Všade tam, kde prajným prajní prajú...
 
Ján Kopčok - Učo
(z referátu o 20-ročnej činnosti spolku 1972-1992 )

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články