Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) z Nadlaku vyzýva organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, aby podľa priloženého Štatútu Ceny Ondreja Štefanka navrhli potenciálnych ocenených na rok 2023, a to najneskôr do 10. februára 2023 (mailom na: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript., Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.). Cena Ondreja Štefanka (na pamiatku literáta, spolkového činiteľa a výrazného lídra slovenskej Dolnej zeme) sa od roku 2009 udeľuje každoročne dvom žijúcim osobnostiam slovenského zahraničného sveta, respektíve občanom Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Cenu udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Zároveň Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku a Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku pozývajú na Medzinárodnú konferenciu Združenia, spolky, organizácie a inštitúcie dolnozemských Slovákov, ktorá sa uskutoční 17. a 18. marca 2023 v Nadlaku – Rumunsko.
Srbsko každý deň opúšťa okolo 140 osôb, ročne je to asi 50.000 a za desaťročie krajina ochudobnela o asi pol milióna predovšetkým mladých ľudí. Ak podobná tendencia bude pokračovať, postupne sa tu počet dôchodcov vyrovná s počtom pracujúcich. Podľa najnovších štatistických údajov pre jeden dôchodcovský šek pracuje 1,68 pracovníka. Optimálny pomer by mal byť jeden dôchodca na štyroch zamestnancov. Keď však traja zamestnanci musia okrem svojho platu zarábať aj pre dvoch dôchodcov, situácia je alarmujúca. V Srbsku už v tejto chvíli v 30 mestách máme viac dôchodcov ako ekonomicky aktívneho obyvateľstva. V takej situácii nemožno očakávať ani vysoké platy zamestnancov a ani slušné dôchodky penzistov.
„Kroje Slovákov v Juhoslávii sú prekrásne a ľud i inteligencia nosí ich hrdo a s pýchou," – napísal autor riadkov v obrázkovom, spoločenskom, kritickom týždenníku Nový svet z Bratislavy, v ročníku XIV, ktorý vyšiel s dátumom 9. septembra 1939. Bol to rok, keď sa už po Európe začali šíriť plamene druhej svetovej vojny, o čom napovedá aj titulná strana časopisu. Nad Juhosláviou sa hrozba vojny začala nebezpečne vznášať o poldruha roka neskôr, začiatkom jari 1941, takže sa ešte v roku 1939 Slovenské národné slávnosti konali v plnej ich veselosti. Veď, písali si už dvadsať rokov pretrvávania. Prvé národné slávnosti Slovákov vo Vojvodine sa uskutočnili 28. augusta roku 1919. V krátkom texte v týždenníku Nový svet sa tiež uvádza: "Ako každoročne, aj tohoto roku boly v Petrovci, centru to juhoslovanských Slovákov, národné slávnosti, na ktorých zrak milujúci krásu i fotografista mali hojnú žatvu." Text síce skúpy, ale fotografie povedali viac ako tisíc slov. Na celej strane sa zo siedmych fotografií usmievali švárne devy a deti v slovenských hrdých krojoch.
Pri sedliackej peci vyrastali generácie dolnozemských Slovákov. Dobre vykúrená sedliacka pec zohriala jednu alebo aj dve miestnosti. Pri peci sa spalo, ohrievalo, prihrievali sa na nej jedlá, sušilo sa ovocie, zelenina, dosúšal sa odev, obuv a, samozrejme, v nej sa pripravovali chutné jedlá: krumple na ťapši, sárma, rejteša, lepňa...piekli sa zemiaky s kožkou...Píše Viera Miškovicová, predsedníčka Spolku žien Slovenka z Hložian v predslove knihy Tradičné pečené a pražené jedlá a jedlá pripravované v sedliackej peci, ktorú hložiansky spolok žien vydal v roku 2015. Lepňa sa obyčajne pieklo keď aj chlieb, v dobre vykúrenej sedliackej peci. Do pece sa dávalo na drevenej lopate, z ktorej sa ľahlo zošuchlo k žeravej pahrebe. Z pece sa po upečení vytiahlo von a husacím krídlom, ktoré sa používalo ako zmeták pre lopárik, sa omietol popol zo spodku lepníkov. Lepňa z pece krásne rozvoňalo celú miestnosť, nebolo mastné a perfektne chutilo natreté cesnakom.
Podľa pravoslávneho cirkevného kalendára dnes je Deň Svätého Savu a oslavuje sa ako školská slávnosť. Dnešný deň je zasvätený veľkej osobnosti srbských dejín Svätému Savovi, vlastným menom Rastkovi Nemanjićovi, ktorý bol významným organizátorom cirkevného a národno-kultúrneho života. Bol i vplyvným diplomatom a prvým srbským arcibiskupom, ktorý zostavil obsiahlu zbierku cirkevných zákonov a spolu s otcom Stefanom Nemanjom obnovil kláštor Hilandár. Všeobecne sa Svätý Sava považuje za zakladateľa srbskej cirkvi, vzdelania a kultúry. Bol vedúcou osobnosťou pri osamostatňovaní Srbskej pravoslávnej cirkvi a tiež aj významným osvietencom, ktorý kládol základy srbskému školstvu. V tento deň na všetkých školách v Srbsku výučba sa nekoná, organizujú sa iba rôzne programy, súťaže a zábavy. Žiakom sa tiež približuje význam Svätého Sávu v dejinách srbského školstva.
Holokaust, čiže hromadné vraždenie a rasovú perzekúciu neslýchaných rozmerov spáchal v II. svetovej vojne režim nacistického Nemecka a ich spojenci. Najviac obetí bolo v koncentračných táboroch v Poľsku: Osvienčim (Auschwitz), Treblinka a Belzec. V týchto a ďalších táboroch nacisti zavraždili, alebo iným spôsobom umučili, asi šesť miliónov ľudí. Na obete holokaustu svet každoročne upozorňuje 27. januára, v Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Dňa 27. januára 1945 bol jednotkami sovietskej armády oslobodený komplex koncentračného tábora Osvienčim a tento dátum Valné zhromaždenie OSN v roku 2005 určilo za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. V uvedenom koncentračnom tábore život utratilo aj asi štvrť milióna detí. Prežilo len okolo 600. Medzi tými málopočetnými, ktoré sa z toho pekla na zemi dostali von, bola aj jedna Kulpínčanka, Boriška Valfish, neskôr Juríková. Keď sa v roku 1944 dostala do tej nacistickej "továrne smrti", nechápavo stála s rodičmi pred doktorom Mengelom. Bola iba 12-ročným vystrašeným dievčatkom. Starší väzni jej vtedy tam pošepkali, aby povedala, že má 15 rokov. Poslúchla. Opačne by zakončila v krematóriu, tam kde už nasledujúci deň zakončili svoju životnú púť jej rodičia, Izidor a Eva Valfish, rodená Kohn.
19. januára (resp. 6. januára podľa juliánskeho kalendára) bol pravoslávny sviatok Bohojavljenije (Zjavenie), keď sa Boh zjavil svetu pri svojom krste v Jordáne. Po ňom nasledoval Jovanjdan, čiže sviatok Svätého Jána Krstiteľa. Oba tieto sviatky majú u pravoslávnych veriacich veľký význam. V rámci sviatku Bohojavlenija sa pripomína premenenie vody na svadbe v Káne a tiež aj verejné zjavenie sa Ježiša ľudstvu a Jeho krst v rieke Jordán. Mnohé zvyky a povery sa spájajú s týmito sviatkami. Podľa starého zvyku o polnoci na Bohojavljenije sa treba pozrieť do neba a niečo si zaželať. Podľa povier sa v tú noc otvára nebo a Boh plní priania. S nocou na Bohojavljenije sa spájajú aj chýrečné novosadské koncerty Đoleho Balaševića, ktorý od 19. februára 2021 svojim spevom ozvláštňuje nebesia. Jeho rodina však túto tradíciu aj ďalej zachováva a 19. januára 2023 po druhýkrát zorganizovala pred ich rodinným domom v ulici Jovana Cvijića 33 v Novom Sade stretnutie Pod jednou hviezdou. Pod jednou hviezdou sa stretli Đoleho ctitelia a spolu s jeho rodinou a tamburášmi spievali známe balady. Balaševićovci sa postarali aj o kvalitnú nahrávku tohto večierka.
Rodinné predstavenie o Petrovi Panovi a Jamesovi Hookovi v Krajine – Nekrajine včera potešilo a oduševnilo nielen deti. Mnohopočetnému obecenstvu v plnej sieni Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci malí a veľkí herci (aj keď veľkí boli aj tí najmenší) pripomenuli, že netreba zabúdať žiť, lebo život máme len jeden. Občas treba sňať sako, kravatu a hodinky a nájsť si čas...Vyhľadať tú vlastnú Krajinu – Nekrajinu, ktorú máme všetci, len sme ju istým spôsobom v sebe zatvorili. „Večné dieťa v nás stále je, ale mnoho ľudí necháva to dieťa v sebe zahynúť a stáva sa nudným, stereotypným. Hľadá stále výhovorky, ako sa to nedá, namiesto toho ako sa to dá, a neustále sa sťažuje. Treba nechať dieťa v sebe rásť, lebo to nám dovoľuje plniť si sny. Ďieťa sa nebojí, ide keď chce a keď po niečom túži, vôbec sa nestará, čo si iní o ňom pomyslia. A to je to, čo by sme sa od detí mali učiť, lebo deti sú tí najväčší učitelia na svete," odkázala po predstavení režisérka Katarína Mišíková Hitzingerová a vyjadrila veľkú vďaku celému tímu, ktorý v divadle trávil takmer dni a noci a držal spolu ako jedna veľká rodina.
Slovenské kultúrne stredisko z Viedne a Nadácia Babka Kovačica 19. januára 2023 v hlavnom rakúskom meste usporiadali vernisáž obrazov s názvom Insitná maľba slovenskej menšiny v Srbsku. Výstavu otvorili za prítomnosti početných vzácnych hostí a na úvod prítomných v priestoroch Slovenského kultúrneho inštitútu pozdravil Dr. Igor Skoček, riaditeľ tejto ustanovizne, po ktorom nasledoval uvítací prejav J.E. Nebojšu Rodića, veľvyslanca Srbskej republiky v Rakúsku a na záver nevystal ani príhovor kurátora výstavy Pavla Babku. Už o dva dni milovníci insity si budú môcť pozrieť dve ďalšie výstavy. V predvečer oslavy menín, na utorok 24. januára o 17.h v Galérii Babka v Kovačici otvoria výstavu Nazdravie, Pavla! kovačického insitného maliara Pavla Hajka a o 19.h v Belehrade v Ustanovizni kultúry Parobrod bude vernisáž obrazov padinského maliara Jána Husárika. Na Husárikovu výstavu Medzi snom a skutočnosťou – Trója a ja pozýva Naiva art kult Kovačica.
Ľadový január v južnej Báčke roku 1942 sa stal paradigmou utrpenia nevinných ľudí – ľudí, ktorí nič zlé a protizákonné nespáchali, iba patrili k inému národu a inej viere ako ich vrahovia. Besnenie okupantských vojsk v južnej Báčke sa začalo 4. januára a vyvrcholilo v Novom Sade 21.– 23. januára 1942. Maďarskí vojaci a žandári zabíjali okoloidúcich priamo na ulici, vtrhávali do domov, kde všetkých vyvraždili, alebo húfne celé rodiny odvádzali na breh Dunaja, kde ich strieľali, alebo živých hádzali cez ľadový otvor do rieky. Vtedy bolo zavraždených niekoľko tisíc civilistov, najviac Srbov, Židov a Rómov, uvádzali sa aj Rusíni, Maďari a Rusi, avšak Slováci sa do roku 2020 vôbec nespomínali. O obetiach slovenského pôvodu v tejto masakre, ale aj v celej II. sv. vojne, sa dovtedy málo písalo, keďže o obetiach neboli oficiálne záznamy. Až napokon, po 75 rokoch, v roku 2020, v Archíve Vojvodiny bolo objavených niekoľko škatúľ s nespracovanými záznamami, až 1.728 výpovedí svedkov a dôkazov svedčiacich o útrapách a zločinoch páchaných na Slovákoch.
Podľa pravoslávneho kalendára dnes je Jovanjdan, čiže deň Svätého Jána Krstiteľa a práve tento deň si Poľnohospodárske múzeum v Kulpíne určilo za svoj sviatok, svoju „krsnu slavu". V tento deň 20. januára 1993 sa totiž uskutočnilo ustanovujúce zhromaždenie a prijatý bol Štatút múzea. Otázka zriadenia poľnohospodárskeho múzea vo Vojvodine vznikla v roku 1979. Nastolil ju Vojvodinský spolok pre poľnohospodársku techniku, čiže niekoľkí milovníci starej poľnohospodárskej techniky a zainteresované poľnohospodárske firmy. Spolok v spolupráci s Novosadským veľtrhom zorganizoval v tom roku na Medzinárodnom poľnohospodárskom veľtrhu v Novom Sade výstavu starej poľnohospodárskej techniky, ktorá tam zostala aj ďalšie roky, keďže sa pre budúce múzeum nenašiel zodpovedajúci priestor. Napokon v roku 1991, keď zaniklo poľnohospodárske družstvo v Kulpíne, vypísaný bol konkurz na prenájom kulpínskeho kaštieľa s pomocnými budovami. O prenájom priestorov sa uchádzala Poľnohospodárska fakulta v Novom Sade s návrhom previesť areál na budúce poľnohospodárske múzeum.
18. januára 2003 v Novom Sade bola založená Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. Zhromaždenie elektorov, utvorené s cieľom ustanoviť národnostnú radu Slovákov, sa uskutočnilo v Štúdiu M Novosadského rozhlasu. Zvolalo ho spolkové ministerstvo pre národnostné a etnické spoločenstvá a zišlo sa na ňom 111 elektorov z celkového počtu 127. Ako hostia sa ho zúčastnili Miroslav Lajčák, veľvyslanec Slovenskej republiky v SČH, Stanislav Bajaník, podpredseda Matice slovenskej v Slovenskej republike, Claude Baláž, splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov, Duško Radosavljević, podpredseda Výkonnej rady Vojvodiny, predstavitelia SN, UNHCR a OBSE, ako aj predstavitelia bulharskej a rómskej menšiny vo Vojvodine. Prípravu zhromaždenia elektorov mal na starosti organizačný výbor v zložení: Zoroslav Spevák, Pavel Čáni, Svetoslav Majera, Anna Tomanová-Makanová, Ján Struhár, Anna Jašková a Pavel Jonáš. Uvádza sa to v monografii Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny 2003 – 2013.
Pracovať na teritóriu Slovenskej republiky a žiť v Srbsku – táto možnosť sa ponúka v práve zverejnenom konkurze Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade, ktoré potrebuje upratovačku/upratovača na údržbu svojich priestorov. Aj keď v zverejnenom konkurze nevyžadujú záväznú znalosť slovenčiny, je pochopiteľné, že sa na tomto exteritoriálnom slovenskom území iste ľahšie dorozumejú s personálom hovoriacim aj po slovensky. Územia veľvyslanectiev sa totiž považujú za exteritoriálne územia, čiže nachádzajú sa mimo výsosti štátu, v ktorom sa nachádzajú a to sa týka predovšetkým pozemkov zastupiteľských úradov, avšak rovnako tak aj nehnuteľností, vecí a osôb tam sa nachádzajúcich. S exteritorialitou tesne súvisí pojem imunita.
Túto otázku si kládol pred sto rokmi pisateľ riadkov v Národnej jednote s dátumom 27. 04. 1923. Tento týždenník vychádzal každý piatok v období 1920 – 1941 v Petrovci, v Báčke a bol to prvý spoločensko-politický týždenník Slovákov vo Vojvodine. Prvým redaktorom Národnej jednoty od jej založenia bol spisovateľ Ján Čajak a v treťom a štvrtom ročníku sa v redaktorskej činnosti spolupodieľal aj profesor Slovenského reálneho gymnázia Stanislav Leitmann, ktorý bol zodpovedným redaktorom aj hore spomenutého čísla novín. V ňom v texte s titulkom Sme zaostalí, alebo nie? sa uvádza:
"Čítajúc riadky novín, našich i cudzích, ktoré donesú články o Slovákoch, človek by si myslel, že tí Slováci sú tým najzaostalejším národom v kráľovstve SHS. Všade nariekanie, hrozný pessimizmus a passívnosť, až na malé výnimky.
Život grófa Andreja Hadíka (1710 – 1790) je opradený záhadami – neznámou dodnes zostala aj jeho národná identita. Slováci hovoria, že je Slovákom, keďže sa narodil na Žitnom ostrove na území Slovenska, Maďari tvrdia, že má pôvod v meste Ostrihome alebo Kőszegu (Maďarsko), Rakúšania si ho tiež privlastňujú, keďže od mladi a do smrti slúžil vo Viedni ako veliteľ rakúsko-uhorských vojsk. Z českých zdrojov sa možno dozvedieť, že bol potomok českých exulantov. Vojvodinčania sa s ním tiež môžu pochváliť, keďže výrazne ovplyvnil rozvoj tohto územia, po tom ako v roku 1769 získal rozsiahle futocké panstvo. To, že sa s otcom dopisoval po slovensky by iste mohlo bližšie určiť aj jeho korene a to že sa identifikoval s Futogom a k menu si pridal predikát Andreas Graf Hadik von Futak (z Futogu), by predsa mohlo naznačiť jeho bližší vzťah k slovanstvu. Hadík umrel vo Viedni, no na jeho želanie ho pochovali vo Futogu, kde dodnes stojí jeho kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli stredná poľnohospodárska škola. K rozvoju Vojvodiny gróf prispel zúrodňovaním Turkami spustošených území, ale aj osídľovaním Báčky a Sriemu, okrem inými etnickými skupinami, aj Slovákmi. Aj vďaka Andrejovi Hadíkovi žije dodnes v okolí Petrovca významná slovenská komunita. Združenie pre muzeálne agrárne dedičstvo z Kulpína sa mu za to odvďačilo bustou v Petrovci, na nádvorí katolíckeho kostola, ktorú odhalili na sklonku roka 2022.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)