Diablov jazyk, voodoo ľalia, leopardia palma, hadia palma, zmijovec... všetky uvedené pomenovania akoby strašili a všetky patria kvetine Amorphophallus rivieri, konjac, alebo konjaku, konnyaku zemiak, či sloní jam. Steblo sa totiž podobá zmiji, alebo aj leoparda a podivné mená pre túto podivnú exotickú rastlinu sú iste inšpirované aj jej odpudzujúcim pachom. Pre človeka je to jedna z najviac zapáchajúcich rastlín, no niektorému hmyzu veľmi lákavo vonia. Podivná kráska pochádzajúca z tropickej džungle juhovýchodnej Ázie práve keď je najkrajšia, keď sa roztvorí jej veľký kvet, pri nej človek takmer nemôže obstáť. V čase kvitnutia táto kvetina totiž páchne ako zdochlina v pokročilom štádiu rozkladu. Taká páchnuca bizarná nádhera rozvinula včera u Dušana Plachtinského v Kulpíne. Pred deviatimi rokmi bol rovnaký zmijovec atrakciou na Departmáne biológie a ekológie Prírodno-matematickej fakulty v Novom Sade. Zamestnanci boli na neho právom hrdí, keďže je táto kvetina u nás zriedkavosťou a ešte väčšou zriedkavosťou je kvitnúca rastlina, keďže kvitne raz za 7-15 rokov. Dušan Plachtinský na jej kvet čakal 8 rokov. Hľuzu si zabezpečil v roku 2014 a už z nej má aj dve ďalšie mladé hľuzy, o ktoré sa roky bude musieť starať, rastliny budú postupne rásť, no pri dobrej starostlivosti rozkvitnúť môžu najskôr o sedem rokov.
"Po dvoch pandemických rokoch sa konečne uskutočňuje 18. ročník obľúbenej celoeurópskej Noci múzeí a galérií 2022," povedala na úvod včerajšej série podujatí v Báčskom Petrovci Daniela Marková, ktorá v mene riaditeľky Múzea vojvodinských Slovákov Anny Séčovej Pintírovej pozdravila prítomných v Galérii Zuzky Medveďovej na výstave Jubilanti: Škulec – Agarský – Ďurovka (60+60+50) s profesorom Rakidžićom. Po otvorení uvedenej kolektívnej výstavy našich troch tohtoročných jubilantov, akademických maliarov Rastislava Škulca z Begeču, Jána Agarského zo Starej Pazovy a Michala Ďurovku z Kysáča, ktorí boli žiakmi profesora Rakidžića, vo foyer Slovenského vojvodinského divadla (SVD) otvorili samostatnú výstavu koláží Daniely Markovej a v pokračovaní v sieni SVD odznel koncert belehradskej skupiny Vroom. Noc múzeí pokračovala aj 15.mája 2022 a v SVD na Malej scéne vystúpilo Národné divadlo Sombor, Akadémia umenia Nový Sad, Kultúrne stredisko Pančevo, ktoré predviedlo predlohu Ivana Viripajeva Kyslík v réžii Milje Mazarak.
Na asi 15 štvorcových metroch až 19 insitných umelcov z Kovačice a Padiny znázornilo príchod Slovákov na tieto končiny v roku 1802. Tak na plátne vznikla dedina, na začiatku ktorej sa vzpína kostol z roku 1803, vedľa neho rozpoznateľný objekt – Galéria z roku 1955, vôkol ktorých sa zhromažďujú Kovačičania. Ústredným motívom na maľbe je svadba, mladomanželia vychádzajúci z kostola, ktorých vyprevádza kňaz, tu je aj starý svat, mladé ženy, družičky... Na obraze si svoj kútik našli aj krstiny, modlitby, žatva, pestré slovenské kroje. Podobný megaobraz pomenovaný Osídľovanie Slovákov vo Vojvodine vznikol pred 26 rokmi a darovaný bol Veľvyslanectvu Slovenskej republiky. Nový obraz znázorňujúci osídľovanie Kovačice Slovákmi, maliari – členovia Galérie insitného umenia venovali 220-ročnej Kovačici. Oslavy sa začali včera, keď prebiehal Deň Základnej školy mladých pokolení a v Galérii Babka Kovačica otvorili výstavu BIBIANA v 220-ročnej Kovačici a dnes sa program osláv naplno rozbehol. Veľkoplošný obraz Moja jedinečná Kovačica dnes slávnostne predstavila riaditeľka Galérie insitného umenia z Kovačice Anna Žolnajová Barcová.
Pavel Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v malej slovenskej dedinke Kobeliarovo a do Nového Sadu prišiel ako 24-ročný na pozvanie srbského metropolitu, kulpínskeho rodáka Stefana Stratimirovića, ktorý ho čoskoro po príchode do Nového Sadu vymenoval za riaditeľa gymnázia. V Novom Sade si Šafárik založil rodinu, roku 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou z drobnej slovenskej zemianskej rodiny z Veľkej Kikindy s ktorou mal päť detí. Pomerne rýchlo sa začlenil do tunajšej spoločnosti a spriatelil sa s významnými osobnosťami, vrátane Vuka Karadžića. Srbom, tiež tunajším Slovákom, zanechal mnoho, avšak nebolo mu odplatené rovnakou mierou. Nový Sad, kde pôsobil v období rokov 1819–1833, predsa zachováva akú-takú spomienku na tohto velikána. V centre Nového Sadu je jeho menom nazvaná ulica a na nádvorí známeho novosadského Zmajovho gymnázia, ako aj v kulpínskom parku, stojí Šafárikova busta a ďalšiu jeho bustu vlastní aj KUS Šafárik Dobanovce. Okrem dobanovského spolku, Šafárikovo meno nesie aj novosadský slovenský kultúrno-umelecký spolok.
Pred 80 rokmi 12. mája 1942 v Sriemskej Mitrovici popravili Janka Čmelíka. Súdili mu na jar v tom istom roku a predtým ho trýznili najsurovejšími spôsobmi, aby prezradil mená svojich spolubojovníkov. No on nič neprezradil. Nezriekol sa ani komunistických ideí a ani v ukrutných bolestiach neklesol duchom. Odsúdili ho na smrť zastrelením a na popravisko ho niesli na nosidlách. Nevládneho a takmer na smrť umučeného popravili ho 12. mája 1942. O rok neskôr, ako jeden z prvých piatich Vojvodinčanov, bol vyhlásený za národného hrdinu Juhoslávie.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie 1 zo 4 dospelých a až 3 zo 4 mladých ľudí vo veku 11 až 17 rokov nie sú dostatočne fyzicky aktívni. Takéto štatistiky, varujú odborníci, nás vedú hlbšie do pandémie obezity, no zároveň zvyšujú počet ľudí trpiacich chronickými neprenosnými chorobami. Fyzická aktivita je niečo, čomu by sme záväzne mali venovať aspoň 30 minút každý deň – odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. Prečo? Lebo pohyb priaznivo pôsobí na všetky telesné systémy - zvyšuje pružnosť a výkonnosť srdcovocievneho a dýchacieho systému, metabolizmu, prispieva k rozvoju kostry a svalstva, zlepšuje svalovú silu i ohybnosť kĺbov, znižuje hladinu cukru a tukov, zvyšuje imunitu, predlžuje mladosť a odďaľuje starobu. Pohyb spôsobuje prekrvenie mozgu, lepšiu vnímavosť a zlepšenie pamäte, psychickú vyrovnanosť, emočnú stabilitu a optimizmus. Dostatok pohybu znižuje agresivitu, hnev, strach... Skúste si denne dopriať pohyb vo forme akejkoľvek fyzickej aktivity. Odmení sa vám zato nielen vaše telo, ale aj vaše psychické zdravie.
V tieto májové dni si celá Európa a možno povedať, že aj celý svet pripomína 77. výročie porážky fašizmu a ukončenia II. svetovej vojny. Dnešný deň 9. máj oslavujeme ako Deň víťazstva nad fašizmom. V II. svetovej vojny uhasli mnohé životy. Teta Imreková bola bojovnícka matka, ktorá v II. sv. vojne stratila dvoch synov. Jej svet sa zrútil, a aj manžel čoskoro umrel. Pochovala ho spolu so synmi na petrovskom partizánskom cintoríne. Stratu svojich synov teta Imreková nahrádzala materinskou láskou k iným chlapcom v Žiackom internáte v Petrovci i v politicko-verejnej činnosti v obci. Syn Michal, narodený roku 1925 v Pivnici, zahynul 13. apríla 1945 v Josipovci a syn Jaroslav, narodený tiež v Pivnici, žiak petrovského gymnázia, roku 1927, o tri týždne neskoršie, 2. mája 1945 v Podravskom Kloštari. Obaja bratia odišli do boja z Petrovca 11. 11. 1944. Básnik Pavel Mučaji vzdal hold tete Imrekovej v básnickej zbierke Moja Itaka.
Minulý týždeň v Ústí nad Orlicí v Českej republike hostili 64. ročník súťaže Kociánske husle. Po dlhých troch rokoch, keď sa súťaž musela zaobísť bez slávnostného zahájenia, opäť oduševnila so všetkou parádou – s hudobným sprievodom bubeníckeho súboru Co-Bo drums. Tento rok navyše husľovému sviatku prialo aj počasie, a tak sa prvýkrát od jubilejného 60. ročníka začínalo pred Základnou umeleckou školou Jaroslava Kociana. V štyroch súťažných kategóriách sa tento rok zúčastnilo 40 mladých huslistov z 13 krajín sveta. Víťazkou súťaže sa stala Lana Zorjan zo Srbska. Okrem 7-člennej odbornej poroty zloženej z významných hudobných osobností na čele s Pavlom Šporclom, výkony súťažiacich hodnotila súbežne aj detská porota, v ktorej zasadli žiaci a študenti. V rozhodnutí udeliť Lane titul absolútneho víťaza sa zhodli tak členovia odbornej poroty ako aj tej detskej. Našej Lane Zorjanovej z Nového Sadu najsrdečnejšie blahoželáme!
Po rokoch sa chmeľ pomaly znova vracia na naše polia. Vo Vojvodine pred štyrmi rokmi iniciovali program revitalizácie chmeliarstva a s tým cieľom pokrajinská vláda začala s podporou výstavby nových chmeľníc. Prvé výsledky boli skromnejšie a chmeľom bolo vysadených iba 8 ha plôch. No, tí čo sa odvážili zainvestovať, zrejme neľutujú, keďže plochy vysadené chmeľom rozširujú. Jedným z tých úspešných pestovateľov je aj diplomovaný ekonóm Igor Ďuriš z Báčskeho Petrovca, ktorý je aj srbským rekorderóm - súkromníkom v pestovaní chmeľu. Prvú chmeľnicu založil pred piatimi rokmi, v roku 2017, v roku 2019 ju rozšíril a v tomto roku sú už stĺpy postavené aj na ďalšiu časť. Rozhodol sa pre americkú odrodu eureka. Malé „craft" pivovary, ktorých rozvoj v posledných rokoch stúpa a ktoré vyrábajú zdravé prírodné eko pivo, potrebujú stále viac domáceho chmeľu. Tie miny pivovary sú čoraz populárnejšie a vlani ich v Srbsku bolo už 55.
Za hrubými stenami pamätnej fary v Hlbokom, kde v súčasnosti pôsobí Juraj Šefčík, sa návštevník odrazu ocitne v slávnej minulosti. O nej svedčia obrazy na stenách a všade vôkol rozmiestnené staré knihy a vzácne predmety. Táto nádherná národná pamiatka vybudovaná pred takmer dvomi storočiami (1833 – 1836), vnímavému a dobre načúvajúcemu poslucháčovi vyrozpráva mnohé rozprávky. Odrazu ožijú rozhovory Hurbana, Štúra a Hodžu o kodifikácii slovenského spisovného jazyka, vynárajú sa dialógy o spolupráci s bratmi Srbmi, začnú sa skloňovať mestá Belehrad, Nový Sad a najmä Stará Pazova... Jozef Miloslav Hurban v tej hlbockej fare, ktorá mu bola 45 rokov domovom a pôsobiskom, spomína na svojho dobrého kamaráta a svojho slovanského brata zo školských rokov v Bratislave Svetozara Miletića, podľa ktorého pomenoval aj svojho najstaršieho syna Svetozára Hurbana Vajanského (1847–1916). Hovorí o Starej Pazove, kam odišiel za farára jeho druhý syn Vladimír, narodený 5. mája 1850... So svojou manželkou, prvou slovenskou profesionálnou herečkou Aničkou Jurkovičovou sa rozprávajú aj o ich najmladšom synovi Bohuslavovi (1862–1889), ktorého tiež poslali na výchovu a školenie do srbského prostredia, do Novosadského srbského gymnázia.
4. mája sa klaniame dvom významným osobnostiam, dvom politikom svetového formátu, dvom štátnikom, dvom vojenským hodnostárom a bojovníkom, ktorí významne ovplyvnili život Slovákov v Srbsku, dvom velikánom, ktorým sa životná púť skončila 4. mája. V dnešný deň pred 103 rokmi tragicky zahynul generál Milan Rastislav Štefánik a v tento deň pred 42 rokmi zomrel maršal Josip Broz Tito. Obaja štátnici si zaslúžili najvyššiu vojenskú hodnosť, obaja písali nové dejiny, obaja bojovali za slobodu svojho národa, obaja spájali bratské národy do jedného celku, obom záležalo na slovanstve a obaja si zaslúžili veľký rešpekt aj v zahraničí. Obom môžeme byť vďační, že sme dodnes tou „zelenou vetvou", ktorej v miazge pulzuje slovenská krv. Jazyk a národnostnú identitu si Slováci v Juhoslávii, resp. Srbsku dodnes zachovali iste aj vďaka Titovi, ktorý sa 35 rokov zasadzoval za rovnoprávnosť medzi národmi a národnosťami v Juhoslávii a Štefánikovi patrí veľká vďaka, že máme v Petrovci najstaršie slovenské gymnázium mimo hraníc Slovenska a tretie najstaršie gymnázium v Srbsku.
Slováci v Maďarsku v minulosti boli tvrdo asimilovaní, prečo sa ich počet v Maďarsku neustále výrazne znižoval. V súčasnosti je situácia úplne iná – všetkým menšinám v tejto našej susednej krajine sa zvýhodňuje postavenie. Je to tým, že Maďarsko zaviedlo unikátny systém menšinových samospráv a umožnilo im mať v maďarskom Národnom zhromaždení v Budapešti svojich hovorcov. Keďže pred mesiacom v Maďarsku prebiehali parlamentné voľby, paralelne s nimi si aj menšiny volili svojich predstaviteľov do maďarského parlamentu. Druhýkrát za sebou dôveru slovenských voličov získal Anton Paulik (1963, Békéscsaba), ktorý bol hovorcom aj v období 2018—2022. Včera 2. mája 2022 po ustanovujúcej schôdzi nového zloženia Národného zhromaždenia zložili sľub pred predsedom parlamentu Lászlóm Kövérom zástupcovia národností, medzi nimi slovenský hovorca Anton Paulik. Všetci tak urobili vo svojom materinskom jazyku. Udalosť sa konala v Gobelínovej sieni budovy Parlamentu v prítomnosti predsedov celoštátnych národnostných samospráv. Píšu Ľudové noviny a oslovma.hu.
Navštívili sme región Novohradu, ktorý je kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem. Odtiaľ odchádzali naši predkovia za chlebom a slobodou na územie dnešného Maďarska, Rumunska a Srbska. O tom hodne písal publicista Ján Jančovic, okrem iného aj TU: http://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/3184-novohrad-koliskou-sahovania-slovakov-na-dolnu-zem. Ján Jančovic pochádza z Pôtra a z tejto malebnej obce s asi 800 obyvateľmi odchádzal pred takmer 240 rokmi aj farár Matej Baráni, ktorý zohral významnú úlohu pri osádzaní prvých Slovákov v Banáte, pochádzajúcich prevažne z Novohradu. Matej Baráni do Pôtra prišiel 6. júna 1768, kde potom úspešne pôsobil plných šestnásť rokov. Za jeho účinkovania sa uskutočnila najrozsiahlejšia úprava a modernizácia kostola a zakúpilo sa aj nové zariadenie. Roku 1783 odišiel na odporučenie superintendenta Jána Čerňanského do Banátu (Ban.Komlóš a Bardán), kde sa stal nielen prvým evanjelickým farárom na tomto území, ale aj organizátorom príchodu prvých slovenských evanjelikov do týchto dolnozemských končín. Dnes je kostol, o ktorého rekonštrukciu sa Matej Baráni postaral pred svojím odchodom do Banátu, v štátnom zozname kultúrnych pamiatok.
„Som tulák, čo blúdi svetom citov.
T. j. pri žene a víne
a pri mandolíne
zhrievam sa zápalom lásky,
i vášňou divou, divokou..."
Vyznával sa tak Juraj Mučaji, starší brat známeho básnika Pavla Mučajiho. Mal v srdci všetky dúhy a dušu prehorúcu...Veď, všetko čo stačil napísať vzniklo v kvete mladosti – osud mu doprial iba 26 rokov života. V II. sv. vojne podľahol tífusovej horúčke v zajatí na Ukrajine. O máji, mesiaci lásky, písal aj jeho o desať rokov mladší brat Pavel Mučaji.
Včera v selenčskom Dome kultúry prebiehal Výchovný koncert, na ktorom vystúpil Mládežnícky a dievčenský spevácky zbor Ozvena z Vranova nad Topľou zo Slovenskej republiky a tiež aj Orchestrík ZŠ Jána Kollára, Komorný zbor Zvony a Spevokol Ozvena zo Selenče ako aj Komorný zbor Nádeje z Pivnice a členky spevokolu z Lalite. Hostia zo Slovenska dnes pokračovali v turné a krásnym spevom sa dnes predstavili v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. V hodinovom programe vystúpil Mládežnícky spevácky zbor Ozvena a tiež Dievčenský zbor a Spevácky zbor starších chlapcov. Zbory pôsobia pri súkromnej základnej umeleckej škole z Vranova nad Topľou, ktorej zriaďovateľkou a dirigentkou je Vilma Krauspeová. Okrem nej zborom dirigoval tiež Juraj Libera.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)