Archív

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

V tomto roku si pripomíname 130 rokov narodenia a 50 rokov úmrtia Marieny Czoczekovej Eichardtovej. Narodila sa v Petrovci 1. júna 1892 v rodine obchodníckej, otec Štefan Eichardt bol jedným z predstaviteľov dedinských meštiackych kruhov, ktorých predkovia sa osadili medzi naším ľudom, aby spolunažívaním a rodinnými zväzkami s ním naplno splynuli. Sám sa priženil do známej petrovskej obchodníckej rodiny Godrovej. S manželkou Paulou mali štyri deti, Mariena bola v poradí druhá. Jej detstvo a mladosť sú viazané za rodisko – Petrovec. Ťažká choroba prerušila jej školenie a po preležaní tuberkulózy a po zotavení, vydala sa najprv za svoju veľkú lásku Pavla Topoľského, ale po skončení I. svetovej vojny ako vdova vydala sa za obchodníka Czoczeka z Nového Sadu. V novom prostredí sa zapájala do kultúrno-spoločenského života ( zaradená je medzi významné Novosadčanky) a v Novom Sade aj zomrela 20. decembra 1972 a tam je aj pochovaná. V roku 1972 Anna Makanová na vydanie pripravila jej krátke prózy a verše, ktoré vyšli tlačou vo vydavateľstve Obzor, v edícii Korene pod názvom Modrá hmla. Pri príležitosti jubileí Marieny Czoczekovej-Eichardtovej vyberáme z uvedenej knihy zaujímavý príbeh z autorkinho dievčenského života v Petrovci.

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová ( 1892 – 1972)

 

AUTOGRAMY

„Kedysi za našich mladých čias tiež boli v móde autogramy. Pravda, my sme nezbierali autogramy od filmových hviezd, v našej dedine ich ani nebolo. Zbierali sme autogramy našich výtečných mužov, ktorí prichádzali do našej Mekky. Nie na papier, lež na nástolník, na plátno, a potom sme si ho pekne vyšili. A keď sme niektorého vzácneho hosťa olúpili o podpis, radosť nemala konca. Dosiaľ opatrujem ten autogramový nástolník. Milé rozpomienky — kus života!... Ruky, ktoré podpisovali, už dávno zmeraveli. Farby, ktorými sme vyšívali, vybledli ako život a nádeje... Čítam autogramy... Náš drahý báťa, doktor Ján Kvačala, napísal: »Čierne oči panské, ale sú cigánske. ..« Samo Zoch... Pavel Boldocký... Andrej Labát. Kornel Hýl, Ján Gabríny, Jur. Mrva...

Raz navštívil našu dedinu doktor Juraj Janoška so Samuelom Zochom, Juraj Nôta a Valer Hiadlovský. Vyhľadali aj môjho brata. Bol krásny letný deň, slnce pražilo. Utiahli sa u nás v záhrade do zelenej búdky a pri chladných špriceroch rozprávali si staromládenecké kúsky. Netrpezlivo som striehla na vhodnú príležitosť na autogramy vzácnych našich hostí. Mrzelo ma dostaviť sa medzi nich, veď bola som vtedy ešte len zelenou žabkou. Obšmietala som sa okolo búdky, kým ma brat nezbadal. Pošepkala som mu ostýchavo do uška, že majú podpísať nástolník.

— Podpísať? Veľmi vďačne, — povedal Juraj Nôta, vybral ceruzku, podpísal sa, a podal ceruzku aj tým ostatným so slovami:

— Podpíšte, a pokoj svätý...
Všetci sa smiali keď doktor Juraj Janoška zložil a vypísal celú báseň:
»Podpíš a máš pokoj,
to mi vravia moji,
no ja nemôžem byť
dosiaľ pri pokoji,
kým vám nenapíšem
aspoň pár slov troška,
že sa rozpomína
vždy na vás Janoška.«

Vyšila som to ani nie do týždňa.
Taký autogram nemala ani jedna z mojich priateliek."
(Mariena Czoczeková-Eichardtová)

Poznámka:
Dr. Jur Janoška alebo Juraj Janoška (* 25. december 1856, Dolný Kubín, Slovensko – † 27. január 1930, Liptovský Mikuláš, Slovensko) bol evanjelický kňaz, biskup, prvý generálny biskup evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, spisovateľ, predseda Matice slovenskej, signatár Martinskej deklarácie.

Samuel Zoch (* 18. december 1882, Cerovo - † 4. január 1928, Bratislava, pochovaný v Modre) bol slovenský evanjelický kňaz, verejný činiteľ, politik, cirkevný hodnostár, náboženský spisovateľ. Autor textu Martinskej deklarácie. (Zdroj Wikipedia)

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články