Archív

Príbeh, ktorý sa skončil

In memoriam Jaroslav Petržľan 1977 – 2023

V poslednej ulici zapadnutej dediny vychovala vdova statočného syna. Nie je to ojedinelý prípad. Jaro patril k takejto skupine požehnaných detí, ktoré podlomeným samým rodičom prinavracali silu. Chlapec bol múdry a šikovný – čo oko videlo, to ruky vytvorili. Pracoval, tvoril, šikovnosťou až prekvapoval – ani takých nie je málo medzi naším ľudom. Vyrástol v čestného a usilovného človeka, nebál sa roboty ani nových pracovných výziev. Z jeho práce mali úžitok mnohí v dedine. Vyskúšal si poľnohospodárstvo, rôzne druhy kovoobrábania, mechaniku, všetky práce okolo domu stavbárskeho a inštalatérskeho rázu, s elektrinou vedel narábať, IT technológiám rozumel, administratívne a účtovnícke práce, komunikáciu s úradmi v mene spolku či zboru, tvorbu projektovej dokumentácie zvládal pedantne, drevo ho poslúchalo až z jeho rúk vyšli husle či fujara...

 

Príbeh, ktorý sa skončil

 

Príbeh, ktorý sa skončil

 

Všetci sme pri ňom však mali najradšej – a zdalo sa, že tak aj on sám – keď zobral do rúk hudobný nástroj. Každý nástroj v jeho rukách hral. Pesničky rôzne – od takých o červenom jabĺčku, až po hlboké skladby na slávu Božiu. Oni dvaja s hudbou sa našli. Mala ho po celý život. Takého, s hudbou spojeného, ho mala celý jeho život aj jeho rodná Binguľa. V tom bol pre svoju dedinu najpríjemnejším požehnaním. Aj keď občas zhorknuté osoby potvrdia pravidlo, že nikto nie je prorokom vo svojej dedine, Binguľa predsa vie, akého vzácneho syna v ňom mala.

Dlhý pohrebný sprievod v daždivom májovom dni pri pohrebnej rozlúčke s týmto binguľským pokladom však tvorili nielen domáci.

Celá dolnozemská slovenská komunita ho poznala, lebo aktívne patril do jej veľkej rodiny.

Pri celoslovenských dolnozemských stretnutiach sme podľa jeho osoby rozpoznávali binguľskú skupinu – v súboroch, či v cirkevných skupinách sa v priebehu rokov osoby striedali, on však zostával. Nikdy tam nestál v čele a nebol predsedom, vedúcim ani šéfom. No vždy pri všetkom bol. Najprv tam bol, tak ako ho poznáte vy - starší „ten Petržľanov z Bingule"; neskôr, pre nás - jeho vrstovníkov, to bol - „kamarát, náš Jaro, jeden z nás", veselý a zhovorčivý, nevtieravý, jednoduchý a rozhľadený, s ktorým sa vždy bolo o čom rozprávať a ktorý svoju úlohu, v akej sa ocitol, vždy zvládol slušne a na úrovni; v poslednej dobe už bol - „báči Jaro", ktorý naučil, nacvičil, často aj doviezol nové generácie na miesta, kde sa konali zmysluplné stretnutia, kde sa pestovala kultúra a tradícia, kde sa učilo o Pánu Bohu a oslavovalo Božie meno...

Všetci sme ho poznali a mali sme na neho kontakt. Aj sme ho volali, keď nám bolo niečo treba.

Zväčša bolo treba zachraňovať: u susedov v spolkovom orchestri vypadol niektorý hudobník – nahradil ho Jaro; aj u druhých susedov chýbal niekto do orchestra – tak im hral Jaro... Kedy a koľkokrát presne a s ktorými všetkými súbormi hral? Kto by to spočítal?! Ani fotky nepomôžu. V písaných záznamoch bývajú mená šéfov a na fotkách tí, ktorí stoja v prvom rade. Bez nemenovaných zastupujúcich záchrancov by sa však mnohokrát netancovalo. No krojovaní tanečníci, speváci a hudobníci si spomínajú na spoločné chvíle s týmto kvalitným hudobníkom. Je to ako naše slovenské kroje: bohatá, pestrá a krásna paleta ľudí, medzi ktorých rád, s hrdosťou a z celého srdca patril. Veľmi aktívne pomáhal k tomu, aby sa zelenala živá vetva nášho národa na Dolnej zemi. Cez neho sa zelenala aj jeho rodná dedina.

Do kostola išiel prvý krát ako malý chlapček s maminou pomocou ... posledný krát ako spoločenstva-chtivý dospelý s pomocou dýchacieho prístroja. Medzi tým tam býval po celý svoj život. Pánu Bohu a cirkevnému zboru slúžil doslova do svojho posledného dychu. Oficiálne bol predovšetkým kantorom cirkevného zboru. Celkom oficiálne bol ním asi polovicu svojho života, no v skutočnosti už od svojho útleho veku, odkedy sa naučil hrať. Starší farári s manželkami kantorkami ho vďačne zaúčali a ochotne dávali priestor, aby sa prejavil, aby si vyskúšal slúženie bohoslužieb. Tak pripravili zboru kantora a dopomohli aj k nepretržitosti konania bohoslužieb v malom binguľskom zbore v neskorších rokoch. Zbor neskôr často býval bez farára – mal však liturgie a cirkevného poriadku znalého kantora, a preto nikdy nezostal kostol v Binguli zamknutý a každé bohoslužby sa slávili. Keď bola potreba, ujal sa aj predčitateľstva; keď bola potreba, ochotne a šikovne pracoval aj s deťmi a s mládežou, nacvičoval spevokol, spravoval pokladňu cirkevného zboru, robil administratívnu prácu, zúčastňoval sa pracovných akcií pri starostlivosti o kostol, faru, cintorín... Slovenská evanjelická cirkev v Srbsku má mnoho horlivých, obetavých služobníkov z radov neordinovaných. Jaroslav Petržľan však vynikal svojou všestrannosťou a „stážom". Všetci sme nahraditeľní. K nahradeniu niektorých ľudí bude však potrebná celá skupina.

Vďaka Bohu za to všetko, čo jeho rodná Binguľa, slovenská komunita v Srbsku a Slovenská evanjelická cirkev v Srbsku v ňom mali.

Nech sa darí Binguli takej, akú tvoril a akej meno niesol Jaroslav Petržľan a nech sa darí všetkým ľuďom, ktorí podobnými cestami kráčajú.

Bol to jeden z najväčších ľudí, akých som v živote poznala. Hýril kvalitami a vôbec si na nich nezakladal, akoby si ich ani nebol vedomý. Takých býva len ako soli. Bez tej soli by ľudskosť už vymizla. Tento Jaro bol sluha Boží, Pán Boh cez neho roznášal svoje svetlo. Mnohí si to svetlo všimli, pozývali ho na „lepšie miesta". Vždy odmietol. Pre jeho rodinu aj rodnú dedinu to bolo požehnaním, že zostal svietiť tam, kde po jeho svetle bola potreba. Veľmi horel, rýchlo sa spálil. Zomrel vo veku 46 rokov. Mal bystrú myseľ, no nevládne pľúca a veľmi unavené srdce.

Počujete, spieva z druhej strany: „Stretneme sa za tou riekou..." .

(Je tomu mesiac, čo tento In memoriam článok bol odoslaný do schránky redakcie dolnozemského časopisu, zostal však niekde na dne šuflíka. Dnes ho touto cestou vyberám a posielam ku vám s prosbou, aby splnil účel, pre ktorý bol napísaný - aby pomohol zachovať spomienku a predovšetkým aby potešil zarmútených.)

 

Olina Kolárová

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články