Archív

Pamiatka reformácie a Lutherova ruža

V roku 1517 v predvečer Sviatku všetkých svätých mladý profesor Martin Luther pribil po latinsky napísaných Deväťdesiatpäť téz proti odpustkom na dvere Wittenberského chrámu. Rýchlo ich preložili do nemčiny a zakrátko sa po celom Nemecku začala šíriť grafika znázorňujúca váhu spásy, kde Kristova láska prevažovala odpustky. Za symbolický začiatok luteránskej reformácie sa považuje práve pribitie tých 95 téz na dvere kostola dňa 31. októbra 1517. Luther vo svojich tézach nevystúpil však proti odpustkom ako takým, ale proti spôsobu ich predaja. Deväťdesiatpäť téz odráža teológiu, ktorú prednášal svojim študentom: „Každý úprimný kresťan, živý alebo mŕtvy, má podiel na dobrodeniach Krista a cirkvi. Dáva mu ho Boh, a nie odpustky." Nasledovatelia takéhoto učenia sú „luteráni", hnutie sa menuje „luteranizmus" a Lutherova ruža, známa aj ako Lutherova pečať, je najznámejším symbolom luteranizmu.

 

Pamiatka reformácie a Lutherova ruža

 

Pamiatka reformácie a Lutherova ruža

 

Symbol v tvare prsteňa, v ktorom je kríž, srdce a ruža (dnes známy ako Lutherova ruža), pre Martina Luthera vytvoril Lucas Cranach st. Symbol vystihuje jeho vieru a vieru, ktorá je spoločná všetkým kresťanom. Luther tento erb opísal nasledovne: „Najprv je to čierny kríž v srdci, ktorý má svoju prirodzenú farbu. Kríž nás má stále upomínať, že viera v Ukrižovaného nás robí blahoslavenými. Lebo keď sa verí zo srdca, tak je to spravodlivé. Takéto srdce stojí uprostred bielej ruže, lebo biela je farbou anjelov. Táto ruža stojí v nebovomodrom poli, pretože taká radosť v duchu a vo viere je počiatkom budúcej nebeskej radosti. V tomto poli je zlatý prsteň, pretože taká blaženosť v nebi trvá večne a neobsahuje ju nijaká zem a je vzácna nad všetky radosti a ako zlato je najdrahší a najvzácnejší kov..."

 

kp

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články