Archív

Pýcha biedou dýcha

Priadky – v minulosti to boli pravidelné stretnutia žien či dievčat určené na pradenie. Trvali od novembra do jari, obvykle po fašiangy. V období vianočných a novoročných sviatkov bývali prerušované a opätovne sa začínali vo sviatok Troch kráľov. Cirkev aj vrchnosť sa neraz pohoršovali nad správaním mládeže na priadkach a občas ich zakazovali ako nemravné. Druhý petrovský evanjelický farár a prvý kronikár Ján Stehlo v kronike písanej v rokoch 1818 až 1862, upozorňoval na „väčšie skazy mravov" mládeže, a na to, že „petrovská mládež obojeho pohlavia bola príliš oborená za zábavami pri hudbe a plesu v krčme po nedeliach a sviatkoch..." Na bujaré správanie mládeže na priadkach upozornil pred storočím aj istý Petrovčan v Národnej jednote z 13. novembra 1924. V článku pod titulkom Pýcha biedou dýcha napísal:

 

Foto archív Željka Čapeľu

 

Foto archív Željka Čapeľu

 

"Zo všetkých strán počuť len bedákanie a ponosovanie na veľkú drahotu. A drahota skutočne jestvuje. Nech dneska má jeden petrovský gazda 20 jutár zeme a nech má k tomu dve alebo tri dievky, musí veľký pozor dávať, aby ho jeho dcéry o majetok nepripravili s ich veľkou hrdobou. Lebo pýcha petrovských dievok je rodičom už neznesiteľná. Za onoho času v Srieme vinice skazila takzvaná filoksera a náš ľud slovenský svojim časom skazí drahé šatstvo našich dievčat.

Čo je tomu na príčine? Petrovské priadky, ktoré veľmi kazia našu mládež. Tu sa pestuje semä všetkého zlého, čo sa Bohu i svetu protiví. Keď človek ide vedľa priadok, vlastnej tvári sa musí zahanbiť, keď počuje rôzne hnusné a oplzlé výrazy a to nielen od chlapcov, ale i od dievok. Priadky sú skaza pre našu mládež a nič iné! Odporúčal by som rodičom, aspoň niže pätnásť ročné dietky obojeho pohlavia, aby na priadky nepúšťali.

Obecné predstavenstvo malo by potrebné kroky porobiť proti tejto skaze národa slovenského, aby priadky boli zakázané. Petrovčan."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články