Archív

Igor Branislav Štefánik – 150 rokov od narodenia

Igor Branislav Štefánik (1873 – 1940), evanjelický farár, publicista a poslanec, starší brat generála Milana Rastislava Štefánika, sa narodil pred 150 rokmi 11. novembra 1873 na Košariskách, v obci Nitrianskej Brezovej. Bol všestranný intelektuál, horlivý bojovník za práva Slovákov, ale aj za spolužitie a spoluprácu Srbov a Slovákov v novom štáte, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne. Bol prvým poslancom, ktorý v parlamente Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov hovoril po slovensky. Štefánik bol kňazom v Petrovci, Novom Sade a Palanke, bol i politik, novinár a veľký milovník umenia, najmä divadla. Vypracoval projekt synodálneho zákona, ktorým hájil práva slovenských evanjelikov. V Novom Sade bol i katechétom na školách. Neskoršie bol vymenovaný za administrátora novosadskej cirkvi.

 

Igor Branislav Štefánik – 150 rokov od narodenia

 

Igor Branislav Štefánik sa narodil v rodine evanjelického farára a dekana Pavla Štefánika. Životopis Igora Branislava Štefánika preberáme z knihy Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a v obrazoch, ktorá vyšla v roku 1930 a do ktorej si pravdepodobne sám písal biografické údaje.

„Narodil sa 1873 na Košariskách, v obci Nitrianskej Brezovej dňa 11. novembra 1873. Rodičia mu boli Pavel Štefánik, farár a dekan i Albertína rod. Jurenko. Ľudovú školu navštevoval v rodnej cirkvi i na Myjave, gymnázium v Bratislave a VII – VIII. triedu v Kežmarku, kde i maturoval. Potom študoval práva na peštianskej univerzite, teológiu v Šoprone i v Prešove, filozofiu a psychológiu na univerzite v Rostocku. Ordinovaný bol za kňaza skrze biskupa Pavla Zelenku v Miškolci 12. októbra 1898. Po 3 a pol ročnom kaplánčení zvolený bol za farára na Myjavu 4. marca 1902. Stadiaľ prešiel do Palánky (Báčka) 4. júla 1903., kde zotrval a úradoval do decembra 1920. V novembri 1918. zvolený bol Veľkým Národným Zhromaždením v Novom Sade za krajinského poslanca do Belehradu. Bol členom stoličnej kongregácie už za Maďarska r. 1918, keď vláda, – síce už pozde, – snažila sa zmieriť s národnostiami.

Roku 1921. odcestoval do Bratislavy, poťažne do Paríža v rodinnej záležitosti, pozostalostnej po zosnulom jeho bratovi generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Tam mu Palánčania písali a volali ho nazad. Roku 1923. sa i vrátil. Ale našiel pomery zmenené a taký plat, na ktorom farárska rodina nemohla žiť.

I zaďakoval v decembri 1924. Zvolený za farára do Naďlaku, v máji r. 1925, sa presťahoval. Tam našiel rozhárané pomery a nezákonitosť. Saskí evanjelici spolu s farárom Bujnom snažili sa podrobiť slovenské evanjelictvo pod sasko-nemecký potestas iurisdictionis.

Poneváč ale maďarskí evanjelici držali si právo na maďarské evanjelické biskupstvo, to samé požadoval Štefánik i pre Slovákov. Na základe platných Synodálnych Zákonov neuznal žiadnu cudziu nadvládu nad slovenským evanjelictvom a tak ani nad sebou. Pretrhol všetky styky s nemeckým biskupom. Napriek tomu tento protizákonite dal ho súdiť cirkevnému Disciplinárnemu súdu i pozbaviť fary. Tento súd bol nekompetentný, protizákonitý, Štefánik ani len súdobné riešenie a či rozsudok neprijal, neotvoril, neprečítal, lež vše konzekventne retournoval poštou. Narobili mu súdobných trov do 45000 lejov.
Štefánik nepovažuje túto vec za skončenú, lež v príhodnom čase obráti sa na državný súd.

Predbežne značí svoje zápisky o zapredaní rumunských Slovákov Nemcom, i o úkladoch, ktoré jemu nastrojili, ale nedrží čas za vhodný, verejne pretriasať túto vec.
Po svojom odchode vo februári 1927. utiahol a živil sa ako novinár v Belehrade, v Petrovci i v Novom Sade. Tu je ketechétom na gymnáziach, preparandii i na občianskych školách. Od februára vymenovaný za administrátora cirkve s 500 din. mesačným platom i bytom. Bráni práva i majetok Slovákov proti Nemcom."

Igor Branislav Štefánik zomrel po dlhoročnej chorobe 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je aj pochovaný na Veľkom katolíckom a evanjelickom cintoríne na Futošskej ulici.

O Igorovi Branislavovi Štefánikovi viac TU:

https://www.kulpin.net/o-kulpine/historia/kratak-pregled-istorije/22-aktuality/aktuality/10890-igor-branislav-stefanik

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články