Archív

Priekopník dolnozemského chmeliarstva

155 rokov od narodenia
 
Priekopník dolnozemského chmeliarstva
Národný buditeľ Albert Martiš
 
Dolnozemský ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, spisovateľ Albert Martiš sa narodil 20. apríla 1855 v Slovákmi obývanej báčskej dedine Kulpín.
 
 foto
 
Jeho otec Peter bol krajčírom a zo začiatku vlastnil menší obchod a krčmu, neskôr bol učiteľom v Binguli, Báčskej Palanke a Hajdušici. Matka Apolónia, rodená Franková, pochádzala z učiteľskej rodiny v Kysáči. Albert mal dvoch súrodencov a širokú rodinu tiet po matke, ktoré sa povydávali za popredných národovcov a v takom prostredí bol vychovávaný aj on. Martišovo detstvo bolo poznačené chudobou a utrpením, keď ako maloletý musel rodičom pomáhať, otcovi v obchode a matke pri krajčírstve. Keď sa stal jeho otec učiteľom v Binguli (Sriem), tunajší farár Juraj Jesenský postrehol Albertove nadanie a presvedčil jeho otca pre štúdium. V rokoch 1867 - 69 študoval na srbskom gymnáziu v Novom Sade, kde vyučovali aj Slováci Jozef Podhradský a Ján Tobiáš Langhoffer. Počas dvojročného novosadského pobytu sa zapájal do kultúrneho a národného života Slovákov. Pre zlý majetkový stav ho chceli dať rodičia na remeslo, o čom sa v Báčskej Palanke u jeho otca dozvedel profesor gymnázia v Novom Vrbase Karol Zvaríny a ten presvedčil rodičov zapísať ho do tejto školy. Novovrbaské nižšie evanjelické gymnázium, ktorého riaditeľom bol Slovák Michal Godra, absolvoval v rokoch 1869 – 73. Ten mu vštepil lásku k materinskej reči a u zámožnejších rodín mu zabezpečil aj bezplatnú stravu. Na ďalšiu radu Karola Zvarínyho prihlásil sa na štúdium učiteľskej prípravky v Prešove, kde si slovenskí študenti v roku 1874 za jeho účasti založili slovenský spolok „Napred“. Cez prázdniny roku 1874 a 1875 Albert Martiš suplikoval po slovenských stoliciach a nazbieral si nielen peknú sumu peňazí pre svoje štúdium, ale na týchto cestách podrástol duchovne, lebo sa mal možnosť stretnúť s viacerými významnými národnými a literárnymi pracovníkmi. Napríklad u J.M.Hurbana v Hlbokom pobudol až tri dni v živom dialógu. Po tejto oboznamovacej ceste ostal Albert Martiš rok doma v Hajdušici (Banát), kde jeho otec bol v tom čase učiteľom a vtedy sa dôkladne pripravil na učiteľskú skúšku roku 1877 v Sarvaši. Keď ju úspešne absolvoval, hneď v tom istom roku sa stal učiteľom v Padine (Banát), ako v poradí tretí učiteľ v tejto veľkopočetnej slovenskej dedine. Ako učiteľ obecnej školy tu pôsobil v rokoch 1877 – 1894. Bolo to v časoch krutej maďarizácie, kedy sa medzi ľudom snažil vykonávať účinnú národnobuditeľskú a osvetovú činnosť, začo veľa ráz zažil prenasledovania a trpkosti. On sa však nevzdával a aj po predčasnom suspendovaní roku 1895 pokračoval v národnobuditeľskej činnosti. Aj napriek mnohým nepochopeniam od samotných ľudí, sa od samého začiatku pôsobenia v tejto hraničiarskej dedine s entuziazmom pustil do ľudovýchovnej práce s cieľom pozdvihnúť kultúrnu a hospodársku úroveň tunajšieho slovenského ľudu. Už vtedy v ľudnatej Padine učil vyše dvesto žiakov a v styku s ich rodičmi a ostatnými obyvateľmi, popri učiteľskej práci neúnavne vplýval na pozdvihnutie dedinského ľudu vo všetkých oblastiach ich života a práce. Presviedčal ľudí aby odoberali a čítali slovenské časopisy, najmä Národný hlásnik, Národné noviny a Obzor, do ktorých aj on prispieval. dal si aj takkú robotu, že čítal Padinčanom vo svojom dome z Národných novín alebo išiel po dedine, poučoval ich, učil ich spievať slovenské pesničky, a to často za svojho klavírneho sprievodu. Roku 1880 založil v Padine čitáreň. Veľké úsilie vynaložil na hospodárske povznesenie tunajších Slovákov. Aby znemožnil židovskú úžeru, založil roku 1885 prvý peňažný ústav v Padine – Vzájomnú pomocnicu, premenovanú neskôr na Sporiteľňu, ktorá sa potom stala pobočkou Pančevskej banky. Albert Martiš má nezmazateľné zásluhy na rozvoji vojvodinského chmeliarstva, kde sa považuje za jeho priekopníka. Okrem chmeľu pestoval a šľachtil aj iné plodiny, propagoval chov hodvábnika, včiel a celkový pokrok v poľnohospodárstve. Na jeho hospodárstve praxovali viacerí odborníci – Slováci z Vojvodiny. Bohatá je jeho literárna a publikačná činnosť. Články o modernom hospodárení publikoval okrem Obzoru aj v Národných novinách a Národnom hlásniku. Jeden jeho článok s uvedeným nadpisom O padinskom chmeliarstve, bol uverejnený v januárovom čísle Obzoru roku 1896, vychádzajúcim už vo vydavateľstve a kníhtlačiarni Karola Salvu v Ružomberku. V úvode príspevku Albert Martiš píše, že dosiaľ uverejňoval svoje hospodárske články v Národných novinách, a to vraj z toho dôvodu, že ich väčšinou číta vzdelanejšia časť národa. Predpokladal, že táto vrstva ľudí príležitostne sprostredkuje ich obsah konzervatívnemu roľníkovi a mravne ho prinúti nasledovať k tomu z čoho bude mať materiálny prospech. - Ale sklamal som sa, lebo mnohí našinci poznajúc nevďačnosť väčšiny nášho ľudu, znechutení nechávajú ho stúpať cestou, ktorou kráčali jeho predkovia. Uznávam, že to dnes nie je ľahké v tomto hmotárskom svete nezištne pre ľud pracovať, lebo tu napadne ťa hlúpy havkáč, notár, tu zase od rodu odpadlý kňaz, tam zase zákony obchádzajúci slúžny ... a všetci ti pripisujú nekalé činy, upodozrievajú a osočujú ťa. Toto však nebolí, keď to robia naši neprajníci, ale bolí, keď ti takí ubližujú, za ktorých žiješ a mrieš a ktorých by si rád i duševne i hmotne videl pozdvihnutých“ - posťažoval si a potom sa už zameral na zhodnotenie stavu chmeliarstva v Padine a v Banáte
 
V septembrovom čísle Obzoru z roku 1900 sa možno dočítať, že - Albert Martiš, príkladný hospodár, včelár a chmeliar bol na výstave v Paríži vyznamenaný striebornou medailou za racionálne pestovanie chmeľu. Už predtým získal na uhorských výstavách medaily a 600 korunovú odmenu.- Predtým v septembrovom čísle Obzoru v roku 1897 bola uverejnená správa, že – penzionovaný učiteľ v Padine vynašiel stroj na sekanie kukuričia, na ktorý už dostal aj uhorský patent. Pánu Martišovi, ktorý i do nášho časopisu píše, gratulujeme. - Žiaľ ako neskôr píše iný zdroj, tento patent bol jeho autorovi odcudzený. Martiš skonštruoval aj prototyp lietacieho stroja. Na jeho vzorovom hospodárstve sa priúčali novotám viacerí poľnohospodárski odborníci z Dolnej zeme, ktorí potom v praxi rozširovali jeho teoretické i praktické poznatky. Vo svojom pôsobisku v Padine bol v roku 1885 spoluzakladateľom peňažného ústavu. Vrátim sa však k článku, ktorý napísal Albert Martiš o padinskom chmeliarstve, z ktorého podstatné časti vyberám: „Keď som sa tu stal učiteľom, videl som, že náš roľník neprejde ďaleko vo svojom hospodárení pri zle obrábanej pôde a malej cene obilia. K tomu všetkému sa objavila aj myšlienka sťahovania do Ruska, Srbska a Bulharska, ktorá opanovala hlavy Padinčanov, v čom ich podporoval i náš nebohý farár (G.Bujkovský ?), ktorý založil biedne živoriacu Liziku a na žobrácku palicu dovedené už teraz rozchodiace sa Imrichovce, čím sa tu strední gazdovia stratili a zostali len bohatí a celkom chudobní.- V takejto nemilej situácii Martiš rozmýšľal akoby sa dalo Padinčanom pomôcť. Náhoda chcela, že mal obecnú zem v bývalých viniciach, okolo ktorých rástol divý chmeľ. – Tento raz bol tak utešene rozkvitol, že vzbudil môj obdiv. Nuž pomyslel som si, keď divý chmeľ dáva tak utešenú úrodu, prečo by ošetrovaný a pestovaný chmeľ aj v tejto pôde nerástol - a svoju myšlienku začal realizovať. V roku 1886 vysadil trištvrte jutra chmeľom a v nasledujúcom roku už postavil drevené stĺpy a natiahol na ne drôt. Ľudia to chodili obdivovať a podľa jeho slov pokladali ho za blázna. On však na ich nerozumné poznámky nič nedal a chmeľ vysádzal ďalej. Dnes je takých „bláznov“ len v samotnej Padine približne sedemdesiat - hrdo v článku poznamenal tento priekopník chmeliarstva vo Vojvodine. Na začiatku presviedčal ľudí k výsadbe chmeľu, pričom im dával sadenice chmeľu zadarmo, čo išlo veľmi ťažko, lebo len o štyri roky neskôr získal prvých dvoch pestovateľov. Roku 1893 urodilo sa Martišovi sedem metrických centov chmeľu z jutra a celkom z 2,5 jutra dosiahol úrodu 17 metrických centov. Chmeľ mal dobrú cenu a cent vtedy odpredal po 150 zlatých a tak celkom dostal 2 550 zlatých. Tento finančný príjem presvedčil nakoniec roľníkov, že sa rozhodli pestovať chmeľ nielen v Padine, ale hlavne v Báčke. Cez zimné mesiace roku 1894 začala zhánka po chmeľových sadeniciach a Martiš ich vtedy odpredal v množstve približne 45 tisíc kusov. V tom istom roku sa však v Česku, Bavorsku a Anglicku urodilo veľké množstvo chmeľu a v Banáte a Báčke veľmi málo a pritom aj v dôsledku choroby aj menej kvalitný. – Ja a niekoľkí ďalší predali sme cent po 70 – 80 zlatých, ostatní iba po 25 – 40 zlatých. Minulá jar, ba možno povedať, že celý rok bol veľmi priaznivý ako pre chmeľ, tak i pre iné plodiny, Ale nikto ho tu nesadil, dokonca niektorí netrpezliví svoje chmelnice zlikvidovali. Chmeľ bol krásny a bezchybný a počasie pri oberaní a sušení veľmi príjemné. Z toho dôvodu si chmeliari sľubovali peknú cenu. Keďže domáce pivovary ho nekupovali, nuž odpredali sme ho českým kupcom, a to podľa akosti v cene 50 – 80 zlatých za cent – opisuje prvé začiatky chmeliarstva v Padine Albert Martiš. Ďalej píše, že tento chmeľ by bol mal i väčšiu cenu, keby boli s ním pri oberaní a sušení zaobchádzali obozretnejšie. Mnohí si svoj krásny chmeľ domrvili, keď ho v suchom stave vrecovali. – Nuž nerozumný doktor, hotový kat - poznamenal pri tejto príležitosti A. Martiš. Vtedy Padinčania predali 200 centov chmeľu do Česka a len 25 centov zakúpil účastinársky pivovar v Köbanyi pri Budapešti. Uhorské pivovary boli takto odkázané kupovať tento dolnozemský chmeľ pod českým menom za drahé peniaze. - Sám som bol zvedavý, akú kvalitu má náš padinský chmeľ a tak som poslal vzorky do Výskumného hospodárskeho ústavu na preskúmanie. Náš Chmeliarsko-hospodársky spolok nebol pre dve malicherné “chyby“ potvrdený. Ako som však počul z prvej ruky, tie chyby neboli chybami, ale že ministerstvu boli naše stanovy s takým odporučením poslané, že na čele tohto spolku stojí (Bože odpusť hriechy) pansláv. Nuž hľa, rob voľačo, si pansláv, nerob nič a buď udavačom, si vlastenec - takýmto konštatovaním ukončil Albert Martiš svoj článok v časopise Obzor roku 1896.
 
V národnobuditeľskej činnosti propagoval Albert Martiš slovenskú tlač, počas volieb agitoval za zvolenie slovenských kandidátov a je len samozrejmé, že mal úzky kontakt s činovníkmi na Slovensku a Česku. Počas Kovačického procesu pravidelene informoval verejnosť o vývoji tejto neslávnej udalosti v Dolnozemskom Slovákovi a svoje články podpisoval svojim menom, a tak aj jeho zásluhou mala táto vzbura slovenských evanjelikov proti ma´darizácii v Kovačici veľký ohlas. Za takúto činnosť bol označovaný za pansláva a uhorskou vládou prenasledovaný, keď mal z tohto dôvodu až dvanásť politických procesov. Uhorská vrchnosť mu to zrátala a predčasne ho zo školských služieb prepustila. Bol aj literárne činný, keď najskôr prekladal a potom uverejňoval poviedky, rozprávky, bájky, básne a dramatické prvotiny vo viacerých slovenských časopisoch a medzi nimi aj v prílohe Obzoru „Pri kozúbku“.
 
Ako publicista zaoberal sa národnostnými a sociálnymi otázkami dolnozemských Slovákov v Národných novinách, Slovenských listoch, Ľudových novinách, po roku 1900 v časopisoch Dolnozemský Slovák, Slovenský týždenník, Kresťan a v americkej krajanskej tlači, z ktorej ako sám konštatoval, len z nej občas dostal menší honorár. Literárne bol činný najskôr ako prekladateľ poviedok srbských autorov do slovenčiny najmä v Národných novinách a slovenských autorov do srbčiny v časopisoch Brankovo Kolo, Stražilovo.
 
Za úspechy v pestovaní chmeľu bol roku 1889 vyznamenaný striebornou a bronzovou medailou v Paríži a roku 1896 bronzovou medailou na hospodárskej výstave v Budapešti. Albert Martiš sa celý život snažil o povznesenie a tým aj blahobyt slovenského dolnozemského ľudu a paradoxne v posledných mesiacoch svojho života sám doslova trpel hladom. V takomto položení zomrel 19. septembra 1918 v Padine, kde pôsobil plných štyridsať rokov. O jeho smrti priniesla články a nekrológy väčšina slovenských časopisov, ktoré v nich zdôraznili jeho neúnavnú prácu medzi pospolitým ľudom a tiež jeho nezabudnuteľné zásluhy na národnom a hospodárskom povznesení Slovákov na celej Dolnej zemi. V jeho diele na Slovensku pokračoval syn Ján Branislav Martiš (17.9.1883 Padina-2911.1964 Bratislava), redaktor a publicista, ktorý popri pastoračnej činnosti organizoval a viedol vo svojich pôsobiskách ľudovýchovné kurzy, bol funkcionárom spoločenských a cirkevných organizácií a roku 1918 podpredsedom Národnej rady v Novom Meste nad Váhom.
 
Ján Jančovic
 
Albert Martiš
 
(20. 04. 1855 Kulpín – 19. 09. 1918 Padina)
 
Albert Martiš patril medzi významných slovenských vojvodinských ľudovýchovných pracovníkov svojej doby. Bol i publicistom, spisovateľom a zakladateľom novodobého chmeliarstva vo Vojvodine.
 
Po skončení ľudovej školy v rodisku , navštevoval srbské gymnázium v Novom Sade, vo Vrbasi a učiteľskú školu v Prešove. Bol učiteľom v Hajdušici a v Padine, kde rozvíjal bohatú ľudovýchovnú činnosť a prispieval do viacerých slovenských a srbských novín a časopisov (Národné noviny, Slovenské pohľady, Dolnozemský Slovák, Brankovo kolo, Stražilovo a iných). Inšpirovaný životom v Kulpíne písal spomienkové prózy z detstva a mladosti, ako aj zo života vojvodinských Slovákov. Prekladal zo srbčiny do slovenčiny (napr. J.J.Zmaja ) a opačne zo slovenčiny do srbčiny (M. Kukučína). Okrem ľudovýchovných článkov a próz písal aj drámy. Z viacerých kníh u nás mu vyšiel výber z poviedok : Hriechy mladosti a iné rozprávky (Petrovec 1933). Pre národnopolitickú činnosť bol Albert Martiš prenasledovaný uhorskými úradmi.
 
Pamätnica-Споменица 1789-1989, 200 rokov školy v Kulpíne, Vydavateľ ZŠ Kulpín 1996
 
Ján Branislav Martiš v šľapajách a diele otca
 
Po stopách svojho otca Alberta Martiša (1855 Kulpín – 1918 Padina), spisovateľa, ľudovýchovného pracovníka a národného buditeľa medzi dolnozemskými Slovákmi, kráčal aj jeho syn, redaktor a publicista Ján Branislav Martiš. Narodil sa 17.9.1883 v Padine, kde jeho otec bol v tom čase učiteľom. Po vychodení základnej školy v rodisku pokračoval v štúdiu na Evanjelickom kolégiu v Prešove. Počas tohto štúdia podobne ako jeho otec, ktorý za národnobuditeľskú činnosť bol uhorskými úradmi prenasledovaný v 12 politických procesoch a po nich potrestaný nútenou penziou, aj on bol pre „ panslavistické zmýšľanie“ sledovaný a hrozilo mu vylúčenie zo štúdia. Teologickú evanjelickú akadémiu ukončil v Bratislave, kde 25.8.1906 bol biskupom Preddunajského dištriktu Bedrichom Baltíkom vysvätený za farára. Svoju duchovnú činnosť začal ako kaplán pri farárovi Pavlovi Lukáčovi v Ľubietovej. Za riadneho zborového farára bol zvolený v Drieňove (Hont), kde pôsobil v rokoch 1908-1914. Obec a zbor patrili do zmaďarizovaného seniorátu, ale ako verný svojej rodinnej tradícii, sa Martiš hneď prejavil na seniorálnom konvente tým, že odvážne vystúpil v slovenskej bohoslužobnej reči svojich drieňovských veriacich. Týmto vyvolal búrku nevôle a upadol do nemilosti úradných kruhov. Na druhej strane v Drieňove a okolí, si týmto vystúpením a postojom získal srdcia veriacich. Spolu s nimi sa pustil do stavby nového moderného kostola, ktorý počas jeho pôsobenie v Drieňove bol aj dokončený. Národné presvedčenie a vystupovanie Jána Branislava Martiša v tomto duchu, mu vynieslo aj to, že v poslaneckých voľbách roku 1910 štyri obce a z nich dve katolícke, ho presvedčivo zvolili za slovenského kandidáta. To bolo tiež príčinou toho, že mu úrady odobrali stály príplatok pre duchovných, ale vďačný ľud mu túto stratu vynahradil svojou obetavosťou a vernosťou. V Drieňove ho vtedy prvý krát poznačili aj do čiernej knihy maďarských žandárov. Podobne ako jeho otec v Padine aj on sa popri duchovnej činnosti venoval aktívne ľudovýchovnej práci. V okolí zboru zakladal hospodárske družstva a vo fílii Vrbovok založil Potravný spolok, čím prinútil jediného židovského úžerného krčmára opustiť dedinu. Po šesťapolročnom pôsobení v Drieňove, v prvom roku svetovej vojny, nastúpil v decembri roku 1914 za zborového farára v opustenom cirkevnom zbore v Novom Meste nad Váhom. Postupne si medzi veriacimi získal dôveru veriacich a neskôr v roku 1922 pod jeho vedením a usilovnosťou členov zboru sa púšťa do budovania cirkevných objektov. Takto už roku 1922 postavili novú faru a o desať rokov neskôr monumentálnu kostolnú vežu, roku 1939 zborový dom v matkocirkvi a vo fílii v Hrádku. Značnú časť nákladov a to najmä na faru získal J.B.Martiš svojim priateľstvom s významnými osobnosťami (Dr.Markovič, Dr.Holúbek, J.Cablk, K.Treský...), ktorí venovali na tento účel veľkú časť milodarov. Aj rodáci v Amerike pamätali na svoju duchovnú matku a horlivosťou sestry J.B.Martiša-Márie Čániovej vyzbierali peknú čiastku 23 tisíc korún. Padinský rodák Ján Branislav Martiš popri svojej farárskej službe bol aj učiteľom náboženstva na miestnom reálnom gymnáziu, ďalej seniorálnym a dištriktuálnym presbyterom. Bohatá je aj jeho publicistická a redaktorská činnosť. Pred rokom 1918 publikoval články a besednice v Slovenskom týždenníku a v Stráži na Sione. Prvé literárne prvosienky aj pod pseudonymom Ogneslavov. Po roku 1918 uverejňoval príspevky z kultúrneho života regiónu v Novom rode a v Považských hlasoch. Knižne vydal dielo Cirkev a kazateľ (1915), Históriu a stavbu veže v Novom Meste nad Váhom (1933). Významná je najmä jeho redaktorská činnosť. Už v rokoch 1916-1917 bol hlavným spolupracovníkom homilitického časopisu Evanjelický kazateľ, od roku 1924 výkonným redaktorom časopisu Stráž na Sione, spolupracovník jeho misijných príloh Diaspora (1925-27) a Studnica vody živej (1930). Popri pastoračnej činnosti organizoval a viedol vo svojich pôsobiskách ľudovýchovné kurzy. V pohnutých rokoch 1918-1919 bol podpredsedom okresnej Slovenskej národnej rady a roku 1928 sa zase angažoval pri budovaní a odhalení pomníka Jozefovi M. Hurbanovi v Novom Meste nad Váhom.
 
Ján Branislav Martiš mal dvoch súrodencov. Manželkou mu bola Božena, rodená Cimráková, dcéra farára v Sielnici Jána Cimráka, s ktorou mal dvoch synov. Vladimír bol úradníkom na ministerstve vnútra a mladší Dr.Fedor právnikom a jeho manželka Mária, rodená Lehocká významnou redaktorkou.
 
Padinský rodák Ján Branislav Martiš umrel 29.11.1964 v Bratislave a pochovaný je v Novom Meste nad Váhom. Pre evanjelickú cirkev a slovenský národ zanechal za sebou veľké dielo, ktoré je hodné jeho dolnozemských predkov a aj z toho dôvodu si zaslúži veľkú úctu a spomienku celého národa, roztrúseného v šírom svete.
 
Ján Jančovic

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

urad

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články