- Podrobnosti
-
Uverejnené 22. 09. 2010
Úlomok zo školských lavíc - spomína Daniel Pixiades
Môj problém „voľného správania“ bol prítomný počas celého školenia. Riaditeľ učiteľskej školy Rajko Plavšić so mnou si iba ťažko dával rady. Niektorí členovia Strany nesúhlasili, aby som aj naďalej zastával funkciu predsedu literárnej družiny. V tom čase profesorskú povinnosť vykonával Strahinja Kostić, ktorý voči mne mal sympatie nad očakávania. Písomné práce mi boli najlepšie v triede, ba aj na škole, avšak nebol som dobrý z iných predmetov, okrem z logiky, pedagogiky a výtvarného umenia. Školenie som zakončil s trojkou, a musel som aj na opravnú skúšku z dejepisu, ktorú som zložil už keď som učiteľoval v Banáte.
Daniel Pixiades v prvom rade prvý zľava
Tu by sa hádam patrilo povedať o tom mojom najväčšom prehrešku, ktorý ma
v prvej polovici štvrtej triedy bezmála stal vylúčenia zo školy. Bol
som totiž veľkým protivníkom učebného programu z vyššej matematiky a
mienil som, že je ona zbytočná, keďže ju učitelia v budúcej praxi
nepotrebovali. Ak by aj niekto pokračoval v štúdiách, ani tam tento
predmet nevyučovali. Práve o to som sa zasadzoval vo viacerých
diskusiách so žiakmi a profesormi – kvôli tomu som bol vyhlásený za
oportunistu vzdelávacieho systému, aj keď sa väčšina súdruhov so mnou
zhodovala.
V takom ovzduší prišla na rad písomná práca, bolo to niekde v decembri
roku 1949. Nespomeniem si na meno profesora matematiky - starého kovu a
pokročilého veku. Viem iba to, že vtedy prišiel na mňa rad a bolo oné
„byť alebo nebyť“. Písanky boli rozdelené, príklady na tabuli a
spolužiaci ich začali riešiť. Ja som ich tiež analyzoval , ale aj tak
som nedospel k ich podstate. Vtedy mi napadla myšlienka o sprisahaní –
aby som namiesto matematických príkladov napísal báseň. Bez výčitiek
svedomia začal som tvoriť. Báseň pozostávala zo štyroch strof a každá
mala štyri verše. Dodnes si spomínam na prvú strofu, aj keď si myslím,
že tie ďalšie boli krajšie.
...A pozerám, čísla v oboch očiach.
Preskakujú, lietajú,
chaos robia.
Keby boli aspoň zo
sladkej šťavy
alebo trebárs mliečne z tejto kravy...
Opravná úloha. Vchádza matematik ale aj riaditeľ školy Rajko Plavšić a
prednášateľ srbského jazyka Strahinja Kostić. Všetci sa tvárili veľmi
vážne, a celá trieda netrpezlivo čakala epilóg. Spolužiaci si sadli a
mne riaditeľ rozkázal stáť. Cítil som sa veľmi nepríjemne, a už vtedy
som tušil, že celé to predstavenie bude kvôli mne.
–
Súdruhovia, - povedal Rajko – medzi vami je niekto, kto si nezasluhuje
byť tuná. Burič a porušovateľ školskej disciplíny Daniel Pixiades (sedel
som v poslednej lavici s Ivanom Vorgićem a Ivanom Slavkom) si dovolil
svoje básnické blšky vniesť aj do matematiky, čo mi nemôžeme tolerovať.
Preto rozkazujem Pixiadesovi, nech tu pred všetkými vami prečíta tú
svoju sprostú báseň.
Potom červenou ceruzkou preškrtol profesorovu dvojku.
- Toto nie je ani len na dvojku, to je čistá jednotka!
Keďže mi
bolo prikázané prečítať báseň, zastal som, vzpriamil sa a zarecitoval
som ju dôstojne, zo štýlom.
Ešte som ani nedokončil posledný verš keď sa triedou rozniesol hlučný
potlesk, ten ma trochu zmiatol. Preto som sa, ako na pódiu, uklonil a
čakal, čo bude ďalej.
Riaditeľ mi vytrhol písanku z ruky a profesorovi srbčiny povedal:
- Kolega Kostić, prosím vás, vysvetlite mi, čo Pixiades chcel povedať
tou básňou?
Profesor,
povahovo skromný, sa zahľadel do písanky, čítal a nakoniec ticho
odpovedal:
- Nevedel by som vysvetliť jej odkaz.
Keď bolo po všetkom, vyšiel som na chodbu a tu ma profesor Kostić
dobrosrdečne potľapkal po pleci a bez poznámky sa iba pousmial. Zrejme,
nechcel podceniť svojho kolegu, keďže mu to slušnosť nedovoľovala, ale
súčasne akoby chcel aj uznať, že báseň nie je až taká zlá, bez ohľadu,
že sa vzťahovala na matematiku.
Profesora
Kostića som stretol po niekoľkých rokoch v Novom Sade, kde som pracoval
v Krajskej hospodárskej komore ako kádrový referent. Tlačil vozík so
svojim prvorodencom a z očí mu priam žiarila pýcha a láska k dieťaťu.
Obaja sme mali radosť z náhodného stretnutia, ale báseň z matematiky sme
nespomenuli. Ak sa nemýlim, on bol vtedy predsedom Matice srbskej.
Rozprávali sme sa o labutiach v malom jazierku uprostred parku. Bol
veľmi sklamaný, že jednu labuť ukradli neznámi mladíci.
- Nejakí Kysáčania ju vopchali do vreca - krátko poznamenal.
Pokrčil
som plecami dúfajúc, že on netuší o tom, že som aj ja Kysáčan.
Preklad zo srbčiny Katarína Pucovská
Úryvok
z Memoárov Daniela Pixiadesa, ktoré sú v príprave a tlačou vyjdú po
srbsky.
Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik
sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Učiteľskú školu absolvoval v roku
1950 v Sombore.
ODLOMAK
IZ ŠKOLOVANJA
Moj problem „slobodnog ponašanja“ je za čitavo to vreme bio stalno
prisutan. Direktor
učiteljske škole, Rajko Plavšić, nije znao šta da čini sa mnom. Neki
članovi partije su se
protivili da budem i dalje predsednik literarne družine. U to vreme je
na profesorskoj
dužnosti bio Strahinja Kostić koji me je simpatisao više nego što se to
moglo očekivati.
Moji pismeni radovi su bili najbolji u razredu i u celoj školi, iako
nisam bio dobar i u drugim
predmetima, osim u logici, pedagogiji i likovnoj umetnosti. Na kraju
škole sam završio s
trojkom i pao na popravni ispit iz istorije koju sam položio kada sam
već bio učitelj u
Banatu.
Ovde bi
trebalo da se kaže o mom najvećem prekršaju koji me bezmalo nije stajao
udaljivanja
iz škole u prvoj polovini četvrtog razreda. Naime, bio sam veliki
protivnik programa
iz matematike i smatrao da viša matematika ne treba da ima mesta u
školi, pošto učitelji
je nisu trebali u budućoj praksi. Ako bi iko išao i na daljne studije,
nije mu bila potre -
bna. To sam iznosio u više diskusija s drugovima i s profesorima -zbog
toga su me proglasili
za oportunistu obrazovnog sistema, iako se većina drugova slagala sa
mnom.
Tako je došao i pismeni rad, negde u decembru 1949. godine. Ne sećam se
imena profesora
starog tipa i starog po godinama. Samo znam da je tada došao moj red na
„biti ili ne
biti“.
Sveske su
podeljene, zadaci na tabli bili ispisani i drugovi su krenuli da ih
rešavaju. Ja
sam ih takđe analizirao, ali nisam mogao da uđem u njihovu suštinu. Tako
mi je i došla ideja
„odmazde“ - da umesto matematičkih zadataka napišem pesmu! Bez griže
savesti
počeh da pišem stihove. Pesma se sastojala od četri strofe, svaka po
četri stiha. Do danas
mi se u pameti sačuvala samo prva strofa, iako mislim da su sve ostale
bile bolje:
...I gledam, a brojevi u
dva oka
Lete, prevrću se, haos prave.
Ta bar da su od sladkog soka,
Il da su mlečne od ove krave...
Popravni
zadatak. Ulazi „matematičar“ ali i direktor škole Rajko Plvšić i
profesor srpskog
jezika Strahinja Kostić s njim. Svi veoma ozbiljni, a celi razred u
nedoumici, šta se
desilo? Moji drugovi su seli, a meni je Rajko naredio da stojim. Osećao
sam se veoma
nelagodno, iako sam znao da je ova čitava predstava napravljena samo za
mene.
- Drugovi, - reče Rajko - među vama je neko ko ne zaslužuje da bude
ovde. Buntovnik i kršioc
školske discipline, Danilo Piksijades (sedeo sam u zadnjoj klupi s
Ivanom Vorgićem i
Ivanom Slavkom) je dozvolio svojim pesničkim bubicama da prorade i u
matematici, što
mi ne možemo da tolerišemo. Zato naređujem da Piksijades pročita tu
glupu pesmu pred
svima!
Zatim je prišao i crvenom olovkom precrtao profesorovu dvojku.
– Ovo nije ni za dva, već za jedan!
Pošto mi
je naređeno da pročitam pesmu, ja sam se isprsio i odrecitovao je u
„velikom stilu“.
Još nisam pročitao zadnji stih a u razredu je nastao tako razdragan
pljesak, da nisam
znao kako da se ponašam. Samo sam se kao na pozornici poklonio i čekao
šta će se desiti.
Rajko mi je, skakutajući s noge na nogu, naglim pokretom uzeo svesku i
prišao profesoru
Kostiću.
- Kolega
Kostić, molim Vas, objasnite nam šta je s tom pesmom Piksijades hteo da
kaže?
Onako tih i miran po naravi Kostić se zagledao u redove pesme, čitao u
sebi i na kraju
prošaptao:
- Ja ne bih mogao da objasnim njegovu misao.
Kada sam posle svega izašao u hodnik, profesor Kostić me je dobronamerno
potapšao po
ramenu i nasmešio mi se bez komentara. Time nije hteo da podceni svog
kolegu, jer nije bio
takvog karaktera, već da mi da na znanje da pesma nije loša, bez obzira
što se odnosi na
matematiku.
Profesora
Kostića sam sreo posle nekoliko godina u Novom Sadu, gde sam radio u
Sreskoj
privrednoj komori kao referent za kadrove.Gurao je svoje prvo dete u
kolicima i bio
očigledno zaljubljen u njega. Obojica smo se veoma obradovali susretu,
ali nismo
spominjali pesmu iz matematike. Ako se ne varam, on je bio tada
predsednik Matice Srpske.
Razgovarali smo o labudovima u malom jezeru usred parka. Bio je jako
razočaran,
jer su neki mladići ukrali jednog.
- Neki Kisačani su ga
strpali u džak.- rekao je.
Slegnuo
sam ramenima, nadajući se da on nema pojama da sam i ja Kisačanin.
You have no rights to post comments