Archív

Úlomok zo školských lavíc - spomína Daniel Pixiades

Úlomok zo školských lavíc - spomína Daniel Pixiades
 
Môj problém „voľného správania“ bol prítomný počas celého školenia. Riaditeľ učiteľskej školy Rajko Plavšić so mnou si iba ťažko dával rady. Niektorí členovia Strany nesúhlasili, aby som aj naďalej zastával funkciu predsedu literárnej družiny. V tom čase profesorskú povinnosť vykonával Strahinja Kostić, ktorý voči mne mal sympatie nad očakávania. Písomné práce mi boli najlepšie v triede, ba aj na škole, avšak nebol som dobrý z iných predmetov, okrem z logiky, pedagogiky a výtvarného umenia. Školenie som zakončil s trojkou, a musel som aj na opravnú skúšku z dejepisu, ktorú som zložil už keď som učiteľoval v Banáte.
 
foto
 
Daniel Pixiades v prvom rade prvý zľava
 
Tu by sa hádam patrilo povedať o tom mojom najväčšom prehrešku, ktorý ma v prvej polovici štvrtej triedy bezmála stal vylúčenia zo školy. Bol som totiž veľkým protivníkom učebného programu z vyššej matematiky a mienil som, že je ona zbytočná, keďže ju učitelia v budúcej praxi nepotrebovali. Ak by aj niekto pokračoval v štúdiách, ani tam tento predmet nevyučovali. Práve o to som sa zasadzoval vo viacerých diskusiách so žiakmi a profesormi – kvôli tomu som bol vyhlásený za oportunistu vzdelávacieho systému, aj keď sa väčšina súdruhov so mnou zhodovala.
 
V takom ovzduší prišla na rad písomná práca, bolo to niekde v decembri roku 1949. Nespomeniem si na meno profesora matematiky - starého kovu a pokročilého veku. Viem iba to, že vtedy prišiel na mňa rad a bolo oné „byť alebo nebyť“. Písanky boli rozdelené, príklady na tabuli a spolužiaci ich začali riešiť. Ja som ich tiež analyzoval , ale aj tak som nedospel k ich podstate. Vtedy mi napadla myšlienka o sprisahaní – aby som namiesto matematických príkladov napísal báseň. Bez výčitiek svedomia začal som tvoriť. Báseň pozostávala zo štyroch strof a každá mala štyri verše. Dodnes si spomínam na prvú strofu, aj keď si myslím, že tie ďalšie boli krajšie.
 
...A pozerám, čísla v oboch očiach.
Preskakujú, lietajú, chaos robia.
Keby boli aspoň zo sladkej šťavy
alebo trebárs mliečne z tejto kravy...
 
Opravná úloha. Vchádza matematik ale aj riaditeľ školy Rajko Plavšić a prednášateľ srbského jazyka Strahinja Kostić. Všetci sa tvárili veľmi vážne, a celá trieda netrpezlivo čakala epilóg. Spolužiaci si sadli a mne riaditeľ rozkázal stáť. Cítil som sa veľmi nepríjemne, a už vtedy som tušil, že celé to predstavenie bude kvôli mne.
 
– Súdruhovia, - povedal Rajko – medzi vami je niekto, kto si nezasluhuje byť tuná. Burič a porušovateľ školskej disciplíny Daniel Pixiades (sedel som v poslednej lavici s Ivanom Vorgićem a Ivanom Slavkom) si dovolil svoje básnické blšky vniesť aj do matematiky, čo mi nemôžeme tolerovať. Preto rozkazujem Pixiadesovi, nech tu pred všetkými vami prečíta tú svoju sprostú báseň.
 
Potom červenou ceruzkou preškrtol profesorovu dvojku.
 
- Toto nie je ani len na dvojku, to je čistá jednotka!
 
Keďže mi bolo prikázané prečítať báseň, zastal som, vzpriamil sa a zarecitoval som ju dôstojne, zo štýlom.
 
Ešte som ani nedokončil posledný verš keď sa triedou rozniesol hlučný potlesk, ten ma trochu zmiatol. Preto som sa, ako na pódiu, uklonil a čakal, čo bude ďalej.
 
Riaditeľ mi vytrhol písanku z ruky a profesorovi srbčiny povedal:
 
- Kolega Kostić, prosím vás, vysvetlite mi, čo Pixiades chcel povedať tou básňou?
 
Profesor, povahovo skromný, sa zahľadel do písanky, čítal a nakoniec ticho odpovedal:
 
- Nevedel by som vysvetliť jej odkaz.
 
Keď bolo po všetkom, vyšiel som na chodbu a tu ma profesor Kostić dobrosrdečne potľapkal po pleci a bez poznámky sa iba pousmial. Zrejme, nechcel podceniť svojho kolegu, keďže mu to slušnosť nedovoľovala, ale súčasne akoby chcel aj uznať, že báseň nie je až taká zlá, bez ohľadu, že sa vzťahovala na matematiku.
 
Profesora Kostića som stretol po niekoľkých rokoch v Novom Sade, kde som pracoval v Krajskej hospodárskej komore ako kádrový referent. Tlačil vozík so svojim prvorodencom a z očí mu priam žiarila pýcha a láska k dieťaťu. Obaja sme mali radosť z náhodného stretnutia, ale báseň z matematiky sme nespomenuli. Ak sa nemýlim, on bol vtedy predsedom Matice srbskej. Rozprávali sme sa o labutiach v malom jazierku uprostred parku. Bol veľmi sklamaný, že jednu labuť ukradli neznámi mladíci.
 
- Nejakí Kysáčania ju vopchali do vreca - krátko poznamenal.
 
Pokrčil som plecami dúfajúc, že on netuší o tom, že som aj ja Kysáčan.
 
Preklad zo srbčiny Katarína Pucovská
 
Úryvok z Memoárov Daniela Pixiadesa, ktoré sú v príprave a tlačou vyjdú po srbsky. Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Učiteľskú školu absolvoval v roku 1950 v Sombore.
 
ODLOMAK IZ ŠKOLOVANJA
 
Moj problem „slobodnog ponašanja“ je za čitavo to vreme bio stalno prisutan. Direktor učiteljske škole, Rajko Plavšić, nije znao šta da čini sa mnom. Neki članovi partije su se protivili da budem i dalje predsednik literarne družine. U to vreme je na profesorskoj dužnosti bio Strahinja Kostić koji me je simpatisao više nego što se to moglo očekivati. Moji pismeni radovi su bili najbolji u razredu i u celoj školi, iako nisam bio dobar i u drugim predmetima, osim u logici, pedagogiji i likovnoj umetnosti. Na kraju škole sam završio s trojkom i pao na popravni ispit iz istorije koju sam položio kada sam već bio učitelj u Banatu.
 
Ovde bi trebalo da se kaže o mom najvećem prekršaju koji me bezmalo nije stajao udaljivanja iz škole u prvoj polovini četvrtog razreda. Naime, bio sam veliki protivnik programa iz matematike i smatrao da viša matematika ne treba da ima mesta u školi, pošto učitelji je nisu trebali u budućoj praksi. Ako bi iko išao i na daljne studije, nije mu bila potre - bna. To sam iznosio u više diskusija s drugovima i s profesorima -zbog toga su me proglasili za oportunistu obrazovnog sistema, iako se većina drugova slagala sa mnom. Tako je došao i pismeni rad, negde u decembru 1949. godine. Ne sećam se imena profesora starog tipa i starog po godinama. Samo znam da je tada došao moj red na „biti ili ne biti“.
 
Sveske su podeljene, zadaci na tabli bili ispisani i drugovi su krenuli da ih rešavaju. Ja sam ih takđe analizirao, ali nisam mogao da uđem u njihovu suštinu. Tako mi je i došla ideja „odmazde“ - da umesto matematičkih zadataka napišem pesmu! Bez griže savesti počeh da pišem stihove. Pesma se sastojala od četri strofe, svaka po četri stiha. Do danas mi se u pameti sačuvala samo prva strofa, iako mislim da su sve ostale bile bolje:
 
...I gledam, a brojevi u dva oka
Lete, prevrću se, haos prave.
Ta bar da su od sladkog soka,
Il da su mlečne od ove krave...
 
Popravni zadatak. Ulazi „matematičar“ ali i direktor škole Rajko Plvšić i profesor srpskog jezika Strahinja Kostić s njim. Svi veoma ozbiljni, a celi razred u nedoumici, šta se desilo? Moji drugovi su seli, a meni je Rajko naredio da stojim. Osećao sam se veoma nelagodno, iako sam znao da je ova čitava predstava napravljena samo za mene. - Drugovi, - reče Rajko - među vama je neko ko ne zaslužuje da bude ovde. Buntovnik i kršioc školske discipline, Danilo Piksijades (sedeo sam u zadnjoj klupi s Ivanom Vorgićem i Ivanom Slavkom) je dozvolio svojim pesničkim bubicama da prorade i u matematici, što mi ne možemo da tolerišemo. Zato naređujem da Piksijades pročita tu glupu pesmu pred svima!
 
Zatim je prišao i crvenom olovkom precrtao profesorovu dvojku.
 
– Ovo nije ni za dva, već za jedan!
 
Pošto mi je naređeno da pročitam pesmu, ja sam se isprsio i odrecitovao je u „velikom stilu“. Još nisam pročitao zadnji stih a u razredu je nastao tako razdragan pljesak, da nisam znao kako da se ponašam. Samo sam se kao na pozornici poklonio i čekao šta će se desiti. Rajko mi je, skakutajući s noge na nogu, naglim pokretom uzeo svesku i prišao profesoru Kostiću.
 
- Kolega Kostić, molim Vas, objasnite nam šta je s tom pesmom Piksijades hteo da kaže? Onako tih i miran po naravi Kostić se zagledao u redove pesme, čitao u sebi i na kraju prošaptao:
 
- Ja ne bih mogao da objasnim njegovu misao. Kada sam posle svega izašao u hodnik, profesor Kostić me je dobronamerno potapšao po ramenu i nasmešio mi se bez komentara. Time nije hteo da podceni svog kolegu, jer nije bio takvog karaktera, već da mi da na znanje da pesma nije loša, bez obzira što se odnosi na matematiku.
 
Profesora Kostića sam sreo posle nekoliko godina u Novom Sadu, gde sam radio u Sreskoj privrednoj komori kao referent za kadrove.Gurao je svoje prvo dete u kolicima i bio očigledno zaljubljen u njega. Obojica smo se veoma obradovali susretu, ali nismo spominjali pesmu iz matematike. Ako se ne varam, on je bio tada predsednik Matice Srpske. Razgovarali smo o labudovima u malom jezeru usred parka. Bio je jako razočaran, jer su neki mladići ukrali jednog.
 
- Neki Kisačani su ga strpali u džak.- rekao je.
 
Slegnuo sam ramenima, nadajući se da on nema pojama da sam i ja Kisačanin.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články