Málo ku šťastiu

To, čo je pre niekoho málo, pre iného môže byť veľa. A tak včerajší humanitárny program žiakov petrovského gymnázia, ktorý pomenovali Málo ku šťastiu, pre vnímavých návštevníkov mohol veľa znamenať. Lebo, volal k návratu pocitov kolektívneho šťastia, socializácie, solidarity, humánnosti a empatie. K životu, ktorý by sa mal podobať miestu, kde tisíc vtákov žeriavov chodieva piť vodu. Pýtate sa prečo? Na túto otázku odpovedali moderátorky programu ozrejmujúc, že je v japonskej kultúre žeriav svätý vták symbolizujúci dobré šťastie. Za každý dobrovoľný príspevok sa preto každému návštevníkovi gymnazisti poďakovali origami papierovou figúrkou žeriava. Keď ich vraj nazbierame tisíc, vtedy sa už spĺňajú želania. Aby sa to stalo, včera večer tie žeriavy hojne vytvárali, štedro rozdávali, symbolicky s nimi zdobili scénu, podarovali divákom... Idey hodné chvály a úmysel hoden úcty.

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Foto Juraj Spevák

 

Uvítacie úvodné slová patrili riaditeľke Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom z Báčskeho Petrovca Daniele Markovej, ktorá zdôraznila, že humanitárny koncert inicioval tím zoskupený okolo Žiackeho parlamentu, predovšetkým Zoran Mitić a Andrej Dudáš. Prihovoril sa aj predseda žiackeho parlamentu Andrej Dudáš a hovoriac o zmaterializovanom svete poznamenal, že dosiahnuť čaro osobnosti si vyžaduje uctievať dobro a nie peniaz, a byť pripravený meniť svet na lepšie: „S emočným a racionálnym lámaním, tvrdíme, že predsa nie je pozde a že náš konečný cieľ v budúcnosti bude prejaviť sa dôstojne ako ľudia, ktorí sa činia za humánnosť! Toto je naša logistika už dnes – chceme sa počítať za ľudí!"

Tých, čo takto a podobne uvažujú a ktorí vystúpili v humanitárnom programe, podpisujeme plnými menami: Andrej Dudáš, Zoran Mitić, Ivana Milenković, Nela Mladenović, Lucia Macáková, Tatjana Filipović, Isidora Šimoni, Eleonóra Abelovská, Ema Speváková, Lana Cechmajster, Jelena Ardala, Andrea Opavská, Julian Janošík, Siniša Popov, Vana Milicaj, Lucia Beličková, Petra Kačar, Branka Sevkić, Saša Vučić, Xénia Vujačić, Adrián Lukáč, Ivan Chrťan, Daniel Bako, Iva Pavkov, Marija Šimoković, III.A trieda a Ochester Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v zložení: Lucia Belička, Lucia Stajićová, Abigail Marta Eliášová, Stepan Trigub, Andrej Struhár, Zoran Mitić a Andrej Javorník. Špeciálni hostia boli Igor Kovačević a Ivan Šimo zo Základnej školy Jána Čajaka, ktorí hrali na bicích nástrojoch.

Mentormi boli: Michal Struhár, Juraj Súdi, Branislava Janković, Helena Despić, Dragana Polovina, Monika Zorňan, Elena Lončar, Miluška Snidová, Miljana Drobnjak, Marina Šećerov, Marta Pavčok a Annamária Boldocká-Grbićová, ktorá urobila aj scenár programu.

Šťastie cítime najmä vtedy keď ho sami dopomáhame vytvoriť. Pociťujeme ho v tolerancii, v spolužití, vo vzájomnom prelínaní, v pocitoch svornosti a rovnosti, v rešpekte k inakosti. Inakosť bola aj jazykovo zastúpená – v programe znelo sedem jazykov: slovenský, srbský, český, anglický, ruský, nemecký a francúzsky.

Moderátorky Ivana Milenković a Nela Mladenović sa na záver poďakovali aj SVD, Petrovi Čánimu, Marekovi Legíňovi a Ondrejovi Mištecovi, tiež Sofii Beškovej za vizuálny dizajn, Zoranovi Mitićovi a Andrejovi Dudášovi za iniciatívu a ešte raz profesorke Elene Lončar a jej pomocníkom, ktorých kúsky práce v podobe papierových žeriavov si všetci návštevníci odniesli domov, aby im prinášali šťastie a pripomínali im, že ku šťastiu môže aj málo postačiť.

 

Katarína Pucovská
Foto Juraj Spevák

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články