Srpska pravoslavna crkva

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

Jozef Maďar sa narodil 16. júla 1958 v Pivnici na salaši, kde žil do svojich 12 rokov. Nižšie ročníky základnej školy vychodil teda poľnými cestičkami. Na salaši sa žilo v súlade s prírodou, večer sa išlo včaššie do postele a ráno sa vstávalo so štebotom vtáčikov. Jediná zábava bolo pozorovanie sveta vôkol seba. Salaš bol veľký a mal studňu, kam chodievali okoloidúci napájať svoje smädné kone. Od malých nôh sa Jožko od nich dozvedal, čo nového v dedine a už vtedy sa prebudil jeho smäd po informáciách. Keď sa dopočul o kine v Pivnici, to bola senzácia, tá mu nedala pokoj. Ako 8-ročný zhotovil najprv papierovú a neskôr drevenú škatuľu s okrúhlym otvorom, cez ktorý za pomoci petrolejovej lampy alebo baterky, premietal tiene povystrihovaných zvierat na bielu stenu. Bol to jeho prvý projektor a jeho prvý papierový film. Jozef Maďar je dnes jedným z najlepších kameramanov v RTV a vo Vojvodine.

 

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

 

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

 

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

 

V piatej triede v Jožkovom projektore – škatuli už boli aj kolieska s nakrúteným celofánovým papierom, na ktorom boli nakreslené zvieratká a všeličo iné. Tie celofánové filmy „premietal" spolužiakom v pivnickej základnej škole. V školskom foto-kino krúžku získal aj prvé vedomosti a prvý raz sa zúčastnil na filmovom festivale v Kule.

Na gymnáziu v Báčskej Palanke pokračoval s foto-kino aktivitami a získal Októbrovú cenu za prácu vo vydávaní foto novín. Pri slovenskom kultúrno-umeleckom spolku spolu s niekoľkými nadšencami založil foto-kino odbočku. Tá prerástla vo foto-kino klub, ktorý v tom čase patril medzi najsilnejšie foto-kino kluby v krajine. Jeho členovia chodili na festivaly amatérskych filmov po celej Juhoslávii a boli aj v zahraničí. Ocenenia si priniesli z Maďarska, Československa... Nakrúcali prevažne dokumentárne filmy o slovenských ľudových zvykoch.

Ako 18-roční mladíci sa zúčastnili na juhoslovanskom festivale v Báčskej Topole, kde dosiahli pozoruhodný úspech. To im boli dvere do všetkých foto-kino klubov v celej Juhoslávii, kde získavali mnohé ocenenia. V Topole sa stretli aj s Emilom Klobušickým, synom kulpínskeho farára, priekopníkom a učiteľom filmovej produkcie a fotoprodukcie vojvodinských Slovákov, ktorý bol v tom čase učiteľom v Pivnici. O ňom roku 2013 Jozef Maďar a Ján Struhár v produkcii RTV Vojvodiny nahrali dokumentárny film: Emil Klobušický – náš prvý filmár.

 

Jozef Maďar a Ján Struhár na predstavovaní filmu o Klobušickom (foto Martin Pucovský)

 

Jozef Maďar a Ján Struhár na predstavovaní filmu o Klobušickom (foto Martin Pucovský)

 

Na Fakultu dramatických umení v Belehrade/Akadémiu pre divadlo, film, rádio a televíziu sa Jozef Maďar dostal v druhom pokuse. Predtým , v roku 1978 začal pracovať ako asistent kameramana v TV NS. O rok neskôr nahral aj prvý samostatný 12 minútový TV film o 50. výročí pivnickej mliekarne. Pre ten film napísal aj scenár a sám ho aj nahrával. Na belehradskú Akadémiu pre divadlo, film, rádio a televíziu sa dostal roku 1980 kde zo 165 kandidátov zvolili piatich. Na treťom ročníku štúdií začal nahrávať pre TV Belehrad dokumentárny film o známom boxerovi Marianovi Benešovi. V Mníchove film dostal cenu na filmovom festivale o športe. Maďarovu prácu na tomto filme si všimli aj Američania a CNN si ho zvolil na filmovanie olympijských hier v Sarajeve.

Ďalší jeho profesionálny úspech bolo nakrúcanie elektronickou kamerou juhoslovanského filmu o karikaturistoch. Tieto práce otvárali mladému kameramanovi cestu do sveta. Po ukončení fakulty dostal pracovnú ponuku z Los Angelos. Váhal, ale neodišiel. Bol štipendistom TV NS a mal silný foto-kino klub v Pivnici, čím bol viazaný za rodisko.

 

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

 

K šesťdesiatke Jozefa Maďara

 

Hneď na druhý deň po ukončení vysokoškolských štúdií začal pracovať v TV NS. Počas 40 rokov nahral nespočetné množstvo dokumentárnych filmov, portrétov, reportáží, drám, detských vysielaní, hraných filmov... Pracoval s množstvom novinárov a natáčal rôznych ľudí: od smetiara po prezidenta krajiny a vysokých zahraničných diplomatov. So všetkými bolo treba vedieť spolupracovať, vedieť z nich vyťažiť čo najviac, správne postaviť kameru, v momente reagovať, lebo sa situácia nezopakuje...

Kameramanská práca si vyžaduje poznanie aj matematiky, fyziky, chémie, psychológie, filozofie... a iba symbióza všetkých tých vied a zručností poskytne pozitívny výsledok. Hovorí Jozef Maďar a dodáva:

„V Sarajeve som nahrával z poštovej veže, bola asi 111 metrová a kolísala sa na vetre. Tak zvysoka som nahrával otváranie zimných olympijských hier. Snímka išla do celého sveta a sledovalo ju asi miliarda ľudí."

Pre kameramanskú prácu Jozef Maďar získal vyše 10 vysokých ocenení a spolu s novinármi ešte ďalších zo 50. Je laureátom troch „Zlatých pastierov", - tých mu udelili na medzinárodnom Festivale etnologického filmu v Kučeve a ďalších vysokých ocenení z domova a zo Slovenska.

Najviac sa potešil RTV Cene Slavuja Hadžića za výnimočný prínos všeobecnej produkcii a vizuálneho stvárňovania počas celej pracovnej stáže.
Blahoželáme k životnému jubileu!

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

0 #1 k šESťDESIATKE jOZEFA mAĎARAViera Benková 2018-07-15 21:18
ke´d sa takto človek dozvie aké všetko osobnosti vyšli z radov a rodov vojvodinských Slovákov nielenže je hrdý ale je to aj na zmyslenie. takéto kapacity by si zaslúžili aj inakšie uznanie nielen takto novinársky a príležitostne. Prichádza mi na um veľmi pekné a pravdivé poznamenanie Vlastičky TZriaškovej, že dokiaľ sa budeme pred svetom dokazovať že sme tu doma a že sme si zachovali nielen vlastnú identitu a hodnoty, ale aj otčinu - Srbsko. o tom by sa malo prestať omieľať...
Jožkovi gratulujem k jubileu, prosím ho aby svoje vedomosti preniesol aj na mladšie generácie, len tzakto sa bohatá slovenská studnička naplní svižou vodou.
vbenková
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články