Srpska pravoslavna crkva

K nedožitej deväťdesiatke Samuela Čemana

V dnešný deň 25. augusta pred 90 rokmi v Báčskom Petrovci, na Delodefii, sa narodil literárny kritik, šéfredaktor a riaditeľ Hlasu ľudu Samuel Čeman (1930 – 2013). Základnú školu vychodil v rodisku a v Kysáči, nižšie triedy gymnázia s malou maturitou ukončil v Petrovci, skadiaľ z piatej triedy na polroku odchádza do Učiteľskej školy v Sombore. Po získaní diplomu na Učiteľskom ústave roku 1950 odchádza do Vojlovice, kde osem rokov pracoval na Základnej škole Bratstva a jednoty. V rokoch 1958 – 1962 absolvoval Filozofickú fakultu v Novom Sade, na Katedre juhoslovanskej literatúry a južnoslovanských jazykov. V rokoch 1962 – 1973 bol novinárom Slovenskej redakcie Novosadského rozhlasu, aby do redakcie Hlasu ľudu prišiel v roku 1973 ako šéfredaktor. Do dôchodku, roku 1987, odišiel z funkcie generálneho riaditeľa NVTPO Obzor.

 

Samuel Čeman, Daniel Pixiades a brat Ján

 

Samuel Čeman, Daniel Pixiades a brat Ján

 

V interview v týždenníku Hlas ľudu pri príležitosti Čemanových osemdesiatych narodenín sa oslávenec, už ako penzista, spovedal, že dôchodcovské dni trávi najčastejšie v záhrade, keďže má rád prírodu, je to podľa neho oáza pokoja, voľna, oddychu. Vtedy sa ohliadol aj na svoju prejdenú životnú cestu. Pripomenul si aj to, ako s jeho priateľom Daňom Pixiadesom nikdy nebolo monotónne ani nudne, keďže ten vždy čosi vystrájal. Oprášil si aj spomienky na chvíle a dni, ktoré sa tak či onak dokázali vymaniť z hraníc zvyku a všednosti...

Náš exilový spisovateľ Daniel Pixiades žijúci v Kanade, vo svojej memoárovej knihe Zápisky bez poradia si tiež na niekoľkých miestach zaspomínal na dávneho kamaráta Samuela Čemana, s ktorým strávil určitý čas na školení v Sombore, a neskôr sa ich cesty tiež viackrát krížili.

„Aj keď som najviac písal v srbčine, tvorba v slovenčine ma vždy silno lákala. Brzdili ma však nedostatočné poznatky gramatiky. Svoju prvú báseň som predsa napísal v slovenskom jazyku a jej témou bola socialistická výstavba krajiny. Môj spolužiak Ivan Slavka ma v tom povzbudzoval a keďže mal pekný rukopis, báseň prepísal a poslali sme ju do redakcie novín v Báčskom Petrovci. Neprechovával som príliš veľkú nádej, že ju zverejnia. Radosť preto bola o to väčšia, keď mi po niekoľkých mesiacoch poslali časopis Náš život, v ktorom bola moja báseň. Čítal som si ju takpovediac vo dne v noci.

Všetci moji priatelia, Slováci v internáte, si tiež prečítali túto moju prvotinu a všetci ma v písaní podporovali. Samko Čeman a Samko Mráz ma odvtedy začali oslovovať Básnik."

Učiteľskú školu S. Čeman a D. Pixiades spolu absolvovali v roku 1950 v Sombore. Po školení obaja sa okrem učiteľského povolania venovali aj literatúre. O tom D. Pixiades píše:

„V polovici januára 1952 som dostal pozvanie zúčastniť sa na schôdzi učiteľov usporiadanej na gymnáziu v Petrovci. Bolo veľa snehu. Cestovať sa nedalo inak, len vlakom. Železničná stanica je od Petrovca vzdialená takmer tri kilometre. Pricestoval som ...ale, čo ďalej? Keď som sa po dvoch-troch pálenkách u deda Križana na stanici chcel vybrať pešo do dediny, zastavil sa pri mne koč plný učiteľov. Bol som ušetrený zápasiť zo snehom! Trochu mi bolo čudné, ako to, že som si vo vlaku nevšimol kolegov zo Starej Pazovy. Bratia Slavkovci, Ivan a Vlado, Samuel Benda, Samuel Mráz a Samko Čeman pricestovali k svojim rodičom ešte pár dní predtým.

Stretnutie bolo masovo navštívené a takmer ani nebolo pre každého miesta. Schôdza prebiehala v miestnosti na poschodí, kde sa konávali stretnutia s diskusiami o školskej problematike slovenskej menšiny. V tej miestnosti som v roku 1946 skladal aj malú matúru.

Konferenciu viedol Juraj Spevák a vedľa neho sedelo viac významných učiteľov: Emil Spevák, Michal Kiseľa, Pavel Cesnak, profesor Michal Cinkotský...Všimol som si, že tam boli poväčšine mladší učitelia z mojej generácie.

Po úvode a schválení rokovacieho programu, prečítaných bolo niekoľko referátov. Zamerané boli na ciele nového socialistického štátu, požiadavky štátneho vedenia, ako aj na našu úlohu v realizácii učebných osnov. Tibor König sa v diskusnej časti prvý ujal slova. Hovoril o politickej situácii v krajine a smerniciach Ústredného výboru strany, ktoré sa týkali realizácie vzdelávacích úloh pedagogických pracovníkov v krajine, najmä vo viacnárodnostnej Vojvodine. Viac diskutujúcich, väčšinou zo staršej generácie, hovorilo o svojich skúsenostiach. Potom sa prihovoril Samuel Čeman, čo som aj očakával, keďže som videl, že si stále robil poznámky. Jeho slová boli viackrát prerušované hlasným súhlasom prítomných, lebo hovoril o učiteľoch, ktorí dobrovoľne pristali byť k dispozícii ministerstvu školstva a boli ochotní učiteľskú službu vykonávať v akomkoľvek malom prostredí, hoc ako vzdialenom, ktoré dovtedy vôbec nemalo žiadneho učiteľov."

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články