Srpska pravoslavna crkva

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

Martin Jonáš (1924-1996) je jedným z najvýznamnejších a svetovo najuznávanejších insitných maliarov slovenského pôvodu zo Srbskej republiky. Jeho maliarstvo sa stalo celosvetovo uznávaným vďaka veľkému počtu samostatných a skupinových výstav po celom svete a početným medzinárodným oceneniam a uznaniam. Jeho maľby sa vyznačujú vizuálne zvláštnym spôsobom zobrazenia ľudských postáv, nadrozmerných rúk a nôh, čím vzdáva uznanie fyzickej práci, čo ho dnes robí obzvlášť aktuálnym. V máji štartujú v Kovačici veľké oslavy venované storočnici narodenia Martina Jonáša. V deň jeho narodenín 9. mája o 9:00 Galéria Babka usporiada verejnú debatu o etickom kódexe maliarov reprezentujúcich kovačické insitné umenie a plánované je aj slávnostné odovzdávanie poštových známok venovaných Martinovi Jonášovi, o 12:30 je naplánovaná návšteva hrobu Martina Jonáša a o 13:00 v Galérii insitného umenia otvoria výstavu obrazov a grafík Martina Jonáša.

 

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

 

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

 

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

 

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

 

100 rokov od narodenia Martina Jonáša

 

Poštové známky a tabak rodine Martina Jonáša odovzdajú Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Galérii insitného umenia - Pamätný dom Martina Jonáša, Nadácii Babka Kovačica a maliarom: Pavlovi Hajkovi, Jánovi Glózikovi , Zuzane Vereskej, Pavlovi Povolnému Juhásovi, Pavlovi Cickovi, Klare Babka, Vieroslave Svetlíkovej, Miroslavovi Hraškovi a Veľvyslanectvu SR v Srbsku ako iniciátorovi vydania poštovej známky.
Emisia známok je zároveň špecifickou poctou insitnému maliarstvu slovenskej národnostnej menšiny z Kovačice. Aj preto sa na hárku edície zapisujú do dejín filatelie a národnej pamäti mimoriadne cenné diela súčasného kovačického insitného maliarstva jeho najvýraznejších predstaviteľov.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články