Kratak pregled istorije

Kovačica, originálna dedina

Na originalitu Kovačice poukazujú v seriáli Originály Maja Martinovićová a Vladan Jočić, ktorí v produkcii Mediapont natočili zaujímavú reportáž o dvoch dedinách. V prvej časti filmu priblížili krásy azurového pobrežia a odviedli diváka na virtuálny zájazd do Francúzska a krásnej starobylej dedinky Èze neďaleko Nice a v druhej časti reportáže ponúkli návštevu Kovačice. Rozprávku o tejto našej dedine insity avizujú slovami: „Ak vám predchádzajúca rozprávka vyrazila dych, nasledujúca vám vyčarí úsmev na tvári..." Kovačický príbeh začínajú v generálnom sídle UNESCO, na oslave svetového dňa materinského jazyka, kde majiteľ Galérie Babka Pavel Babka pred kompletným diplomatickým zborom hovorí o tom, ako sloboda v spolunažívaní v multikultúrnej Kovačici splodila slobodu v umení: „Kovačica možno niečo nové povedala svetu, to, že sa tradícia môže ochraňovať aj štetcom." Tú slovenskú, štetcom ochránenú tradíciu, Republika Srbsko v budúcom roku, pri príležitosti 220. výročia založenia Kovačice, na znak pevného priateľstva medzi Srbskom a Slovenskom, kandiduje na UNESCO listinu nehmotného kultúrneho dedičstva. Kovačica sa tak stane jedinečnou, skutočnou, svetovou metropolou insity.

 

Kovačica, originálna dedina

 

Kovačica, originálna dedina

 

V televíznej reportáži pomenovanej Dedina naša malá, rozprávka o Kovačici aj ďalej pokračuje v sídle UNESCO, kde zástupca generálneho riaditeľa tejto medzinárodnej organizácie hovorí o Kovačici ako výnimočnom príklade ochraňovania menšín a materinského jazyka, čo vlastne je aj jednou zo základných úloh UNESCO.

So sídla UNESCO v Paríži sa príbeh o kovačickej insite presťahúva do dvora Pavla a Kláry Babkovcov v Kovačici, do ich záhrady s množstvom okrasných tekvíc, ale aj zachovaným koreňom chmeľu a šúľkami zavesenej kukurice, akoby z obrazu Martina Jonáša. Pavel Babka, vďaka ktorému bolo slovenské insitné maliarstvo v Srbsku v roku 2012 zapísaná do Národného registra nehmotného kultúrneho dedičstva Srbska, hovorí o tom, ako kreslenie v Kovačici iniciovali muži, no neskôr ho preslávila predovšetkým Zuzana Chalupová. Zmieňuje sa aj o samotných začiatkoch zrodu kovačickej insity. V tom kontexte uvádza, že maliari začínali maľovať na tanieroch. Keď sa v rodine narodilo dieťa, vymaľovali tanier a na neho vypísali meno a priezvisko dieťaťa. Takmer každá kovačická rodina má taký omaľovaný tanier a záujem o tie maľované taniere posmelil kovačických insitných maliarov. Oni neskôr, tak ako vedeli, aj na plátno začínali prenášať svoje insitné videnie skutočnosti a do toho svojho vnímania zahrnuli svoje dve domoviny.

Nebolo ľahké trasovanie tejto cesty, no možno je ešte ťažšie, zachovať si takú Kovačicu, čiže originálnu, svetovú. A pýšiť sa Kovačicou, UNESCOm chránenou, na to treba zomknúť rady a podať si ruky. Ministri zahraničných vecí našich dvoch domovín sa už na tom dohodli. Kovačické galérie posledne taktiež úspešne spolupracujú. Obecné vedenie tiež ponúka nápomocnú ruku.

Galéria Babka, ktorá rad rokov neúnavne pracuje na popularizácii kovačickej insity a ktorá v tomto roku oslavuje 30 rokov pôsobenia, má za úlohu, spolu s predstaviteľmi Obce Kovačica, vypracovať predbežný návrh nominácie zápisu slovenského insitného umenia v Srbsku na listinu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem iného v príprave je aj digitálna Encyklopédia slovenského insitného umenia v Srbsku, ktorá bude svedčiť o tom, že správny kozmopolitizmus nie je láska voči celému svetu, ale voči bohatstvu rozličností, ktoré ten svet núka.

Reportáž o Kovačici si možno pozrieť v druhej časti tohto zaujímavého filmu:

 

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články