Z veľkých, asi polmetrových fotografií, sa vynárajú spomienky, ktoré pod hrubou vrstvou prachu čakali na sklíčkových negatívoch na svojho objaviteľa vyše 75 rokov. Objavené, teraz nám už môžu rozprávať záhadné príbehy z našich slovenských dolnozemských dejín. Na nich možno postrehnúť ustarostené pohľady mladomanželov, svadobných hostí, tváre vystrašených detí, smútiacich rodín pri nebožtíkovi... Fotografie svedčia tiež aj o živote tunajších bohatých rodín podunajských Švábov, či maďarských, chorvátskych alebo juhoslovanských vojakov, ale aj príslušníkov nemeckých SS Waffe z II. sv. vojny.
„Výstava Silbaš – spomienky ukryté v skle mohla vzniknúť vďaka silbašskej fotografke Zuzane Kováčovej, ktorá po skončení druhej svetovej vojny z neznámych dôvodov ukryla sklenené negatívy na povale svojho domu, kde boli v roku 2009, desať rokov po jej smrti , nečakane objavené," – hovorí autor výstavy Ondrej Miháľ.
Riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov Pavel Čáni sa zmienil o kvalite tlačených obrázkov. Aj keď sú mnohé fotografie poškodené, podľa jeho názoru práve tie škvrny na správnom mieste dávajú zvláštnu kvalitu týmto záznamom. Pavel Čáni výstavu aj otvoril a možno si ju obzrieť v priestore Múzea vojvodinských Slovákov, čiže na poschodí budovy Matice slovenskej v Srbsku.
Výstavu fotografií silbašského rodáka a kanadského Slováka Ondreja Miháľa otvorili dnes popoludní a zapadá do osláv 56. Slovenských národných slávností Zorganizovaná je za spolupráce Slovenského kanadského inštitútu a Múzea vojvodinských Slovákov.
Výstava starých fotografií Zuzany Kováčovej – Tetinky Silbaš –spomienky ukryté v skle bola tiež aj prvým sprievodným podujatím tohtoročného detského folklórneho festivalu Zlatá brána v Kysáči. O tom viac TU:
http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/9936-24-dff-zlata-brana
Katarína Pucovská
Foto autorka a Martin Pucovský
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)