Staré názvy

Naše prvé Vianoce v Kanade

Píše Ondrej Miháľ

Keď sa rozfúkal novembrový vietor roku 1967 a rozvíril kanadské listy, dostali sme v škole množstvo iných listov. Boli to listy papiera so slovami vianočných piesní. Učili sme sa pieseň za piesňou spievať. Tým, že som nebol Kanaďan, každá jedna bola pre mňa neznámou a neprebúdzala vo mne ducha Vianoc. Nie tak, ako tie, ktoré sme spievali v Juhoslávii. Piesne v Juhoslávii boli väčšinou z Tranoscia (luteránskeho spevníka), a teda náboženské. Tieto nové boli svetské anglické (britské), veľmi neosobné. Vedel som rozoznať iba melódiu Tichej noci, ale slová boli anglické. Ako neobdarený talentom pre spev a udržanie tóniny, nebolo to pre mňa vôbec jednoduché. Spomínam si napríklad na Rudolf the red nosed reindeer, Jingle Bells, O Holly Night, Silent Night, Good King Wenceslas, The First Noel, Twelve Days of Christmas, O Little town of Bethlehem a iné.

 

Celý článok O. Miháľa je zverejnený v najnovšom čísle Kanadského Slováka

 

Celý článok O. Miháľa je zverejnený v najnovšom čísle Kanadského Slováka

 

Celý článok O. Miháľa je zverejnený v najnovšom čísle Kanadského Slováka

 

Na jednej strane bolo povznášajúce byť súčasťou veľkej skupiny spievajúcej vianočné piesne, no súčasne nezvyčajné, pretože juhoslovanský školský systém úplne ignoroval náboženské sviatky a Vianoce. Vlastne doma som musel ísť do školy aj počas prvého sviatku vianočného.

Posledný deň v škole pred vianočnými prázdninami sme sa deti zo všetkých tried zišli v átriu. Spievali sme vianočné koledy, ktoré sme nacvičovali celý predchádzajúci mesiac. Bolo to veľmi rozdielne v porovnaní s komunistickou Juhosláviou, kde o Vianociach nebola ani zmienka, kde darčeky nenosil Santa Clause, ale Dedo mráz na Nový rok.

Moja cesta domov zo školy trvala asi pätnásť minút. Prvýkrát som si všimol, ako Kanaďania vyzdobujú svoje domovy farebnými vianočnými svetlami a sprejujú okná falošným snehom cez šablóny. Tak sa na mňa z okien dívali anjeli, zvonili zvončeky a atmosféru dotvárali imelové lístky. Tento „sneh" mi pripomínal zasnežené okná v Silbaši, na ktorý som nevedel zabudnúť. Niektoré domácnosti si zdobili aj vianočné stromčeky farebnými žiarovkami a množstvom farebných girlánd. Bolo to čarovné.

Bývali sme v prenajatom dvojizbovom byte na druhom poschodí v dome na 596 Pape Avenue. Na vianočný stromček sme peniaze nemali, ani na darčeky, a ani na tradičné štedrovečerné jedlo. Samotná predstava vianočných darčekov bola nezvyčajná, pretože my sme dostávali darčeky 6. decembra od Mikuláša. Pozostávali z pomarančov a čokoládových tyčiniek. Prvý rok v Kanade Mikuláš neprišiel... Podobne aj na Vianoce – moja mama nemohla pripraviť vianočný stromček a jedinou vianočnou dekoráciou boli vianočné pohľadnice, ktoré sme dostali z domova. Boli navlečené na šnúrke zavesenej cez celú dlhú stenu obývačky.

Pamätám si, že deň pred Štedrým dňom mama piekla koláče. Najlepšie ako len mohla. Bol totiž problém prispôsobiť tunajšie suroviny používané v tradičných slovenských receptoch. Niektoré koláče sa aj veru nie celkom vydarili. Uvarila tiež kapustnicu a rezance s makom, ktoré sú súčasťou tradičnej slovenskej večere na Štedrý večer. Otecko došiel domov z práce neskoro. Museli sme stihnúť autobus, metro a potom električku, aby sme sa dostali na štedrovečerné služby Božie do Slovenského evanjelického kostola na Clinton Street. Električka bola preplnená, okná zarosené. Mali sme problém vystúpiť zo zastavujúcej električky a dostať sa do kostola pred začiatkom služieb.

Evanjelický kostol sv. Pavla bol nabitý na prasknutie. Spoznali sme tam len štyri rodiny. Služby, ktoré viedol p.f. Jamnicky, boli inšpiratívne. Kázal o novonarodenom dieťati Kristovi, no moje oči boli väčšinou času doslova prilepené na veľkom vianočnom stromčeku. Bol vyzdobený snáď stovkami červených vianočných žiaroviek a množstvom sladkostí. Na záver služieb sme spievali po slovensky Tichú noc. Po službách veľa ľudí, ktorých sme nepoznali, prišli k nám a priali nám požehnané Vianoce a všetko najlepšie v novom roku. Bolo to veľmi silné. Moja malá sestra však mala veľký strach z tohto neznámeho davu ľudí. No všetci vinšovníci boli takí skutoční a šťastní, že nás vidia.

Cesta domov bola studená a vyčerpávajúca. Naše zimné oblečenie bolo kupované najlacnejšie ako sa len dalo a nebolo schopné udržať nás v teple od mrazivého chladu kanadských zím. Počas prvých rokov sme sa zím v Kanade veľmi obávali.

Domov sme sa vrátili okolo ôsmej večer a moja mama nám servírovala tradičnú kapustnicu, pečené mäso, makové rezance a dezert. Nebolo to veľmi slávnostné jedlo. Mama sa skutočne snažila, ale v podstate sme sa všetci cítili veľmi osamelo a boli sme zvedaví, či sa to niekedy v budúcnosti zmení k lepšiemu. Chýbali nám naše rodiny a priatelia, ktorí zostali doma v Juhoslávii. Naša čiernobiela TV síce mala anténu „zajačie uši", no vianočné programy na nás neurobili žiaden dojem, rovnako ako aj vysielanie počas našich prvých šesť mesiacov v Kanade. Znova a znova sme si čítali priania z vianočných pohľadníc, ktoré prišli od našich príbuzných v Juhoslávii. Všetci nám priali lepšiu budúcnosť a vyjadrovali nádej na skoré stretnutie. Do postele sme išli skoro a snívali o lepších Vianociach pred nami.

(Rodina Miháľová zo Silbaša imigrovala do Kanady v auguste roku 1967. Ondrej mal jedenásť rokov. )

 

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné články